Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Sila rozprávať, sila počúvať

„Tetovanie na ruke nemám. Nás ľudí z posledných transportov niekedy ani nezapisovali. Neprišli sme do Osvienčimu prežiť, ale zomrieť…“ začala svoje rozprávanie Viola Stern Fischerová. Mala deväťdesiat rokov a prvýkrát mohla povedať všetko, čo prežila. Keď sa s tým snažila v mladosti zveriť kamarátke, tá ju totiž okamžite zastavila. „Nič mi nehovor, nebudem môcť spávať,“ odmietla jej spomienky na koncentračné tábory, ktorými Viola ako mladé dievča prešla. Až novinárka, spisovateľka a publicistka Veronika Homolová Tóthová bola dosť silná na to, aby Slovenku, ktorá sa stala obeťou pokusov zvrhlého nacistického lekára Josefa Mengeleho, vypočula.

K tomu, že dejiny nie sú len povinné škol­ské učivo a už vôbec nie to zo socialistickej učebnice, Veroniku priviedol prastarý otec. „Bol ročník 1905 a od detstva mi rozprával o monar­chii, v ktorej sa narodil, o vzniku Československa, o druhej svetovej vojne a povojnovom období,“ spo­mína reportérka pracujúca pre televíziu Joj, ktorá jeho príbehy milovala. „ Hovoril mi, aké to pre neho ako mladého učiteľa bolo, keď ho poslali učiť na lazy, kde deti chodili do školy iba v zime. A vždy keď na niečo zo svojho života spomínal, hovoril, aká dôležitá je sloboda a čo dokáže nevraživosť a pocit nadrade­nosti.“ On jej prvý spomenul Štefánika a českoslo­venských letcov, Gabčíka a Miladu Horákovú, o kto­rej nesmela byť v oficiálnom dejepise ani zmienka. „Aj svojho študenta, ktorý túžil byť lekárom, no pre bratovu emigráciu ho komunisti z medicíny vyhodili a prenasledovali. Prezradil mi aj to, že to neuniesol a spáchal samovraždu,“ zhlboka vydýchne novi­nárka. Jej opapa, ako pradeda volala, bol doslova kronikou všetkých dôležitých udalostí 20. storočia. Našťastie, kým ako 94-ročný na prelome tisícročí zomrel, mal dosť času naučiť ju, že za každým člove­kom je príbeh. A keď začala pracovať ako novinárka, intuitívne cítila, že by tie príbehy, najmä z najťažších období našich dejín, mala zaznamenať, skôr než ich nebude mať kto rozprávať.

BUDÚ SI ICH PAMÄTAŤ!

Za Violou Stern Fischerovou, ktorá pochádzala z Lu­čenca, rovnako ako Veronika, prišla sedemdesiat rokov po tom, čo sa jej podarilo prežiť kruté týranie v štyroch koncentračných táboroch a dostať sa do­mov. „Povedala mi, že som prišla v správnej chvíli. Mala deväťdesiat rokov, cítila, že tu už dlho nebude, a veľmi túžila, aby sa zachovala spomienka na jej brata Alexa, na jej mamičku, otecka, na jej blízkych, ktorí sa už nevrátili,“ vracia sa o viac ako desaťročie naspäť reportérka a spomína, ako pani Violu trápi­lo, či to nebude zbytočné. „Neustále sa ma pýtala, či si myslím, že niekoho bude zaujímať smutný príbeh starej ženy. Ubezpečovala som ju, že áno, že kniha s jej príbehom si čitateľov iste nájde. Pritom som ne­tušila, že ich budú desaťtisíce, nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Maďarsku a vo Francúzsku,“ objaví sa na Veronikinej tvári úsmev. „Keď som ju potom po vydaní knihy šla navštíviť do Prahy, chytila ma za ruky a hovorí mi: „Ďakujem ti. Budú si ich pa­mätať. Tí všetci čitatelia si budú mojich milovaných pamätať.“

KEĎ SLZY NEŠLO ZADRŽAŤ, AKOKOĽVEK SA SNAŽILA

Veronikina kniha Mengeleho dievča ukazuje kon­centračný tábor boľavo verne. Nič zo spomienok židovského dievčaťa odsúdeného na desivé pokusy, na ktoré ju vybral Josef Mengele, neskrýva. Je to príbeh Violy, ale aj silnej a statočnej poslucháčky, ktorú v novinárke našla. „Boli chvíle, keď mi bolo veľmi ťažko. Každé nakrúcanie s niekým, kto prežil prenasledovanie v období neslobody, však vnímam ako veľký dar. A myslím, že práve to mi dodáva silu si tie príbehy nielen vypočuť, ale vnútorne ich prežiť a potom napísať alebo sfilmovať,“ vysvetľuje s tým, že napriek ťažkým témam stretla ľudí, s ktorými sa pri rozhovore viac smiali, ako plakali. Ale aj takých, kto­rí veľmi chceli otvorene hovoriť aj o beštialite a poni­žovaní, a nakoniec ich rozplakalo to, že to nedokáza­li. „Zažila som aj nakrúcanie, keď som slzy nemohla zadržať, akokoľvek som sa snažila. Väčšinou sa však rozplačem až pri písaní – pri nakrúcaní sa snažím, aby sa moji respondenti sústredili iba na seba, svoj príbeh, a nemali nepríjemný pocit z toho, že pri ich rozprávaní plačem.“

„Pani Alenka mala len tri roky, keď jej mamu gestapo odhalilo. V tábore, kam ju nacisti potom odvliekli, dokonca zabudla aj svoje meno a na maminku si už po vojne nevedela spomenúť.“

PRIPRAVENÁ UROBIŤ VŠETKO

V tých slzách je spoločná bolesť, ale aj dojatie a vďačnosť, že jej bolo dopriate ľudí, ktorí dejiny žili, stretnúť a spoznať. V historických učebniciach sa z ich príbehov stala štatistika, ona však mala pred sebou konkrétneho človeka. Tak ako vtedy, keď sa dostala na stretnutie s takzvanými svatobořickými deťmi, čiže tými, ktorých počas vojny držali v in­ternačnom tábore po tom, ako ich rodičov zatklo gestapo za napomáhanie parašutistom pri atentáte na Reinharda Heydricha. „To bol pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov vôbec,“ priznáva Veroni­ka, pre ktorú sa to stalo nakoniec námetom na jej druhú knihu Mama milovala Gabčíka. Je rozprá­vaním dcéry Anny Malinovej, ktorá bola dôležitou spojkou Jozefa Gabčíka. „Pani Alenka mala len tri roky, keď jej mamu gestapo odhalilo. V tábore, kam ju nacisti potom odvliekli, dokonca zabudla aj svoje meno a na maminku si už po vojne nevedela spo­menúť. Fungovalo to tam totiž tak, že o malé deti sa starali staršie. Alenkinou opatrovníčkou sa tak stala 12-ročná Eva. A tú dodnes volá ‚moje náhrad­ní máma‘,“ spomína novinárka s tým, ako ju odvaha a odhodlanie Anny Malinovej stále dojímajú. „Ona tak veľmi túžila žiť opäť v slobodnom svete a vy­chovávať v ňom Alenku, že bola pripravená urobiť všetko, čo bude môcť. A historici sa dnes zhodujú, že práve jej pomoc Gabčíkovi bola kľúčová. Napriek tomu bola Anna Malinová takmer zabudnutá,“ do­dáva Veronika.

UŽ NIKDY ZO SVOJHO DOMU NEVYŠLA

Cíti, že presne toto nesmieme dopustiť, aby hrdino­via a obete zostali bez mena. Aby sme okolo tých, ktorí prežili, aby mohli svedčiť, chodili bez toho, že by sme si ich všímali, a nemohli svoju silu a odvahu odovzdať. „Obdivujem totiž najmä ich odvahu žiť ďa­lej. Napriek všetkému sa mnohým podarilo vybudo­vať si bežný, v mnohých okamihoch šťastný život. Ale chápem aj tých, ktorí to už nedokázali. Poznám prí­beh mladej dievčiny, ktorú odvliekli z domu ako šest­násťročnú. Keď sa o tri roky vrátila, našla tam už iba tetu a sesternicu. A kým ony sa snažili žiť bežný život, ona už nikdy zo svojho domu nevyšla. Ani na ulicu. Pamätala si totiž, ako po nej susedia a známi, keď ju brali preč, pľuli a hádzali kamene. Už nikdy neuveri­la, že jej to spoločnosť neurobí znova,“ ponúka ďalší príbeh Veronika, ktorá voči každému z týchto ľudí cíti dlh za to, že sme im málo hlasno dávali najavo, že je nám ľúto, čo im naši predkovia urobili. „Im nejde o to, aby sme sa cítili vinní, jediné, čo chcú, je, aby sme pochopili, čo dokážu neúctivé, neslušné, hrubé slová a vyjadrenia.“

KOĽKOKRÁT SOM PLAKALA?

Naša a predchádzajúce generácie to možno nezvlád­li, ale čím viac o tragédiách minulosti chodí dvojná­sobná mama rozprávať do škôl, tým viac má pocit, že deti tú odvahu nájdu. „Nikdy nezabudnem, ako sa raz pred plnou telocvičňou postavil jeden chlapec,“ spomína Veronika, podľa ktorej bolo vidieť, že ho spolužiaci rešpektujú. „Mal asi 15-16 rokov a už počas besedy som si všimla, ako občas na prvý pohľad ne­súhlasne krúti hlavou. Keď sa potom prihlásil s otáz­kou, čakala som teda konfrontáciu. On sa však pred všetkými tými tínedžermi opýtal, koľkokrát som pri písaní Mengeleho dievčaťa plakala, lebo on pri čítaní plakal trikrát. Nekrútil hlavou z dôvodu, že by neveril tomu, čo sa pani Viole stalo. Krútil ňou, lebo sa mu zdalo neuveriteľné, že sa to vôbec mohlo diať.“

DNES UŽ PÍSAŤ NEDOKÁŽE

Keď pred pätnástimi rokmi Veronika začala s nakrú­caním dokumentárnych filmov, takmer každý jeden pamätník neslobody a vojny, ktorý sa dostal pred jej kameru, na záver svojho príbehu povedal, že si veľ­mi želá, aby jeho vnúčatá a pravnúčatá žili v mieri. „Nikdy som ten výrok do filmu nedala, zdal sa mi príliš všeobecný,“ priznáva. Nenapadlo jej, že od 24. februára 2022 mu bude úprimne a hlboko rozumieť a želať si presne to isté. „Kým nezačala prebiehať vojna priamo za našimi hranicami, bolo pre mňa ľahšie sa z každého z tých ťaživých príbehov ‚vynoriť‘ do svojho súkromného, rodinného sveta. Odkedy sa však začala, už to nejde. Odvtedy som už nenapísala žiadnu knihu. Pretože o ten pocit istoty, že je to mi­nulosť, z ktorej sa môžem vrátiť do bezpečia dneška, som prišla.“

FOTO: ARCHÍV V. H. T., TV JOJ A SHUTTERSTOCK

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.