Ak žena zomrie násilnou smrťou, vo väčšine prípadov nie je útočníkom nikto cudzí. Sme nastavené nebezpečenstvo čakať skôr zvonku a hrozbu vidíme v tmavých uličkách a neznámych ľuďoch. Celosvetové štatistiky však ukazujú, že je to krutý omyl. Ak žena zomrie násilnou smrťou, vo veľkej väčšine prípadov nie je útočníkom nikto cudzí, ale človek z jej najbližšieho okolia – súčasný alebo bývalý partner, vlastné dieťa či rodič, alebo iný príbuzný… Ako je to však podľa psychologičky Mgr. Barbory Brzákovej Krelovej z platformy ksebe.sk možné?
Podľa vlaňajších štatistík rukou partnera alebo iného člena rodiny zomrelo vo svete 51 500 žien, čo v priemere znamená, že každých desať minút prišla o život jedna. Dá sa vysvetliť, ako je možné, že sa z blízkeho, často toho najbližšieho, stane pre ňu najväčšia hrozba?
Násilie v blízkych vzťahoch má často hlboké korene v psychologických, sociálnych a kultúrnych faktoroch. Mnohé prípady femicídy sú výsledkom dlhodobého násilia, kde agresor vníma svoju obeť ako „majetok“. Keď partner alebo príbuzný stráca kontrolu nad obeťou, lebo žena chce napríklad odísť, osamostatniť sa, môže sa uchýliť k extrémnemu násiliu. Druhým faktorom býva emočná nestabilita a patologická závislosť. Nie-ktorí ľudia majú problém zvládať intenzívne emócie, ako je žiarlivosť, hnev či pocit opustenosti. Ak agresor vníma stratu blízkeho ako neznesiteľnú ranu pre svoje ego či identitu, môže reagovať násilím. K násiliu dochádza aj v prípade páchateľov, ktorí sami pochádzajú z prostredia, kde bolo násilie normou. Ak vyrastali v rodine, kde sa konflikty riešili agresiou, môžu tieto vzorce správania nevedome opakovať. Hoci nie každý násilník má diagnostikovateľnú poruchu, aj niektoré osobnostné črty, napríklad antisociálne alebo narcistické tendencie môžu zvyšovať riziko agresie. Takýmto jedincom často chýba empatia a vnímajú druhých ako objekty na uspokojenie svojich potrieb. Zároveň je dôležité zdôrazniť, že domáce násilie nie je otázkou „straty kontroly“, ale skôr zámernej stratégie dominancie a manipulácie. Preto je kľúčová prevencia – od včasného rozpoznania varovných signálov až po podporu obetí pri odchode zo vzťahu.
Oveľa viac rád, ktoré dostávame, sa však týka nebezpečenstva zvonka – toho, čo robiť, keď nás ohrozí niekto cudzí. Dá sa vôbec byť v strehu pred niekým, komu dôverujeme?
Je pravda, že úplná prevencia v intímnych vzťahoch je komplikovaná, pretože dôvera a láska prirodzene znižujú našu ostražitosť. Aj v blízkych vzťahoch je však možné včas identifikovať takzvané červené vlajky, napríklad v nadmernej kontrole, manipulácii, emočnom vydieraní, bagatelizovaní pocitov, znevažovaní či postupnom izolovaní od priateľov a rodiny. Všetky tieto znaky môžu byť varovaním, že vzťah sa nevyvíja zdravým smerom. Často sa stáva, že obete majú „zvláštny pocit“, že niečo nie je v poriadku, no ignorujú ho. Spoločenský tlak, zromantizované predstavy o láske či obavy z konfliktov môžu viesť k tomu, že varovné signály si radšej nevšímame. Pritom určiť si zdravé hranice je kľúčové – a to aj vo vzťahoch s blízkymi. Každý má právo povedať „nie“ a odmietnuť správanie, ktoré mu ubližuje. Už to, že niekto reaguje agresívne alebo manipulatívne na naše hranice, je vážny varovný signál.
Mnohé si však to, že partner chce byť len s nimi a nechce sa o ne deliť ani s najbližším okolím, vysvetľujú ako prejav lásky.
Izolácia je jednou z najväčších zbraní agresora. Ak si žena, ale, samozrejme, aj muž, nie sú istí, či je ich vzťah zdravý, je dobré porozprávať sa s priateľmi, rodinou alebo odborníkom. Externý pohľad môže pomôcť lepšie vyhodnotiť situáciu.
Ale sú ľudia, ktorí ani nezdravý vzťah nie sú schopní ukončiť. Prečo?
Najčastejšie pre pocit viny či strachu alebo opačne preto, že veria, že sa partner zmení. Ak sa však toxické alebo násilné správanie opakuje, je dôležité vedieť, že odísť nie je zlyhanie, ale práve naopak.
V súvislosti so široko medializovaným prípadom českej rodiny Kramných, kde je hlava rodiny Petr právoplatne odsúdená na dvadsaťosem rokov za mrežami za vraždu manželky a dcéry, je otázkou ešte aj to, prečo k tomu došlo na dovolenke. Odborníci síce pripúšťajú, že práve čas oddychu sa môže v niektorých vzťahoch zmeniť na bojové pole, pretože partneri, ktorí sa popri kariére a ďalších povinnostiach doma viac-menej míňajú, vlastne nevedia byť dlhodobo spolu, ale stačí to na vraždu?
Samotná dovolenka väčšinou nie je príčinou násilia – je len situáciou, ktorá môže odhaliť alebo zosilniť už existujúce problémy. Ak je partner násilnícky alebo manipulatívny, agresia by sa pravdepodobne prejavila aj v inom kontexte. Platí tu v podstate to isté ako v akejkoľvek inej situácii, ak sa človek cíti pod tlakom, v strachu alebo má pocit, že je partner nepredvídateľný, je dôležité hľadať bezpečný spôsob, ako sa dostať preč. V prípadoch, ako je Kramný, a iných podobných sa často ukazuje, že násilie nebolo len výsledkom jedného sporu, ale skôr vyvrcholením dlhodobých vzťahových problémov. Agresor si mohol v sebe dlhšie niesť pocity hnevu, nenávisti alebo pocit straty kontroly nad partnerkou, a keď prišla „vhodná situácia“ – ako izolované prostredie, absencia blízkej pomoci, rozhodol sa konať.
To by vysvetľovalo násilie k manželke. Čo sa však musí stať, aby rodič zaútočil na dieťa ako v tomto prípade, keď sa podľa súdu stala Kramného obeťou aj osemročná dcéra?
To je veľmi ťažká otázka, ktorá sa týka komplexných psychologických procesov, ktoré môžu viesť k takýmto extrémnym situáciám. Rodičovský pud je síce silný a prirodzený, no v niektorých prípadoch môžu existovať faktory, ktoré ho oslabujú. Predovšetkým ide o psychické problémy – rôzne psychické poruchy, napríklad psychopatiu, zneužívanie návykových látok, depresiu alebo poruchy osobnosti. To všetko môže spôsobiť, že rodič prestane vnímať svoje dieťa ako objekt lásky a ochrany, ale skôr ako niečo, čo mu bráni v dosiahnutí vlastných potrieb alebo túžob. Samozrejme, každý prípad je iný. Rodič, ktorý vyrastal v prostredí, kde sa vyskytovalo násilie, môže mať skreslený pohľad na to, čo je „normálne“ v interakciách medzi rodičmi a deťmi. Ak nebol sám chránený v detstve, môže mať problémy s emocionálnym spojením alebo so správaním voči svojmu dieťaťu. V iných prípadoch môže reagovať agresívne v dôsledku veľkého stresu, vyčerpania, frustrácie alebo pocitu bezmocnosti. Ak sa rodič cíti preťažený, izolovaný alebo bez možnosti úniku, môže prísť k strate sebaovládania. Rovnako sa môže stať, že rodič začne vnímať dieťa ako menej hodné ochrany alebo lásky, čo môže byť výsledkom rozvinutého negatívneho vnímania dieťaťa alebo neustálej frustrácie. Tento proces môže súvisieť až s dehumanizáciou, kde rodič prestane vidieť dieťa ako „človeka“ s vlastnými potrebami a právami.
V prípadoch partnerských útokov hrá často úlohu afekt. Môže však mať naozaj takú silu, že skončí až život ohrozujúcim násilím?
Môže a v niektorých prípadoch aj vedie k impulzívnemu násiliu. No väčšina „dovolenkových útokov“ a prípadov, keď partner zavraždí svoju polovičku, nie je výsledkom náhleho výbuchu, ale skôr vyústením dlhodobých problémov vo vzťahu.
Čo sa v afekte v človeku vlastne deje?
Afektívne správanie je reakciou na silné emócie, ako sú hnev, žiarlivosť alebo frustrácia. Keď sa človek ocitne v stave silného emočného vzplanutia, môže stratiť kontrolu nad svojím správaním. V prípadoch takzvaných zločinov z vášne sa môže stať, že konflikt eskaluje tak rýchlo, že agresor koná bez premyslenia následkov. No aj v takýchto prípadoch bývajú v pozadí hlbšie vzťahové problémy. Násilie v párových vzťahoch zriedkavo vzniká „z ničoho“ – často je prítomné už predtým, len sa prejavovalo menej viditeľnými formami, ako je emocionálna manipulácia, neustála kontrola či psychické týranie.
Foto: Unsplash
