Pre diváka je v podstate neviditeľná. Ten vníma hercov, možno registruje režiséra a v prípade kriminálky Neuer, ktorá vyšla z pera bývalého kriminalistu Václava Kincla, možno aj jeho ako autora námetu. Ale tam sa to pre publikum končí. Pritom práve ona je tá, bez ktorej by dielo ani toho najkreatívnejšieho režiséra a tých najtalentovanejších hercov nevzniklo. Žena v pozadí – producentka Jana Kluková.
Z premiéry spomínanej televíznej kriminálky si pamätám, že vás predstavili ako tú, ktorej tvár je neznáma, pretože je vždy najzaneprázdnenejšia a v podstate nemá čas sa zastaviť pred fotoaparátmi médií… Každý má na starosti to svoje, kým vy všetko.
Úloha producenta sa často splošťuje na to, že škrtí rozpočet. Aspoň tak to vnímam na Slovensku. Pravda však je, že producent musí mať obraz o všetkom, čo s projektom, na ktorom robí, súvisí. Vďaka tomu sa viem vcítiť tak do pozície scenáristu, ako aj produkčného či režiséra. Rozumiem im, ale mám tú výhodu, že vidím viac, než vidia oni. Keď chceme, aby film vznikol, musí to riadiť producent, nie napríklad scenárista. Nie všetko, čo znesie papier, je totiž natočiteľné.
Chápem. To je jedna z množstva tých neviditeľných vecí, ktoré sa dejú v zákulisí. Aké je to s hercami, ktorí sú, naopak, tí jediní viditeľní? Aj komunikácia s nimi je na vás? Do akej miery je to to najťažšie? O umeleckých dušiach sa totiž hovorí, že patria k tým najkrehkejším…
Psychológovia hovoria, že ak chcete od herca, aby bol dobrý na pľaci, musí mať v tom momente doslova energiu dieťaťa, čo sa nedá dosiahnuť spôsobom vypnem – zapnem. Potrebujete byť preto pripravení na to, že napríklad rieši aj iné veci, ako je úloha vo vašom filme, a byť pri práci s ním pružní, ale rovnako vedieť povedať aj dosť.
A potom sú tu ešte tie spomínané peniaze. Musíte byť aj tou, ktorá opakuje – nemíňame, nemáme…?
Prípadne – nebudeme mať, keď budete takto ešte chvíľu pokračovať… Áno. Peniaze sú skrátka určujúce. Producent je preto človek, ktorý nastaví veľkosť toho projektu. Vy viete robiť projekt, a veľmi divácky úspešný, aj za minimálne peniaze. Natočiť niečo, čo je nenáročné, ale hravé a kreatívne a zacielené presne na niekoho, kto vám to vráti svojím záujmom, potleskom, vstupenkami, čo si kúpi do kina. Ale potom sú aj takéto veľké projekcie, na ktorých pracujem s Michalom Kollárom, čo je naozaj filmár v tom pravom zmysle slova. To, čo robí, nechce oklamať na žiadnom mieste. Od začiatku preto sedí so scenáristami, edituje, čo napíšu, presne pomenuje, ak je nejaká línia divácky nezaujímavá a ešte k tomu zabíja príbeh, alebo ak nie je niečo z rôznych dôvodov možné natočiť, pričom často vôbec nejde o tie finančné. Michal robí viac-menej len veľké projekcie, ale nie je to póza, takto to cíti, takto ho tá práca baví. Na druhej strane si rovnako uvedomuje, že to musí niekto zaplatiť, a je poctivý aj v tom, že sa podieľa na procese zháňania peňazí. Rozhodne to teda nie je ten typ umelca, ktorý lieta nad zemou a diktuje jednu požiadavku za druhou. On so mnou nesie zodpovednosť za celý ten proces vzniku filmu.
Napriek tomu prichádzajú momenty, keď musíte zobrať do rúk opraty vy a jednoducho na niečo povedať – nemám, nedám? Pričom treba spomenúť, že tvoríte pár nielen v práci, ale aj v súkromí…
Je to vždy o dialógu. Michalovi dôverujem, ale priznám sa, že už sme boli v situácii, keď som povedala nie. Nepovedala som – nedám ti na to peniaze, pretože ich nedržím ja, u nás je na to spoločná filmová kasa. Ale otvorene som mu povedala, že s jeho predstavou nesúhlasím.
S ním si to teda viete vydiskutovať. Ako je to s ostatnými, aby to v štábe nebolo o tom, kto z koho? Tak by asi nič nevzniklo…
Je pravda, že pri takejto práci musí fungovať chémia, všetci zúčastnení musia vedieť, prečo tam sú, a musí im na tom rovnako záležať. Nie je nič horšie, ako keď máte tím zložený z ľudí, kde tretina prišla len preto, aby zaplatili hypotéku, tretina vám prišla niečo dokazovať a tretina sa o niečo márne snaží. Zažila som aj to, že človek, ktorý pre mňa pracoval, ma nenechal dokončiť vetu. Celý čas mi bolo jasné, že s ním už robiť nechcem. Tento projekt prežijem, ale nikdy viac. Robíme naozaj veľké projekcie, v ktorých je veľa ľudí, a vy ten kolos musíte „kŕmiť“, preto je základ, aby každý robil to, čo má, aby boli v rovnováhe každého práva s povinnosťami. Inak namiesto toho, aby ste riešili projekt, riešite dookola ľudí. A energiu máte len jednu.
V jednom z rozhovorov ste spomínali na nakrúcanie počas pandémie, myslím, že to bol seriál Ultimátum, kde ráno na pľac nastúpilo päťdesiat ľudí, jeden si kýchol a všetci museli do karantény. Opisovali ste doslova, ako vám pred očami každý deň horeli tisíce eur za dekorácie či prenajaté autá, ktoré ste museli zaplatiť. Ako človek zvláda to, čo nemôže ovplyvniť?
Musíte byť vynaliezaví. Dopredu musíte počítať s tým, že akokoľvek dokonalý plán ste pripravili, skôr či neskôr narazí na realitu. Čím viac máte odvahy ísť mimo svojej komfortnej zóny, tým viac rastiete, tým viac naberáte sebavedomie, že to zvládnete, akokoľvek sa to bude komplikovať. Často som dostávala otázky, načo je človeku v takejto situácii plán, načo sa máme pripravovať, keď nevieme, čo príde. No na to, aby sme si podrobne uvedomili, aké možnosti v tom projekte máme. Keď sa potom plán rozpadne, o to rýchlejšie dokážeme urobiť nový, a keď sa rozpadne aj ten, tak urobíme ďalší, práve vďaka tomu, že ten projekt dôverne poznáme. Práve tá príprava je potom naša silná stránka.
Viem si predstaviť, že takto človek zvládne začatý projekt, ale nemá strach začínať nový a nový?
Máme terapeuta, ktorý mi presne na túto tému povedal, že ak sa budem dopredu báť, že vznikne problém, a nevznikne, iba zbytočne miniem energiu, a pokiaľ ten 
problém naozaj vznikne, tá energia mi bude chýbať na to, aby som ho vyriešila. Musím síce preventívne myslieť dopredu, a nielen za seba, ale aj za druhých, ale musím to robiť s mierou. Neviete si predstaviť, čo všetko si moja kancelária pamätá… Naposledy si napríklad herec zlomil nohu dva dni pred prvou klapkou. A museli sme nájsť riešenie, nakrúcanie sa totiž nemohlo zrušiť, mali sme zmluvy a dohodnuté časy na lokácie vrátane hlavnej, ktoré nebolo možné posunúť. Za pochodu sa teda vymýšľalo, ako to urobiť, aby sme mohli začať.
Viem. Marián Miezga sa mi priznal, že Neuera nakrúcal istý čas so sadrou na nohe. Napriek tomu si to nielenže divák nevšimol, ale ešte sa vám podarilo dosiahnuť, že to na kamere všetko neuveriteľne fungovalo. Ako keby to ani hlavní hrdinovia nehrali, ale žili. Aj na to máte nejaký patent?
(úsmev) Oni to najautentickejšie prežívali, keď boli naozaj unavení. Vtedy im v hlave už nevládalo vyskakovať nič mimo roly. Ale je pravda, že im veľmi pomáhala aj prítomnosť Vaša Kincla. Hoci si nenárokoval žiadnu pozornosť a bol to ten najdisciplinovanejší človek na pľaci, bol tam, kedykoľvek mali otázku či potrebu niečo skonzultovať. A zároveň – keď ho tam videli, akoby to dodávalo vážnosť tým scénam, ktoré hrali, a svojím spôsobom až pokoru voči tomu. Prišli na pľac a neskúšali žiadne pózy a svoje predstavy, od začiatku sa snažili vychádzať z informácií od neho, z toho, čo jemu reálne na mieste činu išlo hlavou a čo cítil.
Musím povedať, že v tom boli naozaj verní realite. Aj keď viacerých divákov možno zaskočilo, že na rozdiel od mnohých populárnych kriminálok zaliatych slnkom a vtipom Neuer ukazuje, že robiť na vraždách je až diagnóza, ktorá si vyberá obete na zdraví aj súkromí vyšetrovateľov…
Práve toto sme chceli ukázať. Že pod uniformami a všetkými tými predsudkami o policajtoch sú to vždy živí ľudia z mäsa a kostí, ktorí to robia často na úkor svojho súkromia. Pýtali ste sa ma, ako nám práca zasahuje do vzťahu s Michalom, ale pochopila som, že tí „vraždári“ to majú neporovnateľne ťažšie, prácu majú takú prepletenú so súkromím, že napríklad oveľa rýchlejšie starnú. Cigarety jedna za druhou, to nervózne poťahovanie a alkohol, to je, bohužiaľ, daň za to, že niekto sa rozhodol robiť túto prácu, ktorá nás chráni, to si často ľudia neuvedomujú.
FOTO: TV JOJ A SHUTTERSTOCK
