Vo svete ide predovšetkým o miliardový biznis, na Slovensku sa však na asistovanú reprodukciu hľadí stále cez ružové okuliare altruizmu, podľa ktorého len pomáhajú neplodným párom zakladať si rodiny. Žiadne riziká, žiadne problémy, dokonca žiadne legislatívne mantinely. Jediný slovenský zákon, ktorý sa špeciálne zaoberá výkonom umelého oplodnenia, je totiž dodnes vykonávací predpis Ministerstva zdravotníctva SSR z 10. októbra 1983 o podmienkach na umelé oplodnenie. Odvtedy neprešiel žiadnou úpravou, hoci vznikol ešte v časoch, keď asistovaná reprodukcia u nás v podstate neexistovala, nepoznala in vitro fertilizáciu, čiže oplodnenie mimo tela matky, prenos embryí ani ich zmrazovanie. Nič z toho teda logicky ani nereguluje. Navyše na Slovensku nemáme ani dlhodobé štatistiky – dokonca ani toho, koľkokrát svoje pohlavné bunky ktorý darca daroval, a už vôbec sa nerozpráva o rizikách s tým spojených. Na stránkach reprodukčných kliník svietia len cenové ponuky – za vajíčka si môžu záujemkyne odniesť deväťsto eur až tisícku. Koľkokrát? Opäť otázka bez odpovede. Pritom tento proces zahŕňa riziká, pri ktorých môže ísť o život… Sme na tom teda horšie ako zvyšok sveta? Podľa výkonnej riaditeľky kalifornského Centra pre bioetiku a kultúru Kallie Fell, MSc., sú v Spojených štátoch síce nejaké pravidlá dané, no často sa obchádzajú.
Keď si človek začne len hľadať informácie o asistovanej reprodukcii, zistí, že webové stránky takmer každej reprodukčnej kliniky sú plné ilustračných fotiek bábätiek, objímajúcich sa rodičov, dojatých mamičiek, usmiatych oteckov. Podobné to je vlastne aj v prípade mnohých článkov. Na prvý pohľad to teda vyzerá ako tá najušľachtilejšia činnosť na svete. Pritom už len zverejnené cenníky naznačujú, že je to výnosný biznis. Až natoľko, že sa stal lákavým aj pre firmy, ktoré s medicínou nemajú nič spoločné a chcú hlavne zarábať. Stále sú však odkázaní na ľudí, ktorí sú ochotní darovať svoje pohlavné bunky. Do akej miery sú aj títo darcovia len obeťami tohto biznisu?
Asistovaná reprodukcia je globálny priemysel s obratom niekoľkých miliárd dolárov, ktorý zahŕňa nielen kliniky na liečbu neplodnosti, ale aj banky darovaných vajíčok a spermií, agentúry pre náhradné materstvo a celú reprodukčnú turistiku. Dovolím si však podotknúť, že v tomto prípade je slovo „darca“ možné používať skôr v úvodzovkách, keďže ľudia dostávajú za vajíčka či spermie zaplatené. Zároveň naozaj platí, že v rámci celého spomínaného reprodukčného biznisu ťahajú za ten najkratší koniec. Väčšina ziskov ide klinikám, spermobankám, bankám vajíčok a agentúram, ktoré kontrolujú celý proces.
Dovolím si zamerať sa na darkyne, keďže u nich darovaniu predchádza, na rozdiel od mužov, hormonálna stimulácia vaječníkov, čo je zásadný zásah do ich organizmu, nehovoriac o tom, že počet vajíčok u žien je daný už pri narodení a netvoria sa žiadne nové. Je to v odmene zohľadnené?
Nie je síce nezvyčajné, že americké agentúry, respektíve kliniky na liečbu neplodnosti lákajú ženy lukratívnymi sumami, ktoré si ako „darkyne“ môžu predajom vajíčok zarobiť, vďaka čomu sa im darí naverbovať mnoho mladých žien, ale vzápätí si od nich účtujú za svoje služby vysoké poplatky. Mimochodom, rovnako potom pristupujú aj k bohatým záujemcom o ich vajíčka, ktorých zase nechávajú platiť za najrôznejšie prémiové možnosti. Zisk z toho však rozhodne nejde ženám, ktoré svoje vajíčka predávajú.
O aké sumy ide?
Niektoré kliniky asistovanej reprodukcie inzerujú odmeny až do výšky 50-tisíc dolárov, na tie však dosiahne minimálne, ak vôbec nejaké percento darkýň. V skutočnosti ženy dostávajú v priemere okolo 5- až 10-tisíc dolárov. „Elitné darkyne“, napríklad tie so vzdelaním z univerzít z takzvanej Ivy League, teda ôsmich elitných súkromných vysokých škôl na severovýchode USA, s vysokým IQ alebo so špecifickými vlastnosťami, ktoré sú najviac žiadané, môžu za svoje vajíčka dostať viac peňazí, ale ani to nie je norma. Reklamy však využívajú práve takéto „darkyne“ na prilákanie ostatných. Keď totiž už žena raz prejde dverami kliniky, je pravdepodobné, že bude s „darovaním“ súhlasiť aj za oveľa nižšiu sumu. Dostanú však zaplatené iba v prípade, že absolvujú celý cyklus, to znamená, že ak ich vyradia zdravotné problémy spôsobené hormonálnou stimuláciou a k samotnému odberu vajíčok nedôjde, zostávajú bez odmeny.
Tým elitným vzdelaním ste ma šokovali. Najlepšie súkromné univerzity si predsa môže dovoliť len zlomok žien. Nie je to celé voči bežným ženám diskriminačné?
Ako vidíte, rodokmeň ženy je pri darovaní vajíčok dôležitý najmä pre budúcich rodičov, ktorí si môžu zaplatiť za taký typ ženy, aký chcú. Reklám na ne sú plné univerzitné kampusy. Je však pravda, že v poslednom desaťročí už samotné univerzity, ako napríklad prestížny Massachusettský technologický inštitút v Cambridgei, vyjadrili znechutenie nad týmito „elitárskymi a rasistickými“ inzerátmi.
Za to, aké sa na ne kladú požiadavky, sú „darkyne“ aj nejako chránené, hlavne ak poskytnú vajíčka opakovane? To totiž nie je bez rizika…
Opakované darovanie vajíčok so sebou naozaj nesie jednak riziko skomplikovania zdravotného stavu ženy, jednak dôsledky pre jej budúcu plodnosť. Preto existujú usmernenia na ochranu „darkýň“, sú to však len odporúčania, na ktoré kliniky často nedbajú. Americká spoločnosť pre reprodukčnú medicínu napríklad odporúča, aby žena „darovala“ svoje vajíčka maximálne šesťkrát, pričom aj to je stále dosť veľa odberov a predovšetkým priveľa hormonálnej stimulácie, s ktorou je spojené najväčšie riziko. Jednou z jej najbežnejších komplikácií je syndróm hyperstimulácie vaječníkov, ktorý môže spôsobiť stratu vaječníkov, mozgovú príhodu alebo dokonca smrť. Zároveň môže hroziť krvácanie, infekcie, nepravidelná menštruácia, výkyvy nálad, bolesti hlavy či nevoľnosť. Keďže však v prípade „darkýň“ vajíčok nejde o pacientky, počet odberov sa v ich anamnéze stráca. Aj preto nejestvujú presvedčivé dôkazy o tom, že „darovanie“ vajíčok môže mať vplyv aj na skorú menopauzu, vznik onkologických ochorení a iné dlhodobé zdravotné problémy.
Spomínali ste, že ohrozená môže byť aj ich vlastná plodnosť…
Áno. Opakovaná hormonálna stimulácia a odber vajíčok môžu totiž ovplyvniť kvalitu a množstvo tých zostávajúcich. Existuje síce aj smernica o tom, koľko vajíčok sa môže odobrať naraz, ale aj to sa často ignoruje. Ďalším rizikom pre budúcu plodnosť je fakt, že pri procedúre odberu vajíčok môže dôjsť k zjazveniu, ktoré môže v budúcnosti ovplyvniť prirodzené počatie, ale aj implantáciu embrya. Navyše je tam riziko zápalu, krvácania z vaječníka, čo môže viesť k operácii a tomu, že oň žena príde.
Foto: Unsplash
