Plastická chirurgia nie je návšteva kaderníka

„V roku 2011 Americký úrad pre potraviny a liečivá odhalil súvislosť medzi prsnými implantátmi a vznikom a rozvojom anaplastického veľkobunkového lymfómu,“ uvádza na svojich stránkach sám výrobca jedných z nich. Ženy, ktoré podstúpili zväčšenie prsníkov u nás a s ktorými sme hovorili, sa to však nedozvedeli. Ide pritom iba o jedno z rizík, ktoré im hrozia. Namiesto toho si líhali na operačný stôl s ubezpečením, že majú na nové prsia doživotnú záruku a väčšinou žiadny ďalší zákrok potrebný nie je. A viac donedávna nenašli v zrozumiteľnom jazyku ani na internete, hoci zdravotných komplikácií, ktoré sa objavili u žien s prsnými výplňami, je už toľko, že sa vo svete otvorene hovorí o chorobe z prsných implantátov. Zakladateľku neziskovej organizácie Uzdravené, z. s., Denisu Sládkovú to ticho u nás vyprovokovalo začať informácie zo sveta prekladať a posúvať ich k českým a slovenským ženám. Plastika pŕs sa tu totiž stále podľa nej ponúka, akoby to bol len nový účes…

Máte s prsnými implantátmi vlastnú negatívnu skúsenosť?

Našťastie nie. Ale všimla som si, ako sa operácia pŕs s použitím silikónu v spoločnosti doslova normalizovala. Narkóza, rozrezanie zdravých pŕs a voperovanie silikónu sa verejne prezentuje ako návšteva kaderníka. Všetko však má rub a líc. Zo zveda­vosti som zapátrala a bola som pre­kvapená, že o tej negatívnej stránke sa u nás vôbec nehovorí. Augmentácia, čiže zväčšenie prs­níkov sa prezentovalo ako bežný bezpečný zákrok, ktorý do budúcna neprináša žiadnu ďalšiu finančnú ani zdravotnú záťaž. Našetríte si a máte vysnívaný dekolt. A keď si nenašet­ríte, dostanete ho na splátky. To znie predsa skvele…

Ako ste však zistili, vo svete už existuje mnoho výskumov, ktoré upozorňujú, že v skutočnosti to také jednoduché nie je…

Silikónový implantát totiž nie je inertný, čo znamená, že reaguje s telesnými tkanivami. Vyvoláva imunitnú odpoveď a tá môže byť rôzna. Bežne telo reaguje vytvorením väzivového puzdra – kapsuly okolo implantátu. Reakcie organizmu však môžu byť aj oveľa závažnejšie.

Preto sa dnes už hovorí doslova o chorobe z prsných implantátov, takzvanom BII (z angličtiny – breast implant illness). Pri akých prízna­koch môže ísť o túto diagnózu?

Ide o chronický zápal v organizme, rôzne autoimunitné ochorenia, systémovú záťaž organizmu, ktorá je reakciou tela na prítomnosť implan­tátov. Ich obal je totiž priepustný a dnes z odborných štúdií vieme, že silikón presakuje do tela, čo môže spôsobovať nepríjemné reakcie – od padania vlasov, suchej pleti a kož­ných problémov cez tráviace ťažkosti až po mozgovú hmlu, problémy so sústredením, úzkosti či fyzickú sla­bosť. Rovnako mnohé ženy uvádzajú bolesti kĺbov, vznik nových alergií, priberanie alebo chudnutie… Spo­čiatku si však spomínané symptómy dá máloktorá do súvislosti s výplňa­mi v prsníkoch.

Dostanú o týchto možných rizikách ženy na plastických klinikách nejaké informácie? Alebo sú ešte aj dnes ubezpečované, že im nič nehrozí?

Určite je dnes informovanosť lepšia ako pred štyrmi rokmi, keď som s osvetovou aktivitou začínala. Dokonca sami výrobcovia obracajú naratív – v minulosti sa prezentovala doživotná záruka, dnes niektorí, na­opak, ponúkajú záruku na explantá­ciu, čiže vyňatie implantátov, keď sa žena rozhodne, že ich už nechce. Už sa netvrdí, že jednou augmentáciou získate vysnívaný hrudník a do konca života nebudete musieť prsia riešiť. Mierny posun vnímam aj u časti le­károv, ale je to ako všade. Niektorí sú informovaní a k pacientkam úprimní, iní sa stále schovávajú za tvrdenie, že sa s BII nestretávajú, a ak aj áno, tvrdia, že dotyčná pacientka má naj­mä psychické problémy a nechala sa strhnúť silou sociálnych sietí. Pritom imunitná reakcia na prítomnosť silikónu v tele sa v odborných kru­hoch rieši už od 60. rokov minulého storočia.

Dochádza k negatívnej reakcii tela hneď po plastike a tie ženy, u kto­rých sa neobjavila, si môžu vydých­nuť? Alebo zdravotné problémy môžu ženu prekvapiť aj dlho po vložení implantátov?

Je to veľmi individuálne, u niekoho telo odmietne už samotný cudzí predmet vo vnútri, čo sa prejaví okamžite. Iné ženy si nové prsia užívajú aj niekoľko rokov úplne bez problémov, takže ťažkosti, ktoré sa po čase objavia, im ani nenapadne dávať do súvislosti s implantátmi. Obvykle ich potom aj riešia jednotli­vo, každý u iného špecialistu, pričom takto vyšetrenia nakoniec žiadny problém ani neodhalia. Problémy sa potom zhoršujú, pridávajú sa ďalšie, čo má, samozrejme, vplyv aj na psychiku. Ocitnú sa tak doslova v začarovanom kruhu. Pritom by stačilo, aby mali aspoň nejaké pove­domie o existencii choroby z prsných implantátov a vedeli, že sa niečo také môže stať. Rozhodnutie pre augmen­táciu by jednoducho malo vychádzať z dostatočných ,informácií.

„Ženy uvádzajú bolesti kĺbov, vznik nových alergií, priberanie alebo chudnutie… Spočiatku si však spomínané symptómy dá máloktorá do súvislosti s výplňami v prsníkoch.“

Hoci sa o tejto chorobe už hovorí dlho, stále nejde o oficiálnu diag­nózu a mnohí lekári ju dokonca od­mietajú. Má vôbec žena šancu nájsť lekára, ktorý jej uverí a nebude sa jej vysmievať, že si diagnostikovala niečo z internetu?

Našťastie už sú, najmä v Česku, aj takí. Samozrejme, s istotou sa dá len málokedy na sto percent povedať, že ide o chorobu z prsných implantá­tov, stačí však, ak k žene pristupujú s rešpektom a explantáciu vykonajú dobre vrátane vybratia kapsuly. Záro­veň je dôležité, že BII je už témou aj v odborných kruhoch.

Spomínali ste, že výsledky vyšetrení často neukážu nič, takže z pohľadu lekára sa nie je o čo oprieť. Ako je však možné, že organizmus trpí, ale pritom sa to nedá medicínsky odhaliť?

BII sa totiž prejavuje ako funkčná po­rucha, nie klasická choroba. Príznaky tak pribúdajú, ale testy zostávajú čisté. Keď sú však namerané hodnoty v norme, znamená to, že sa nenašlo nič patologické, nie, že telo je naozaj v rovnováhe a žena nemá žiadne problémy. Keďže lekárom chýbajú hmatateľné dôkazy, často ženy ozna­čujú za hypochondričky a posielajú ich k psychológom. Navyše bežná medicína málokedy zohľadňuje uvoľ­ňovanie silikónu z implantátu. Ten sa v tele totiž hromadí len postupne, ale spôsobuje multisystémovú záťaž.

Na druhej strane vo svete už exis­tuje viacero vedeckých štúdií, ktoré sa týmto problémom venujú. Z čoho teda vychádzajú ich autori?

Holandský vedec a lekár Henry Dijkman sa dlhodobo zaoberá najmä migráciou silikónu v tele a jeho toxi­citou. Jeho výskum zistil prítomnosť silikónových častíc v tkanivách až u 98,8 percenta testovaných žien. Jedna z amerických štúdií skúmala zase priamo súvislosť medzi silikó­novými implantátmi a výskytom anaplastického veľkobunkového lymfómu (BIA-ALCL). Ukázalo sa, že zo 733 nahlásených prípadov malo až 500 pacientok prsné výplne. Doktor Esward Meldem dokonca úplne prestal vykonávať augmentácie a ako prvý lekár otvorene hovoril o stovkách zázračných uzdravení po tom, čo svojim pacientkam implan­táty z tela vybral. Dokonca americká vládna FDA už uznala, že silikónové implantáty nie sú ani neškodné, čomu sa už začali prispôsobovať aj zákony v USA. Napríklad na škatuľke od implantátov musí byť varovanie pred rizikami a lekár musí pacientky poučiť aj o hrozbe BII.

Deje sa aspoň niečo z toho aj u nás? Sú plastickí chirurgovia, pre kto­rých je to živobytie, vôbec ochotní hovoriť o rizikách, ak sa tým môžu pripraviť o zisk? Akceptujú naprí­klad, že niektoré implantáty boli stiahnuté z trhu, a informujú svoje pacientky?

Neviem o prípade, keď by lekár sám pacientkam telefonoval, že ich im­plantáty sú stiahnuté z trhu a pova­žuje za férové ich o tom informovať. Veľmi často sú to práve ženy, ktoré túto informáciu nájdu a musia sa lekára aktívne pýtať. V roku 2019 prebehla aj našimi médiami kauza stiahnutia implantátov Allergan Nat­relle po tom, čo sa objavila štúdia, ktorá preukázala, že môžu zvyšovať riziko lymfómu BIA-ALCL. Stovky hlásení sa pritom objavovali už od roku 2011, no na stiahnutie z trhu bolo potrebných ďalších osem rokov.

Aj vďaka vám sa tieto informácie k ženám už dostávajú. S akou reak­ciou sa však stretávajú u chirurgov, keď od nich žiadajú explantáciu?

Veľa lekárov účelovo otáča časovú os. Tvrdia, že žena si na sociálnych sieťach z neodborných zdrojov načítala všetko o BII, vydesila sa tak, že jej psychika začala tieto problémy v tele spúšťať, a potom im klope na dvere ordinácie s tým, že sa chce objednať na explantáciu. Pritom ja sa za štyri roky svojej osveto­vej aktivity stretávam s opačným mechanizmom – ženu po určitom čase od augmentácie začne trápiť zdravie, márne hľadá príčinu, potom náhodou narazí na informácie o BII a v tej chvíli jej to do seba všetko zapadne. Je to však proces, keď žena dlho neverí, že by jej problémy mohli spôsobovať implantáty, ale nakoniec dospeje k tomu, že iná prí­čina tam byť nemôže. Medzi prečíta­ním príspevkov na sieťach a cestou k lekárovi je skrátka ešte dlhá cesta, keď žena absolvuje iné vyšetrenia a pátra v odborných zdrojoch. Situ­ácia sa však našťastie zlepšuje. Pred pár rokmi takmer žiadna klinika na svojom webe vybratie implantátov neponúkala, dnes už je to bežné. Dopyt určil ponuku a je ľahšie nájsť lekára, ktorý je ochotný implantáty vybrať.

Foto:Unsplash