Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Pavol Topoľský: „Niekto má šťastie,  že mu manželstvo vyjde na prvýkrát, niekto nie“

Privítal ma vetou, že budem z nášho rozhovoru určite sklamaná. Nemieni totiž rozprávať nič o súkromí ani o tom filozofovať. „Keď som o tom hovoril, ľudia ma boli schopní zastaviť na ulici a pýtať sa, prečo som sa rozviedol… Hrali sme v Košiciach -Šaci, vošiel som do potravín a tam sa ma pokladníčka pýta na môj vzťah. V Košiciach-Šaci! Na druhom konci republiky! Vtedy som si povedal dosť,“ vysvetľuje mi s dávkou humoru, ale zároveň smrteľne vážne. Napriek tomu to s hercom bratislavskej Novej scény Pavlom Topoľským, ktorý sa naposledy objavil na obrazovkách v seriálovom Ranči, bola príjemná hodinka. O sklamaní nemôže byť ani reč.

Rozprávali sme sa spolu už niekoľ­kokrát, ale stále neviem, ako ste sa vlastne dostali k herectvu.

Mama robila v knižnici vo filmo­vých štúdiách na Kolibe a hovorili jej – ty máš syna, dones jeho fotky, keď budeme potrebovať deti, možno si zahrá. Mal som asi jedenásť, keď ma zavolali na kamerové skúšky, chceli také klasické veci – tuto niečo prečítaj, toto povedz. Ale bolo tam množstvo ďalších deciek, takže mi ani nenapadlo, že by som mal šancu, a zrazu domov zavolal režisér, že si vybral mňa.

Od tej chvíle bolo o vašej ceste roz­hodnuté?

Neviem, či hneď od tej chvíle, ale nie­kde na gymnáziu som si povedal, že to chcem vyskúšať na VŠMU, medzitým som totiž nakrútil ešte zopár ďalších filmov. A prijali ma.

Mali ste aj nejaký plán B, keby to nevyšlo?

Ale áno. Chcel som ísť na FTVŠ na telocvik.

Nakoniec na to nedošlo. Úspešne ste sa dostali rovno do ročníka Mikuláša Hubu. Hovorili ste si – hurá, alebo prišlo aj sklamanie, že to tam nie je také, ako ste čakali?

Vôbec nie. Od prvej chvíle to bolo „hurá“. Mali sme totiž veľké šťastie na pedagógov. Nielen na Mica Hubu, ale aj na Ďura Slezáčka, ktorý bol jeho asistentom. Učil nás Viliam Záborský, Dušan Jamrich, ktorý už vtedy hral v Národnom v každom Shakespearo­vi… To bola bomba.

Bol to aj váš sen – skončiť raz na prvej scéne?

Hlavne som chcel zostať v Bratislave. Už som bol totiž ženatý a navyše som tu mal aj nejaké príležitosti – cho­dili sme do dabingu, nahrávali sme v rozhlase…

To ste mohli? Viacerí herci mi hovorili, že to mali počas školy zakázané.

To záviselo od konkrétneho pedagóga a Huba bol v tomto úžasný. Pamä­tám si, že vtedy skúšal Paľo Haspra v Národnom hru Holuby a Šulek a potreboval tam študentský komparz. Oslovil Karola Zachara, ktorý viedol o rok mladších, a on mu povedal nie. Huba bol presný opak a hneď mu prikývol – ja ti svojich dám. Veď kde inde sa herci naučia hrať, keď nie na javisku prvej scény, kde vidia tých naj­lepších? Zachar bol však presvedčený, že to študentov pokazí.

Ani keď ste si to v SND vyskúšali, nemali ste pocit, že by ste sa tam už mali udržať?

Vôbec som nemal takéto ambície, mne naozaj išlo iba o to, aby som nemusel odísť mimo Bratislavy, a mal som obrovské šťastie. Keď som bol v treťom ročníku, ministerstvo kultúry prikázalo Novej scéne každý rok prijať z VŠMU dvoch absolventov. Takže sme tam nastúpili so Zuzanou Frenglovou, rok po nás ešte Zuzka Tlučková, myslím s Tulim. A potom to zrušili.

Akoby to teda vymysleli len pre vás. Nová scéna je totiž vašou domovskou scénou dodnes. Ani na chvíľu ste ju neopustili?

Po roku som šiel na vojnu. Bol som síce vo vojenskom umeleckom súbore, ale prvý mesiac sme boli ako absol­venti normálne v bojovom útvare v prijímači. Strážili sme Českosloven­sko pred imperialistami. Neviem, či sa komunisti báli, že nám ukradnú Petr­žalku alebo čo… Skrátka patrím k tej generácii, ktorá vie, čo za zbytočnosť základná vojenská služba bola.

Taký pocit ste mali aj vo vojenskom umeleckom súbore?

Tam bolo, naopak, veľmi dobre. Problém bol, že sme boli neustále na cestách. Ak sme z mesiaca boli päť dní doma, tak to bolo veľa. Pamätám si, že sme si v izbe dali na stenu mapu Československa, a vždy keď sme niekam šli, fixkou sme si vyznačili cestu z Bratislavy až tam. Na konci to bola taká pavučina, že nezostalo ani miestečko čisté. Naozaj sme obehli od Ašu až po Sninu všetko. Nakoniec sme však boli radi. Keď sme totiž boli v Bratislave, museli sme trčať v kasárňach, vychádzku sme dostali len raz za tri dni. Pokiaľ sme neušli načierno, samozrejme. Lebo aj také bolo… (úsmev)

Práve na vojne ste boli dvojičkou s mladým talentovaným Paľom Juráňom, ktorý však chvíľu nato tra­gicky zomrel. Priznám sa, že dodnes nechápem, ako sa to mohlo stať, že sa ako plavec utopil v bazéne, kde bola voda sotva vyše pása.

Nebol som pri tom, viem len to, čo mi hovoril Miro Noga. Netuším, či mal nejaký problém s dýchaním. Viem len, že mu zrazu klesla hlava pod hladinu a ostatní si mysleli, že sa ponára…

Čo to s vami spravilo?

Bol to šok. Paľo bol jeden šikovný, zodpovedný chlap. Pre mňa je to doslova nevysvetliteľné, čo sa mu stalo. Počas vojny nás brali ako jedného, volali nás „paľovci“. Stále sme boli spolu. A zrazu tu nebol. Vtedy neboli mobily, takže som sa to dozvedel až od manželky, keď som prišiel domov. Doslova som nemal slov. A dodnes nemám. Občas aj te­raz rozmýšľam, čo by dnes asi robil, čo by z neho bolo…

Dnes má väčšina na povinnú vojen­činu už len tie pekné spomienky, zároveň to však považujú v podstate za stratený čas. Napriek tomu sa ozývajú hlasy, že dnešným mladým skúsenosť s vojenskou službou mož­no chýba. Predchádzajúce generácie totiž naučila disciplíne…

Nemyslím si, že nás sebadisciplíne naučila vojna. Maximálne možno upratať si skrinku. Komínčeky však podľa mňa doma už aj tak nikto nerobil, lebo to za neho spravila buď žena, alebo mamička. Skôr si myslím, že si dnes niektorí mladí ľudia mýlia slobodu s egoizmom.

Pamätám si z jedného z vašich rozho­vorov, že práve toto hnevá aj vás. Je to len tradičný povzdych starších nad mladšími, alebo máte pocit, že táto generácia naozaj zašla priďaleko?

Určite platí aj to, že som dnes starší. Keď sme boli mladí my, takisto sme počúvali – ach, tá dnešná mládež, a teraz som vo veku, keď to hovorím ja. Je to taký nekonečný kruh. My sme sa bicyklovali a hrali na prašiaku, oni sa hrajú s technikou a dátami. Snažím sa im to nevyčítať, lebo sa zmenila doba. A kam by sme došli, keby nešla dopredu? Radšej som teda ticho.

Ale priznali ste, že občas predsa len vybuchnete, lebo vy ste si nič podobné ako meškať a vyhovárať sa na dopravnú zápchu dovoliť voči hereckým bardom, medzi ktorých ste prišli, nemohli…

To je pravda, ale zase skončím pri tom, že to bola iná doba. Keď som nastúpil na Novú scénu ako čerstvý absolvent, platili tam jasné pravidlá, jasná hierarchia, ktorá sa neporušova­la. Starší kolegovia, aspoň ja som mal to šťastie, ma okamžite prijali medzi seba, dohovárali mi, pripomienkovali, v dobrom radili a boli sme taká veľká rodina. Vedeli sme jeden o druhom všetko, ako sa volá čia žena, kto má koľko detí, na akú školu chodia. Bolo však viac času. Dnes každý uteká z ro­boty do roboty, aby uživil rodinu. Za tým rodinným prostredím v divadle mi je smutno, ale dnes to nie je jedno­ducho možné. A tá chyba nie je v nás, je to chyba doby, ktorú žijeme.

Spomeniete niekedy mladým kolegom, o čo prišli? Tú generáciu ne­uveriteľných mien od Vlada Müllera, Eduarda Bindasa, Ivana Krivosud­ského až po Mariána Labudu, ktorá v divadle vítala vás?

Áno a polovicu tých mien nepoznajú.

Úprimne, tomuto nerozumiem. Nie je to ignorantstvo?

Nie je. My sme ich pravidelne vídavali v televízii. Bola iba jedna a tých her­cov malo celé Československo denno­denne na očiach. Dnes je ďalších tristo staníc, youtubov a iných kanálov a povedzme si na rovinu, televízie sa až tak neobťažujú vracať sa k tej kultúre z minulých rokov.

Chápem, že tieto legendy nehovoria niečo každému mladému, ale toto sú začínajúci herci…

Ale aj keby ich to v škole naučili, prejdú tú látku a idú ďalej. My sme ich mali možnosť na obrazovke všetkých vidieť. Vysielali sa filmy pre pamätní­kov, takže sme vedeli, kto je to Vlasta Burian, Oldřich Nový… Pre nás to skrátka nebola učebná látka.

Mimochodom, pre vás asi dvojná­sobne, keďže ste s generáciou Vlada Müllera jednak mohli hrať a jednak ste spolu prežívali aj bežné veci v živote. Viem, že vás napríklad učil variť…

Nejako asi cítil, že mám k tomu vzťah. Raz som mu spomenul, že si doma vyrábam klobásy, a keďže sa v divadle vedelo, že aj on, spýtal som sa ho na jeho recept. Povedal mi, že zatiaľ ho nikomu neprezradil, ale keď mu prídem pomôcť na Záhorie na chatu, tak mi ho povie. A tak si ma zobral akoby pod svoje krídla. Učil ma robiť klobásy, údiť a nakladať rôzne údené mäsá.

Keď si na to spomeniete teraz, na­padne vám, aké ste mali šťastie?

Samozrejme. Bol som ucho, ktoré vyšlo zo školy, a oni boli obrovské osobnosti, ktoré som celé detstvo videl na obrazovke a zrazu som vedľa nich sedel. Mal som pred nimi úžasnú trému. Už len keď som ich videl v šat­ni, roztriasli sa mi kolená. To boli páni herci! Ale okamžite ma prijali medzi seba a vďaka nim som pochopil, čo je divadlo. Oni boli pre mňa tá skutočná škola.

Na druhej strane ste si vybrali herectvo, teda slobodné povolanie v neslobodnej dobe. Nemali ste pocit, že tu nemôžete roztiahnuť krídla? Nerozmýšľali ste, či by to nebolo lepšie v emigrácii?

Mal som sesternicu, ktorá emigrovala do západného Nemecka. Raz nám dovolili, aby sme ju mohli navštíviť, ale museli sme tu nechať dcéru. Tak to komunisti robili. Ona nás veľmi pre­sviedčala, aby sme tam zostali, že nám so všetkým pomôže – s prácou, s ja­zykom, so všetkým. Ale zase tá malá doma… Vtedy sme to naozaj veľmi zvažovali a vážne sme o tom premýš­ľali, ale nakoniec nám to nedalo. Aj keď nakoniec by nám ju museli vydať. Existovalo niečo ako Medzinárodný Červený kríž a jeho ustanovenia, ktoré dodržiavali aj komunisti. Nikdy ste návrat domov neľutovali?

Našťastie, potom už veľmi rýchlo prišla revolúcia.

Herci boli prví, ktorý sa do nej zapoji­li, pritom na začiatku nebolo ešte nič isté. Nebáli ste sa?

Tie prvé dni to naozaj nebola sranda. Keďže sme nehrali, do divadla za nami chodili kadejaké návštevy z „ÚV“, nech si to rozmyslíme. Začali vydierať, že oni by to zvážili… Poviem vám pravdu, občas som odchádzal z domu s tým, že som žene povedal, že sa možno pár dní domov nevrá­tim. Ale človek cítil, že sa musí proti nim postaviť aj za cenu tohto rizika. Na druhej strane sme si hovorili, že predsa nemôžu zavrieť každého herca z každého divadla…

Sloboda priniesla nové možnosti, ale aj nové riziká. Pred pár dňami som čítala spomienky Františka Kovára, ktorý bol takisto dlhé roky hviezdou bratislavskej Novej scény a dlho ďakoval svojej dnes už zosnulej man­želke, že to s ním vydržala. Dokonca navrhoval pre manželky hercov medaily. Máte aj vy pocit, že to herci majú vo vzťahoch ťažšie? Že aj to sa podpísalo pod to, že vám prvé man­želstvo nevyšlo?

Určite nie.

Viacerí pritom hovoria, že keď majú hrať zamilovaných, nejaká iskra musí preskočiť aj pred kamerou či na javisku…

Samozrejme, že sa vám hrá ťažko s niekým, s kým si nerozumiete alebo máte spory. To asi na javisku Romea a Júliu nedáte, ale nemyslím si, že by som sa musel v každej role zamilová­vať…

Definitívne šťastie v láske ste, zdá sa, našli až do tretice, medzitým ste sa stali otcom piatich dcér. Nikdy ste nechceli syna?

Viem, že mi to nikto neverí, ale mne je to úplne, ale že úplne jedno. Vždy som chcel zdravé a šikovné dieťa a to sa mi zakaždým podarilo. Nikdy nechápem tých, čo vzdychajú – a ty nemáš syna. No a čo? Mám zdravé dcéry. Keď sa pozriete okolo seba, koľkým rodičom to nebolo dopriate… A ja si budem vyberať? To bolo vždy to posledné, na čo som myslel, či to bude dievča alebo chlapec.

Aj pri tej najmladšej?

Áno.

Máte šancu byť so všetkými dcéra­mi? Tie najstaršie sú už dospelé, ale čo tie dve z druhého manželstva? Ste spolu dostatočne často?

Stretávame sa pravidelne, kedy chce­me. S týmto problém nemáme. Každý z nás s exmanželkou si síce žije svoj život, ale naše deti sú spoločné a vždy aj budú. Nevidím dôvod, prečo by to je­den z nás mal popierať. To nič nerieši.

Niektorí to však takto prijať nevedia. Myslíte, že je to aj vekom, že človek je jednoducho s každým rokom a skú­senosťou múdrejší?

Nemyslím si, že je to otázka veku. Vlastne ani neviem čoho, lebo keď si dvaja naschvál robia zle, je to jednak zbytočné, keďže tým nič nedosiahnu, a jednak tým neuškodia sebe, ale dieťaťu. Neviem to pochopiť, lebo to nezažívam.

Najstaršie dcéry z vás dnes už spra­vili starého otca. Ako ste to prijali? Niektorí vaši rovesníci si ešte nedo­kážu pripustiť, že by ich mal niekto volať dedo.

Tak toto naozaj neriešim. Nech si ma volá, kto chce, ako chce. Toto vôbec neprežívam. Nech som aj pradedo, jazdím na motorke a som taký starý, ako sa cítim.

O tom niet pochýb. Len pred pár rokmi ste sa znova postavili „pred oltár“ a splodili poslednú dcéru. Pritom tvrdíte, že máte rád voľnosť a slobodu. No opäť ste dali svoj vzťah „na poriadok“…

Veci musia byť na poriadku, nie…? (úsmev) Nemyslím si, že som nejaký sobášny rekordér. Jednoducho niekto má šťastie, že mu manželstvo vyjde na prvýkrát, niekto nie.

Napriek tomu sa na život nesťažuje­te. Za čo ste vďačný?

Za zdravie. Pochopil som, že to jediné je dôležité. To je tak, keď vám teraz poviem – dám vám desať miliónov, ale zajtra skončíte na vozíku a polovica rodiny vám zomrie. Čo poviete?

Že nechcem desať miliónov…

No vidíte! Zdravie a šťastie sú vždy viac ako peniaze.

foto: archív

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.