Nikdy nie sme dosť starí na to, aby sme prišli o rodičov, a čo už o dieťa? Kým pri tom prvom sa napriek všetkému dokážeme zmieriť s tým, že to patrí ku kolobehu života, to druhé cítime ako niečo úplne proti prirodzenosti. Nedáva nám to logiku a berie zmysel ďalej žiť… Podľa dánskej štúdie spred niekoľkých rokov dokonca nielen ten. Ukázala totiž, že v porovnaní s rodičmi, ktorí nestratili dieťa, smútiacim matkám hrozilo až o 43 percent vyššie riziko, že z rôznych príčin zomrú do 18 rokov od úmrtia potomka. Je podľa psychologičky PhDr. Heleny Tlachačovej z portálu ksebe.sk strata dieťaťa naozaj tá najväčšia?
Spôsobuje strata dieťaťa naozaj tie najväčšie rany na duši?
Áno, zo psychologického hľadiska je strata dieťaťa jednou z najnáročnejších a najbolestivejších životných skúseností, ktoré človek môže zažiť. Spôsobuje naozaj intenzívnejšie emócie, smútok po nej trvá dlhšie. Situáciu navyše komplikuje to, že je spojená s hlbokým pocitom zlyhania, viny a existenciálnej krízy. Táto strata je skrátka hlboko traumatizujúca, rodičia ju často nedokážu prijať, čelia výrazne vyššiemu riziku rozvoja depresie, úzkostných porúch a komplikovaného smútku, ktorý narúša schopnosť adaptovať sa na realitu života. Strata dieťaťa môže dokonca viesť k narušeniu identity až k strate zmyslu života.
Je rozdiel v bolesti matky a otca?
Ženy a muži síce prežívajú stratu dieťaťa odlišne, neznamená to však, že jeden z nich trpí viac, len forma a spôsob prežívania bolesti môžu byť rozdielne. U matky sa vzťah s dieťaťom vytvára už počas tehotenstva, prostredníctvom pohybov dieťaťa, zmien v jej tele. Matka teda reaguje na prítomnosť dieťaťa ešte pred jeho narodením, a to emocionálne aj fyzicky. Bolesť matky je preto hlboká, intenzívna, zdrvujú ca a pre mnohé ženy takáto strata znamená aj stratu časti seba samej, svojej identity.
U otcov je teda slabšia?
Nie. Bolesť, ktorú prežíva otec, môže byť rovnako silná. Takisto sa spája s jeho rodičovskou identitou, očakávaniami do budúcnosti a s putom s dieťaťom. Muži však túto bolesť často prejavujú spôsobmi, ktoré sú menej nápadné. Nechcú ju ukazovať navonok, môžu sa teda izolovať od druhých alebo unikať do svojho vnútorného sveta. Častejšie sa u nich stretávame aj s tým, že bolesť prichádza oneskorene, čo môže súvisieť napríklad s očakávaním spoločnosti, prípadne potrebou muža byť oporou pre svoju partnerku. Bolesti tak nedávajú priestor hneď.
Má vplyv na silu trápenia aj to, či ide o jediné dieťa? Respektíve je to pre rodičov ľahšie, ak im ešte nejaký potomok zostane?
Intenzita bolesti nezávisí od počtu detí. Strata dieťaťa patrí medzi najbolestivejšie straty bez ohľadu na to, koľko detí rodičia majú. Ale ak ide o jediné dieťa, rodičia často prežívajú túto stratu ako absolútnu stratu rodičovskej identity, zároveň prichádzajú o predstavu budúcnosti s dieťaťom. Ak rodičia majú viac detí, strata je rovnako bolestivá, pretože každé dieťa je jedinečné, no rodičovská rola je zachovaná a ostáva im dôvod žiť pre deti, ktoré sú s nimi. Môžu prežívať intenzívne pocity smútku a bolesti, ale zároveň cítia zodpovednosť za deti, ktoré potrebujú ich prítomnosť a starostlivosť.
„Dieťa, ktoré sa narodí po strate, môže naozaj niesť očakávania alebo projekcie rodičov, ktoré vychádzajú zo smrti jeho súrodenca.“
Toto je pre mnohých asi najťažšie – nájsť silu a spôsob, ako zostať ostatným ratolestiam plnohodnotným rodičom. Ako to zvládnuť?
Dôležité je mať na pamäti, že aj ony prežívajú smútok zo straty súrodenca a majú vlastný spôsob a intenzitu prežívania emócií. V tomto kontexte je dôležitá vedomá prítomnosť a dostupnosť rodiča pre ostatné deti, a to tak fyzická, ako aj emocionálna. Deti totiž potrebujú dostupného rodiča, nie dokonalého. To znamená, že reaguje na ich potreby, je im k dispozícii a neizoluje sa od nich. Rodičia môžu smútiť aj spoločne s deťmi, dodá im to pocit, že v tom nie sú samy. Napríklad prostredníctvom rituálu, akým je zapálenie sviečky, prechádzka na cintorín, zbieranie kvetov alebo spoločná kresba obrázkov, počas ktorej môžu rozprávať o tom, čo prežívajú. Spoločné spracovanie straty však musí byť primerané veku detí, aby nemali pocit zahltenia a zároveň aby cítili, že ich rodič miluje pre ich individualitu a nemajú nahrádzať prázdne miesto po súrodencovi.
Mnohých rodičov však strata dieťaťa doslova zloží. Má každý šancu nájsť znovu zmysel života?
Určite. Znovunájdenie zmyslu života po smrti dieťaťa znamená totiž hľadať nový spôsob bytia, v ktorom má síce smútok svoje miesto, ale neberie celú energiu. Začína sa tým, že si rodičia smútiť dovolia a dajú priestor bolesti. Ženy môžu mať častejšie potrebu rozprávať o svojej bolesti a deliť sa o ňu, muži sa viac uzatvárajú a hľadajú nový spôsob života v činnostiach, ktoré im dávajú zmysel, napríklad v práci, v zodpovednosti, v aktivite, ktorá má konkrétny cieľ a prináša im pocit spokojnosti.
V mnohých rodinách sa po strate dieťaťa pokúsia priviesť na svet ďalšie. Hrozí riziko, že ho budú považovať za náhradu za to, o ktoré prišli?
Dieťa, ktoré sa narodí po strate, môže naozaj niesť očakávania alebo projekcie rodičov, ktoré vychádzajú zo smrti jeho súrodenca. V takomto prípade môže skutočne hroziť, že ho rodičia začnú vnímať ako „náhradu“. Stáva sa to v prípadoch, keď ich smútok nebol spracovaný a vnútorne sa nezmierili s tým, že o svoje dieťa prišli. Aby sa tomu rodičia vyhli, je dôležité, aby si najskôr dovolili naplno prežiť smútok, pomenovali vlastnú bolesť a dopriali si čas na jej spracovanie. Zároveň pomáha vedome sa zastavovať pri tendencii porovnávať deti a dávať miesto vo svojom živote obom deťom, jednému v spomienkach a druhému vytvoriť životný priestor pre jeho individualitu.
Foto: Unsplash
