Všetky médiá už niekoľko minút opakovali správu o tragédii v Spišskej Kapitule. Pod kolesami autobusu, ktorý sa na parkovisku nečakane pohol, zomreli tri dievčatá. Priamo na mieste pritom stále vládol chaos. Ich druhorodená dcéra síce nemohla nájsť staršiu sestru, no keď videla vrtuľník, bola presvedčená, že zachraňuje práve ju. Po hroznej správe o nehode teda pre rodičov prišla najskôr nádej, vzápätí však druhý telefonát od ich Danielky: „Lucka nie je vo vrtuľníku, leží na lúke pod bielou plachtou…“ plakalo do telefónu mladšie z ich dievčat. Lucii Tomkovej sa v tej chvíli zastavil svet. Ešte tú strašnú správu dokázala povedať manželovi a ostatným deťom, ale potom sa jej telo preplo do akéhosi úsporného režimu. „Necítila som hlad, smäd, únavu, len veľkú spaľujúcu bolesť. Ešte aj nádych a výdych veľmi bolel… A slzy sa nedali zastaviť,“ spomína.
Vaše dievčatá smerovali na stretnutie mladých so spišským biskupom Františkom Trstenským. Čo to pre ne, a špeciálne pre Lucku, ktorá bola prvým z vašich piatich detí, znamenalo?
Myslím, že to brala ako samozrejmú povinnosť mladého kresťana. V tú istú sobotu sme boli pozvaní aj na rodinnú oslavu. Dcéry Lucka aj mladšia Danielka sa teda mali rozhodnúť, kam pôjdu. No reakcia Lucky bola – ale my sa predsa nemáme čo rozhodovať, prihlásili sme sa na stretnutie mladých, my naň teda musíme ísť. Videla som, že v sebe zvádza boj, čomu dať prednosť, no nakoniec zvíťazila zodpovednosť prvorodenej dcéry.
Bola takáto vo všetkom?
Bola veľmi aktívna, športovala, spievala, hrala divadlo, no odmala bola súčasťou jej života aj viera. Spočiatku to boli len pravidelné nedeľné sväté liturgie. Asi v druhom ročníku základnej školy sme sa ju však rozhodli dať do tábora, ktorý organizovala naša farnosť. Boli tam spolu so Sofi, druhým z dievčat, ktoré v Spišskej Kapitule zomrelo. A potom si už ďalšie smerovanie vo viere Lucka určovala sama. Najradšej ju prežívala v tichosti, sama v modlitbe. Modlievala sa ráno pred začatím vyučovania, kvôli čomu dokonca občas meškávala do školy. A potom aj večer pred spánkom. Pamätám si dokonca jednu situáciu, keď som ju tak podpichla: „Joj, ty naša svätica, čo sa toľko modlíš?“ Jej odpoveď bola čistá a priama: „Ja sa modlím za vás všetkých, mamka.“
Rodič v takej chvíli asi cíti niečo ako hrdosť, možno si hovorí, aké má šťastie, že má takéto dieťa… Čo však príde, keď ho stratí?
Ako matke mi dcérka veľmi chýba. Jej fyzická prítomnosť, naše rozhovory… Po jej smrti sme však v jej mobile našli poznámky, kde píše, že v roku 2018 zažila blízkosť Boha. Doslova tam mala napísané: „Pochopila som, že Ježiš ma miluje a chce ma mať pri sebe blízko.“ Z toho hľadiska si teda hovorím, že Pán Boh jednoducho potreboval troch anjelov.
Takže viera pomáha aj vám. V ťažkých chvíľach, keď človek nerozumie, prečo sa mu dejú zlé veci, však mnohí majú pocit, že ich Boh opustil. Vy ste to tak necítili? Respektíve neobjavil sa až hnev na Boha?
Keď Lucka zomrela, s manželom sme sa veľa rozprávali a zhodli sme sa na tom, že hnev necítime. A na Boha už vôbec. Môžem sa hnevať na niekoho, pri kom viem, že je moja dcéra?
Väčšina by vám asi povedala, že to chce ohromnú silu. Kde ju beriete?
Vždy mi ju dávala a stále dáva modlitba. Každý deň sa modlím ruženec, tak ako to robila Lucka. No a veľkým hnacím motorom je, samozrejme, rodina – manžel, ktorý mi bol najväčšou oporou, naše deti, rodičia…
Ako to zvládajú Luckini súrodenci?
Myslím, že všetky naše deti tým akoby skôr dospeli. Sú viac empatické. Chápu, že život nie sú len ich hračky, krásne oblečenie či zážitky.
Asi to zmenilo celú vašu rodinu…
Určite. Vnímam to hlavne v duchovnom živote. Omše, ktoré človek občas bral najmä ako povinnosť, sú dnes pre nás úplnou samozrejmosťou. Akoby sme vieru dali na prvé miesto a tomu prispôsobili náš čas a fungovanie v rodine. Sama som pritom ako dieťa do kostola nechodila, aj prvé sväté prijímanie som prijala až pred sobášom, v podstate kvôli svadbe. Deti sme s manželom síce viedli k viere, no sama by som sa označila skôr za pasívnu katolíčku. Teraz mi však občas prebehne hlavou boľavá myšlienka, že až Lucka musela umrieť, aby som skutočne uverila – srdcom.
Kým viacerí po takejto boľavej skúsenosti vieru strácajú, vy ste ju naopak získali?
Viera je to jediné, čo ma drží nad vodou. Vďaka nej si dokážem odpovedať na mnohé otázky. Je pre mňa akousi skalou, pevným základom, o ktorý sa opieram a nedovolí mi padnúť na dno. A modlitba je akoby rozhovor s mojou dcérkou, je to čas, keď môžeme byť aspoň takto spolu. Niekedy rozmýšľam, čo v takýchto ťažkých chvíľach drží a dáva silu neveriacim ľuďom…
Na to nemám odpoveď, ale viem, že mnohí sa dookola pýtajú – prečo? Prečo oni, prečo ich dieťa? Vy nie?
To mi dcérku nevráti a seba by som tým utrápila. Ale nedávno akoby som aj tak dostala odpoveď. Prišla mi krásna SMS správa. Po tom, čo rodičom zomrel mladý dvadsaťročný syn, jeho mamku v jej veľkom žiali tešilo, že ho v nebi čaká dobrá spoločnosť – naše dievčatá. Vyzerá to, že Pán Boh má s každým z nás nejaký plán. Preto sa nepýtam prečo, ale načo použije Pán ich smrť? Možno aj na zmiernenie bolesti iných rodičov…
Obdivujem pokoru, s ktorou krôčik za krôčikom kráčate ďalej. Už len vládať tu byť pre ostatné deti naplno, nie ako troska, chce strašne veľa sily. Ako človek nájde v sebe tú schopnosť fungovať ďalej?
V čase Luckinej smrti som bola na materskej dovolenke s najmladším synom, ktorá potom trvala ešte rok. Dnes si uvedomujem, že to bol pre mňa veľmi potrebný čas. V tichosti a sama som veľa plakala a modlila sa. Vedela som, že potrebujem vyriešiť, ako naložiť so smútkom, aby deti neprišli o mamu. Musela som skrátka nájsť spôsob, ako si to v hlave vyskladať… Niekomu pomáha ísť do práce, kde človek musí myslieť aj na iné veci, no mám pocit, že ja by som ten smútok takto len niekde potlačila.
Dnes je to viac ako rok od dcérinej smrti. Zvykne si človek, že už s vami nie je? Alebo máte naopak pocit, že nikdy neodišla?
Lucka má stále miesto v našich každodenných životoch. A bude ho mať navždy. Manžel mi každý deň pošle pár fotiek alebo videí s Luckou. S deťmi si ich potom pozeráme a spomíname. A každý deň sa snažíme ísť na cintorín. Náš šesťročný syn dokonca vraví, že Lucka je s nami stále, len je priesvitná…
Jedna vec je vybojovať v sebe samom prijatie faktu, že dcérin život na tomto svete bol len taký krátky, druhou je však vyrovnať sa s tým, že viete, že niekto je za to zodpovedný. Stretli ste sa so šoférom autobusu, pod ktorého kolesami Lucka zomrela, a dokázali mu odpustiť?
Aj on je súčasťou nášho smutného príbehu a stretnutie s ním bolo akýmsi chýbajúcim dielikom v skladačke. Neviem, či by som dokázala úprimne odpustiť človeku, ktorý by premyslene vzal život mojej dcére. Pred nami však stál zlomený človek vo veku môjho otca, šofér z povolania s rokmi praxe… Veľmi sa ospravedlňoval a nechápal, čo sa stalo.
Tým, že išlo o tragédiu, ktorá bola hneď medializovaná, prežívalo to s vami aj množstvo neznámych ľudí. Dokonca mnohí kňazi vyzývali, aby sa v tej chvíli spojilo celé Slovensko. Cítili ste to?
Keď sme sa dozvedeli, že Lucka, Sofi a Katka sú mŕtve, nastalo u nás doma ťaživé, bolestné ticho. Žiadna televízia, žiadne rádio… O tom, že tejto tragédii venujú pozornosť médiá, som vôbec nevedela. Zrazu nám však začalo prichádzať množstvo kondolenčných správ od známych i neznámych ľudí. Tá vlna podpory nás všetkých naozaj prekvapila. Na pohreb prišlo veľké množstvo kňazov, ľudí. Spolužiaci dievčat boli oblečení v bielom… Osobne sa s nami stretli náš gréckokatolícky arcibiskup Jonáš Maxim aj spišský diecézny biskup František Trstenský. V tom čase mala dokonca naplánovanú pracovnú cestu do nášho regiónu pani prezidentka Zuzana Čaputová. Nielenže sa s nami stretla, ale navrhla nám, aby sme s ňou šli na osobnú audienciu do Ríma. No a vyvrcholením toho všetkého bolo osobné stretnutie so Svätým Otcom Františkom. Všetko to bolo veľmi silné a povzbudzujúce. Dodnes cítim vďačnosť za každé jedno objatie, za každý rozhovor…
FOTO: ARCHÍV L. T., SHUTTERSTOCK A TV JOJ
