Posledná láska DJ Aviciiho Tereza Kačerová

Nikdy netúžila po mediálnej pozornosti, a to má za sebou život vedľa svetoznámej hviezdy Tima Berglinga, známeho ako DJ Avicii. „Vždy som si priala náš vzťah držať v súkromí, pretože som chcela, aby bol len náš, a nechcela som hrať rolu v celom tom humbugu okolo,“ napísala na sociálnu sieť až po tom, čo ich vzťah pred siedmimi rokmi nečakane ukončila partnerova smrť, keď slávneho umelca našli mŕtveho v hotelovej izbe v Ománe. Tou jednou vetou česká modelka Tereza Kačerová vtedy, samozrejme, slušne rozvírila hladinu mediálnych vôd v našich končinách a zosypal sa na ňu doslova náklad otázok na život so známym mužom, ktorý vôbec verejne preberať nechcela. Teraz však hovoriť chce, potrebuje a musí. Kým verejnosť videla len malý výsek z jej života odohrávajúci sa po boku hviezdy, ona roky zvádzala a dodnes zvádza boľavý a ťažký boj o jediného syna s jeho americkým otcom. Zúfalá a v podstate bezmocná voči rozhodnutiam amerických súdov, na ktoré bola nútená minúť na právnikov už viac ako šialených šesť a pol milióna českých korún, sa snažila v týchto dňoch hľadať azyl za hranicami. Znovu neúspešne. Pre deväťročného Luku je však pripravená podstúpiť čokoľvek.

Môžem sa vrátiť na začiatok vášho vzťahu s Luko­vým otcom Trentom Garrettom, hercom známym zo seriálov Disney Channel. Bola to láska? Alebo máte pocit, že si vás vybral, len aby ste mu poro­dili dieťa?

Z mojej strany určite. Bola som unesená a šialene zamilovaná, doslova na prvý pohľad. On bol okúzľu­júci a krásny a až prekvapivo presne taký, akého som chcela. Zo všetkých stránok. Nemohla som uveriť, že taký muž existuje – a že som ho získala práve ja. Vždy som sa túžila stať matkou, a tak sme sa asi tri mesiace po zoznámení rozhodli pre dieťa. Dnes už však viem, že on ma nemiloval. Nemyslím si, že vôbec niekedy niekoho miloval. Za posledných desať rokov som sa naučila, že jeho vzťahy sú posta­vené na tom, čo z nich môže získať, ako mu prospie­vajú a akú mieru kontroly mu dávajú. Ja som bola pre neho perfektným cieľom – spontánna, naivná, manipulovateľná.

Kedy vám to začalo dochádzať?

Už počas tehotenstva mi klamal, ešte aj o svojom vlastnom klamaní. Všetci ostatní mu boli prednejší ako ja a jeho dieťa. Bola som z neho zúfalá, doslova som šalela, na čo sa ma v kombinácii s tehotenský­mi náladami pokúšal presvedčiť, že mám hraničnú poruchu osobnosti.

Takže chybu hľadal u vás. Nezmenil sa váš vzťah ani po tom, čo ste porodili?

Celý náš vzťah bolo v podstate len moje tehoten­stvo, rozišli sme sa pár mesiacov po Lukovom na­rodení.

Čo sa vtedy stalo?

V marci 2016 som bola doma s Lukom, ktorý plakal štyridsaťpäť minút v kuse. Bola som na pokraji síl. Volala som Trentovi, aby prišiel domov a pomohol mi. On však trval na tom, že ide vyzdvihnúť náš stan od kamaráta na druhej strane Los Angeles. Nechápala som. Keď si ho od nás mohol prísť sám vziať, prečo ho nemôže sám aj vrátiť? Napriek tomu išiel za ním. Keď sa o hodinu a pol vrátil, už som vybuchla a vrhla sa na neho, prosila som ho, aby odniesol syna do izby, on ho však zobral a zavrel sa s ním v kúpeľni. Zúfalá som vykopla dvere a vyhodi­la som jeho veci von, na čo na mňa zavolal políciu, ktorej povedal, že som naňho zaútočila. Na mieste mu pritom nafotili len škrabanec na zápästí. Na­priek tomu som išla na noc do väzenia. Keď som sa na druhý deň vrátila, on aj Luka boli preč.

Vysvetlil vám, kde sú a prečo?

Keď mi konečne zdvihol telefón, povedal, že svoje dojčené dieťa neuvidím desať dní. To už som si mys­lela, že sa naozaj zrútim. Povedala som, že sa chcem zabiť, vypila som fľašu vína a išla spať. O tri hodiny neskôr som sa prebudila, pretože nado mnou v spál­ni stali dvaja policajti. Trent im dal kľúče a povedal, že mám samovražedné myšlienky. Hoci som im vy­svetľovala, že som to povedala len zo zúfalstva a nič také nemienim urobiť, odviezli ma na noc do psy­chiatrickej liečebne.

Predpokladám, že váš vzťah sa už nikdy nevrátil do normálnych koľají. Čo nasledovalo?

To, že som na neho zaútočila, samozrejme, okamži­te použil na to, aby sa pokúsil získať proti mne pred­bežné opatrenie pre domáce násilie, aby som vôbec nesmela vídať Luku. Pritom mal v tom čase len tri a pol mesiaca. Našťastie to bolo zamietnuté. On však napriek tomu vo svojich výpovediach a ďalších žiadostiach o toto opatrenie tvrdil, že mu vyhovené bolo. A odvtedy sa nezastavil.

Nedalo sa s ním ani neskôr o tom v pokoji poroz­právať?

Nie. Dookola mi iba opakuje, ako mi „dal možnosť byť matkou“, a správa sa, akoby jedine on mal právo rozhodovať, koľko toho materstva si smiem pone­chať. Závisí to od toho, koľko pozornosti mu venu­jem a akú mieru kontroly nado mnou cíti.

Ale prešlo už takmer desať rokov…

Napriek tomu stále používa ten incident v každom zásadnom súdnom podaní, pri každom vypočutí ako dôvod na všetko – od snahy získať plnú starost­livosť o syna až po neustále žiadosti o opakované psychologické vyšetrenia. Navyše ho „upravil“ tak, že som napadla aj Luku. Hoci niekoľko znaleckých posudkov od lekárov, ktoré si na súde sám vyžiadal, jasne uviedlo, že žiadnu duševnú chorobu nemám, on povolaním herec mi sám zmenil svoju pôvodnú „diagnózu“ hraničnej poruchy na bipolárnu a pridal k svojmu príbehu, že som nestabilná a nebezpečná, a preto by mal mať syna on.

Potom však prišlo obdobie, keď ste žili so spomí­naným Timom Berglingom a zdalo sa, že konečne nastal pokoj. Alebo to tak len vyzeralo?

Bohužiaľ… Aj keď sme s Lukom žili s Timom, Trent ďalej robil problémy a syna používal ako zámienku, ktorou všetko ospravedlňoval. Tim si pritom vždy prial, aby sme prestali bojovať. Dokonca aj Trento­vej dnes už bývalej manželke Cassandre Steele va­dilo, ako sa ku mne správal. Vynaložila strašne veľa úsilia, aby sme mali v rámci spoločnej starostlivosti o Luku aspoň ako-tak znesiteľný vzťah. Vo svojom čestnom vyhlásení pre súd zo dňa 11. 11. 2024 po­tom sama napísala, že vďaka času strávenému spolu spoznala, že, citujem: „Tereza nie je vôbec taká, ako mi ju pôvodne prezentovali, ale výnimočná žena. Jej úžasné rodičovské schopnosti boli bagatelizované, ak nie úplne ignorované. Teraz, keď som sama bio­logickou matkou a pred rokom som porodila svojho syna, dokážem si predstaviť, ako tieto jej schopnosti môžu v niekom vyvolať pocity menejcennosti, žiar­livosti alebo viny či neistoty.“

Postavila sa teda na vašu stranu. Ani to nepo­mohlo?

Keď Tim v apríli 2018 zomrel, Trent znova podal ná­vrh na výlučnú starostlivosť a použil na to opäť moje zatknutie, „diagnózu“, ktorú mi sám stanovil, a ko­láž zo všetkých správ, v ktorých som kedy spome­nula, že som smutná alebo mám depresiu z Timovej smrti. Využil ešte aj to, že trojročný Luka nespal vo svojej posteli, ale so mnou. A znovu sa mi ho po­kúsil vziať s tým, že mi s ním „veľkoryso“ ponúka každý druhý víkend a stredajší večer.

Aký mal k Lukovi vzťah Tim?

Mali naozaj výnimočné puto. Keď mali Luku na ru­kách iní ľudia, naťahoval sa vždy ku mne, ale keď som ho držala ja, naťahoval sa k Timovi. Mám sé­riu videí, kde Luka z ničoho nič volá „Tim!“ aj na miestach, kde s nami vôbec nebol. A video, kde padol nešťastný na kolená, keď zistil, že Tim odišiel k zubárovi. On mu totiž venoval všetku svoju pozor­nosť. Nechal ho sedieť na kolenách v štúdiu a kri­čať do mikrofónu, a potom tie výkriky namiešal do hudby. Na pláži ho držal v náručí a spolu sledovali oceán, v Prahe kŕmili labute…

Z fotiek, ktoré ste zverejnili, som sama cítila, akoby bol pre Luku skutočným otcom. Venoval sa mu a mal ho rád…

Tim Luku naozaj miloval tak, akoby bol jeho vlastný syn, a správal sa k nemu ako taký otec, akého som si pre neho priala. Otec, akého si Luka zaslúži. Trent sa totiž na neho iba hrá.

Prečo chce Luku tak veľmi pripraviť o mamu? Má nejaké dôvody vás nenávidieť?

Ako by povedal môj dedo – nihil novum sub sole. Nič nové pod slnkom. Stále používa ten istý unavený recyklovaný príbeh – v roku 2016 som ho napadla, som blázon, nestarám sa o Luku. Aký jednoduchší spôsob ublížiť žene existuje než zamerať sa na jej dieťa? Luka je iba vedľajšia obeť.

Ale on už nie je bábätko a čím ďalej, tým viac sám vie, kde je pravda…

Aj preto jeho otec k svojim dôvodom pridáva nové – napríklad, že mu ho odcudzujem, dokonca, že mu znepriateľujem ich psa, ktorého inak Luka nado­všetko miluje. Je predsa ľahšie odôvodniť to, prečo syn nemá otca rád, tým, že za to môžem ja, ako si priznať, že mu ubližuje. Aktuálne na mňa teda vy­tiahol, že Luku „psychicky a verbálne týram“ a za­nedbávam až do tej miery, že ho „neobliekam ani nekŕmim“. Niekedy doslova žasnem, čo sa z Trento­vých podaní o sebe dozvedám.

Papier znesie všetko, ale ako to môže prejsť u sudcu?

Bohužiaľ, moja skúsenosť je taká, že sudcovia si môžu robiť, čo chcú. Predložila som súdu lekárske správy o tom, ako Trent sabotuje Lukovo zdravie – a rozhodnutím súdu som vzápätí prišla o právo vodiť Luku k lekárovi. Ukázala som, ako mu otec vzal zubnú kefku, pretože vedel, že je pre mňa dô­ležité, aby sa Luka staral o zuby – a už ho nesmiem vziať ani k zubárovi. Ukázala som policajné správy o Trentovom únose syna, čím nám chcel znemožniť ísť na výlet, a prišla som o právo mať doma Lukov pas, hoci Trent ho za celé štyri roky v Texase ne­použil ani raz. Ukázala som, ako ma systematicky tlačí k úplnému bankrotu neustálymi útokmi cez právnikov, a hoci jeho finančné dokumenty boli na súde dôkazom, že zarába päťkrát toľko ako ja, súd prikázal platiť výživné mne. Počas vypočutia v de­cembri, keď mi Luku vzali, sa mi sudkyňa doslova posmievala, prekrúcala moje vlastné slová a potom mi oznámila, že už nemám na syna právo, takže ho mám vrátiť otcovi.

Je možné, že súdy sú ovplyvnené aj tým, že Luka­sov otec je slávny herec a má peniaze?

Myslím, že „slávny“ je trochu nadsadené slovo. A rovnako nedisponuje ani nejakým bohatstvom – právnikov a súdy mu platí jeho matka. Dokonca používa aj peniaze, ktoré odkladala na Lukovo vyso­koškolské vzdelanie jeho mama. Ale evidentne mu nevadí strkať ich právnikom, aby neustále otvárali nové súdne konania. Na rovinu mi napísal, že nik­dy neprestane podávať návrhy, kým nenájde sudcu, ktorý s ním bude súhlasiť. „Tebe dovtedy už nezosta­ne nič!“ dodal. A to je to jediné slovo, ktoré kedy do­držal. Na právnikov som už musela minúť šesť a pol milióna českých korún.

Vy ste síce čiastočne vyrastali v USA, ale ste Češ­ka. Ťaháte pred súdom za kratší koniec aj preto, že vás berú ako cudzinku?

Určite. Sudca, ktorý rozhodol, že nesmiem opustiť Texas a že mám prísť o svoje štyri týždne letných prázdnin s Lukom v Česku, čím by so mnou bol len sedem dní a s Trentom desať týždňov, nariadil Brazílke, ktorú som na súde stretla, aby odovzda­la svoj pas svojmu bývalému partnerovi. Keď jej právnik namietal, že je to nezákonné, sudca na neho zareval, nech mu nehovorí, ako má robiť svoju prácu.

Predpokladám teda, že súdy nezaujíma ani Lukov názor. Ako reagujú na to, že chce byť s vami?

Trentov právnik a terapeutka, ktorej platí 1 500 dolárov za každú výpoveď pred súdom, tvrdí, že dôvod, prečo Luka chce byť so mnou a nie s otcom, je v tom, že som ho proti nemu zmanipu­lovala. Za tých štyridsaťsedem dní, čo je približne mesiac a pol, čo som ho tento rok mohla súhrnne vi­dieť, kým sme v júli neutiekli? Ale viem, že nie sme výnimka. Podľa výskumov National Family Violen­ce Law Center na Univerzite Georgea Washingtona matky prichádzajú na súdoch o svoje deti až v 52 percentách prípadov, keď uvedú ako dôvod žiados­ti o ich zverenie do svojej starostlivosti zneužívanie potomka a otec argumentuje tým, že z jej strany ide len o to, aby sa mu deti odcudzili.

Ako ste spomínali, advokáti vás už stáli neskutoč­né peniaze, boli ste teda nakoniec nútená zastu­povať sa sama?

Len pri absurdných vypočúvaniach. Napríklad, keď Trent žiadal sudcu, aby mi nariadil odovzdať mu svoje denníky, kalendáre, všetky účtenky za lety za posledné štyri roky. Alebo keď chcel, aby som mu musela nahlasovať všetky naše cesty mimo okresu za posledný rok a pol, samozrejme, s platnosťou aj do budúcnosti, aj s dôvodmi, prečo sme odišli a ako sme sa tam dostali. Rovnako ako miesta, kde sme spali, s adresami a telefónnymi číslami. Bola som presvedčená, že vyhrám. Nijako špeciálne som sa nepripravovala, deň pred súdom sme si s Lukom stavali celý čas lego. Dokonca som nebola nervózna, ani keď som šla ráno na súd. Vedela som, že pravda a dôkazy sú na mojej strane. Chyba. Pochopila som, že bolo naivné si myslieť, že rodinný súd bude viac zaujímať šťastie a bezpečnosť môjho syna ako to, aby mal nad ním kontrolu jeho otec, a to za akúkoľ­vek cenu. Moje dôkazy boli ignorované a jeho krivá prísaha bola prijatá ako dôkaz.

Ako často ste teda mohli byť po tomto so synom?

Mala som Luku každý druhý víkend do nedele do 18.00, pár hodín vo štvrtok a pár hodín každý druhý utorok. Trent mal jesenné a jarné prázdniny a po­tom, čo sa sudkyňa opýtala, u koho bude tento rok na Vianoce, a bolo jej povedané, že u mňa, dala mu aj polovicu mojich Vianoc. Navyše vo februári a v marci Trent podal návrh, aby som smela byť s Lukom len pod dohľadom, takže by som ho mohla vídať len dve hodiny týždenne – a aby mi bol zakáza­ný aj jeden zostávajúci deň v týždni, keď som ho na tridsať minút mohla vidieť v škole. V marci to bolo zamietnuté, tak to v apríli podal znova ako „nalieha­vý návrh“ a na pojednávaní, kde som nebola prítom­ná, bez dôkazov, bez právneho základu a bez akého­koľvek platného dôvodu okrem toho, že to chcel, mu to bolo schválené. Potom zadržal potrebné papiere, takže som Luku nevidela celé tri týždne, no na súde tvrdil, že som sa neobťažovala za ním prísť. Prvýkrát som tak syna videla až na Deň matiek, a potom celý jún vôbec, dokonca som s ním nemohla ani nija­ko komunikovať. Takže k 1. júlu, keď sme utiekli, som Luku videla len 47-krát, z toho 18-krát cez noc. Väčšinu času sme pritom strávili v slzách a v stre­se. Začala som teda naozaj intenzívne pracovať na obvinení Trenta a všetkých ľudí, ktorí profitovali z toho, že mu pomáhajú odtrhnúť syna od matky, z organizovania zločinného zoskupenia. Už som sa v tejto súvislosti stretla so štátnym zástupcom v Tra­vis County v Texase, pretože viem, že Trent nás na pokoji nechá, jedine keď bude za mrežami.

Lukov otec nevidí, že tým synovi ubližuje? Ako mu vysvetľuje, že vás chce dostať preč z jeho života?

Spolu s detskou terapeutkou mu tvrdia, že som uro­bila zlé veci, kvôli ktorým mi bol odobraný. Keď chcel Luka príklady, Trent mu povedal, že je to prí­liš zložité a nemôže o tom s ním hovoriť. Zároveň mu stále opakuje, že ho manipulujem. Keď sa Luka pýtal ako, opäť dostal rovnakú odpoveď. Tvrdí mu, že mám v sebe veľa smútku a „ickyness“, čo je v pre­klade doslova nechutnosti, a chcem to preniesť na neho.

Priznávam, že nemám slov…

Keď ho Luka raz prosil, takmer so slzami v očiach, aby jednu noc mohol prespať u mňa, tvrdil mu, že to, že mu to nedovolí, robí pre jeho dobro. Rovnako by mu totiž nedovolil skočiť z mosta…

Aspoň je s ním, keď už ho tak chce mať u seba? Venuje sa mu?

Dá mu iPad a zapne televíziu, zatiaľ čo on je na te­lefóne. Alebo deväťročného chlapca berie na veče­re a drinky s priateľmi. Prípadne mu volá kamará­tov, aby sa s ním hrali oni. Niekedy však odíde aj na mesiac preč z domu, no ani vtedy nedovolí, aby bol Luka u mňa – povie mu, že si to „nezaslúžim“. Vtedy ho má na starosti jeho matka, ktorá absolútne ignoruje, čo syn potrebuje, niekoľkokrát ho odviez­la na parkovisko a nechala ho za trest čakať v aute. Raz mi Luka napísal lístok, že tam plače každý večer a „dúfa, že takto nebude musieť stráviť väčšinu svoj­ho detstva“.

To nikto nevidí?

Tým sa to však nekončí. Keď sme s Lukom utiekli do Česka po tom, čo som ho 8. júla nevrátila Trentovi, kamera pri mojich dverách zaznamenala muža, kto­rému Luka hovorí „úchylný Jay“. S ním je nútený ne­dobrovoľne prespávať v jeho špinavom dome. Ten si ho odo mňa prišiel vyzdvihnúť namiesto Trenta.

Rozhodli ste sa teda so synom utiecť. Kam?

Prišli sme do Južnej Afriky žiadať o azyl, ktorý by nás chránil pred Haagskym konaním aj pred núte­ným návratom do krajiny, kde nám hrozí ujma, a to aj počas obdobia, keď by konanie ešte prebiehalo. Mali sme vstať v noci o tretej a postaviť sa do radu na utečeneckom úrade, Trent však vystopoval môj tele­fón. Ešte dva dni predtým začali do nášho ubytova­nia prichádzať telefonáty zo skrytých čísel a e-mai­ly, že sme „hľadaní“. Potom tam prišli dvaja muži, ktorí predstierali, že sú policajti, pritom u jedného sa z preukazu ukázalo, že je len dopravný strážnik, a zamestnanci ambasády. Snažili sa od ochranky zistiť, v ktorej izbe bývame. Následne sa tam ubyto­val ďalší muž, ktorý mal na sebe nepriestrelnú vestu a tvrdil, že je z Interpolu. Ukázal mi fotky, ktoré uro­bil v ten deň na ulici, a texaský zatykač, ktorý Trent získal za to, že som vzala Luku do Česka. V jednej chvíli tak bolo okolo nášho bytu osem mužov v šty­roch autách, ktorí zablokovali oba východy. Báli sme sa teda odísť z domu na azylové konanie, pre­tože som nevedela, či nás tí ľudia majú uniesť alebo zabiť. Keď sme sa však potom večer s Lukom plazili do kúpeľne vyčistiť si zuby, aby nás nebolo vidieť cez okno, ozvalo sa silné búchanie na dvere. Trent priletel do Južnej Afriky a potom, čo mu Interpol nevydal trestné oznámenie na mňa, nahlásil Luku ako nezvestné dieťa. Hoci Haagsky návratový príkaz z Česka ešte nebol podpísaný, takže bol aj právne stále v mojej starostlivosti.

Nestačilo to?

Nie. Ani to, keď som im povedala, že je Trent ne­bezpečný, a opísala som, ako nás vystopoval. Luka plakal, držal sa ma a hovoril, že sa bojí, čo mu otec urobí. Bolo mu povedané, aby bol statočný. Prosi­la som šerifa, aby Luku do budúceho súdneho po­jednávania umiestnil radšej do sirotinca. Namiesto toho mi ho vytrhli z náručia a o 23.57 ho odviedli späť k jeho otcovi – k človeku, pred ktorým sme sem prišli hľadať ochranu. Keď som na druhý deň ráno šla na azylový úrad, povedal mi, že nás nemô­žu zaregistrovať, pretože súdny príkaz stanovil, že nesmiem mať v držbe naše pasy – hoci ich tam šerif osobne priviezol práve na tento účel. Prišli sme teda o poslednú šancu na ochranu.

FOTO: ARCHÍV T. K. A WIKImedia Commons