Ledva sa naučili chodiť. Ešte nevedia ani poriadne hovoriť. Pomaly poznávajú svet okolo seba, učia sa základné veci a bude ešte dlho trvať, kým si začnú vyberať svoje koníčky a svoje budúce povolanie. Ich rodičia však v tom už často majú jasno.
Začne vaše bábätko tlieskať a vrtieť sa do rytmu, keď začuje hrať hudbu? Potom sa nedá pochybovať, že je muzikálne. Má zmysel pre rytmus, skvelý hudobný sluch a raz by z neho mohol byť napríklad hudobný skladateľ. A vôbec – prečo nie práve druhý Mozart? Spieva si? Raz by sa mohlo stať spevákom. Je štvorročný predškolák šikovný, čo sa pohybu a ohybnosti týka? „Bude skvelý na šport, má veľký talent,“ upozorňujú rodičia svojich priateľov, ktorí prišli na návštevu, a nahlas premýšľajú, aký šport by pre dieťa bol najvhodnejší a aký by ho mohol najviac baviť. Keď sa priatelia jemne spýtajú, či nie je ešte skoro na rozpoznanie veľkého talentu, zavrtia rodičia nesúhlasne hlavami. „To sa dá vidieť,“ hovoria presvedčene. Dá sa to naozaj tak vidieť? Dá sa u malého dieťaťa, ktoré ešte nechodí do školy, odhadnúť, čo ho bude baviť a na čo bude mať talent? Aká je istota, že to rodičia naozaj dobre odhadnú?
Povedz mi, zrkadielko…
Nie je to len otázka záujmov a budúceho povolania. Rodičia na základe prejavov dieťaťa odhadujú jeho povahové vlastnosti a dokonca budúci charakter. Obzerá sa malé dievčatko rado v zrkadle, skúša si mamičkine šaty a maľuje si tajne pery jej rúžom? Asi z nej bude veľká parádnica. Odmieta oblečenie, ktoré jej rodičia pripravia, a vyberá si svoje vlastné? Len aby nebola márnotratná a tvrdohlavá. Obzerá sa v zrkadle veľmi často chlapec? Vari nebude veľmi zženštilý, dúfa mnoho rodičov. Je spupný, agresívny a rozbíja hračky? Že by mohol byť násilnícky, o tom rodičia nechcú ani počuť a agresivitu pripisujú divokému temperamentu, prípadne hyperaktivite, čo je dnes hojne frekventované slovo. Dúfajú, že z toho vyrastie a časom sa upokojí. Niekedy sú rodičovské zasvätené úsudky až úsmevné. Asi pred rokom sme sa rozprávali s kamarátkami na tému deti a tridsaťtriročná Karolína, matka štvorročnej Valentíny, začala nie veľmi nadšene opisovať, ako jej dcéra celé dni preskúmava kozmetické prípravky, vykrúca sa pred zrkadlom, a keď prídu do obchodu, vrhne sa k regálom s hrebeňmi, sponkami do vlasov, gumičkami a čelenkami. Podotýkam, že Karolína je historička umenia, a hoci k móde nemá záporný vzťah, oblečenie a kozmetika nie sú pre ňu zmyslom života. Záujem jej dcéry jej nejde do hlavy, ako tvrdila. A tiež priznávala, že jej to robí trochu starosti.
Futbalista, alebo architekt?
„Keby sa s mojím rúžom hrala občas, pripadalo by mi to v jej veku úplne normálne,“ vysvetľovala svoj postoj, „ibaže jej najobľúbenejšia činnosť je maľovať svoje bábiky, umyť im tvár a začať nanovo. Čo z nej bude?“ „Možno kozmetička,“ odpovedala na to iná kamarátka lakonicky, čo Karolínu nepotešilo. „Kozmetička?“ opakovala s povzdychom. „Nie že by som mala niečo proti kozmetičkám, ale predsa len by som bola rada, keby sa u nej prejavili ešte nejaké iné záujmy. Dúfam, že pôjde študovať.“ „Ja tiež dúfam, že môj syn pôjde študovať,“ pridala sa Lenka, tridsaťdvaročná matka päťročného Dávida. „Samozrejme, nechám to na ňom, ale páčila by sa mi napríklad architektúra. Celkom často teraz maľuje, tak si myslím, že by ho to mohlo baviť. Aj jeho učiteľka nás upozornila, že má talent. Manžel však tvrdí, že vie dobre kopať do lopty, ktovie, aké plány s ním má on. Ja som si teda nevšimla, že by kopal lepšie ako iné deti,“ dodala Lenka s úsmevom. „Veď koľkokrát sa do lopty ani len netrafí. A že by ho to nejako zvlášť bavilo, sa mi tiež nezdá. Podľa mňa bude skôr tichší a menej priebojný, ako je väčšina chlapcov. V každom prípade uvidíme,“ uzavrela debatu. „Aby nás nakoniec všetkých poriadne neprekvapil.“
Chybné závery
To sa môže skutočne veľmi ľahko stať. Hoci na niečo (napríklad na niektoré povahové rysy) sa dá zo správania a celkového prejavu malých detí usúdiť, veľa toho si podľa psychológa Sarge Ciccottiho dospelí mylne interpretujú a na základe mylných úsudkov robia chybné závery. Jedným z dôvodov, prečo rodičia vidia svoje deti viac či menej skreslene, sú ich vlastné ambície. V rodičovských plánoch v súvislosti s deťmi sa objavujú ich vlastné sny, túžby a ich vlastné záujmy, a pokiaľ si to nie sú schopní uvedomiť, začnú dieťaťu podsúvať niečo, čo mu v skutočnosti nie je vlastné. Deje sa tak často v prípade veľmi ambicióznych rodičov, ktorí majú tendenciu vidieť svoje dieťa talentovanejšie (či už na šport, hudbu alebo jazyky), ako je v skutočnosti. Keď potom dieťa nerobí také veľké pokroky, aké si rodičia predstavovali, sú sklamaní a často mu svoje sklamanie dávajú najavo, prípadne ho obviňujú, že sa málo snaží, nemá dosť pevnú vôľu a podobne. Stručne a jasne sa to dá vyjadriť nasledovne: rodičia nájdu vo svojom dieťati talent, ktorý v ňom chcú nájsť. Nezávisle na tom, či dieťa týmto talentom skutočne disponuje. Potvrdzuje to práve Lenka, ktorej manžel našiel v päťročnom synovi futbalový talent. Po roku k tomu Lenka uviedla: „Dalo mi veľa roboty presvedčiť ho, že sa mýli a že syn sa vo futbalovom krúžku trápi. Stále mi tvrdil, že sa musí oťukať a že si zvykne. Našťastie, nakoniec uznal, že nie je dobré lámať to cez koleno a že syn bol medzi temperamentnými futbalistami naozaj nešťastný.“ Toto je, samozrejme, ten lepší koniec. Niektorí rodičia si však nie sú schopní priznať, že sa zmýlili, a naďalej všetkým naokolo tvrdia, že je to ich dieťa, takže len oni vedia, čo v ňom je. Ďalším dôvodom, pre ktorý môžeme vidieť svoje deti skreslene, je neznalosť. Do dieťaťa síce nevkladáme svoje ambície, ale celkom prirodzené detské prejavy považujeme za niečo, čo ukazuje na jeho budúci charakter. Určite ste už veľakrát počuli podobnú vetu: „Keď takto hnevá už teraz, čo z neho bude v dospelosti?“ Alebo: „Taká malá a už sa usmieva na muža. Rastie z nej koketa. Až bude veľká, omotá si každého okolo prsta.“
Gény a prostredie
Dá sa teda vôbec zistiť, aké bude vaše dieťa? Čiastočne áno. Na svet síce prichádzame nehotoví, ale s určitou genetickou výbavou, ktorá nás do značnej miery utvára. Vedci upozorňujú, že niektoré duševné vlastnosti sa vyvinú v priaznivom i nepriaznivom prostredí prakticky rovnako, pokiaľ však nie sú parametre prostredia extrémne. Týka sa to predovšetkým temperamentu. Zo zádumčivého, pokojného a skôr uzavretého dieťaťa – pozorovateľa sa málokedy stane cholerik alebo človek, ktorý sa snaží dôrazne presadiť a používa ostré lakte. Ale vplyv prostredia – rodiny, vrstovníckych skupín, školy – je tiež veľmi silný. Rodíme sa síce s určitým temperamentom, ale ako presne sa budeme správať napríklad pri riešení problémov, sa utvára v priebehu života. Autori knihy Gény a osobnosť Dean Hamer a Peter Copeland sú presvedčení, že prostredie nás síce veľmi výrazne spoluutvára, ale sú to predovšetkým gény, ktoré rozhodujú o tom, aké prostredie budeme v dospelosti vyhľadávať. Napríklad pokojné a premýšľavé dieťa, ktoré rado maľuje alebo si číta, nebude vyhľadávať hlučnú spoločnosť. Bude hľadať prostredie, kde stretne rovnako zameraných jedincov, čo ho následne ovplyvní. Dieťa aktívne, energické a milujúce šport bude vyhľadávať prostredie, kde sa môže v tomto smere vybiť, čo ho opäť ovplyvní. V prostredí, ktoré je nám prirodzene blízke, však môžeme mať pozitívne i negatívne zážitky, a práve tie nás ďalej utvárajú.
Mnoho podôb charakteru
„Temperament nie je pri narodení celkom hotový,“ vysvetľujú v knihe Gény a osobnosť jej autori. „Narodené dieťa si postupne dotvára určitý temperament ako odozvu na prostredie. Gény predurčujú nielen to, akí ľudia sú, ale zdá sa, že ovplyvňujú i to, aké zážitky budeme vyhľadávať, manipulujú nás do istých prostredí, a tie potom určujú naše správanie. Samozrejme, novorodenec nemá vyvinutú kompletnú škálu ľudských emócií; za celý život sa to podarí dosiahnuť len tým šťastnejším z nás. I temperamentu sa teda učíme, ale nie naspamäť takým spôsobom ako telefónne číslo. Ľudia sa ho skôr „učia“ pomocou emočnej pamäti, ktorá pre väčšinu z nás jednoducho znamená zvyk. Pôvod týchto reakcií leží v geneticky determinovaných chemických pochodoch mozgu, najmä v evolučne starej časti mozgu, nazývanej limbický systém. Ten je zodpovedný za emočné správanie – za to, ako sa ľudia cítia – tým, že vytvárajú „spontánne reakcie“, najsilnejšie hnacie sily, reakcie a pocity, často také, ktoré sú za hranicou vedomia. Hlboko v limbickom systéme ležia korene strachu, agresia, túžby a radosti. Keby všetci mali gény vytvárajúce limbický systém rovnaké, prežívali by rovnaké zážitky a mali by aj úplne rovnakú osobnosť. Limbické systémy sú však odlišné, tak isto ako sa líšia naše gény. Aj zážitky prežívame rôzne, pretože žijeme vo svete s nesmiernym množstvom možností. Žiadni dvaja ľudia, ani jednovaječné dvojčatá vychované v rovnakom prostredí, nemôžu zdieľať úplne rovnaké zážitky. To je práve časť dôvodov, prečo má druhá dimenzia osobnosti – charakter – nekonečne mnoho podôb.“ David Hamer dodáva: „Nie je to príroda, alebo výchova. Je to príroda a výchova.“ Aké zážitky vaše deti budú mať, minimálne do školského veku záleží predovšetkým na vás. Ak chcete, aby sa vaše dieťa venovalo niečomu konkrétnemu a rozvinulo svoj talent, je najlepšie ísť mu príkladom a poskytnúť mu také zážitky, ktoré v ňom vzbudia záujem a nie odpor. Na vlastné ambície však zabudnite. Doprajte deťom ich vlastnú cestu.
foto Unsplash
