Dve obhorené telá, ktoré pred smrťou prešli krutým mučením… Vracať je povolené až za policajnou páskou, upozorní vyšetrovateľov forenzný technik. Nech mu neznečistia miesto činu… Možno dvojicu policajtov aj napne, ale v tej chvíli sa ozve režisér – stop, máme to! Kamery sa vypínajú a herci z nového kriminálneho seriálu Neuer, ktorý sa aktuálne objavuje na obrazovkách, môžu odísť z pľacu. Rekvizitári sa postarajú o zvyšok. Pred rokmi stál na ich mieste on, nad skutočnými telami na skutočnom mieste činu, bez kamier a klapiek, ktoré by mu dovolili dať si pohov. Kým seriálovým postavám napísal scenár on, bývalému kriminalistovi a dnes úspešnému spisovateľovi s pseudonymom Neuer Václavovi Kinclovi ho napísal život.
Pamätám si, že kriminalistika bol váš detský sen. Čo z neho vám zostalo, keď ste spoznali realitu tejto práce? Neprišlo sklamanie?
Dnes na to pozerám s úsmevom, ale naozaj som bol pre túto profesiu doslova zapálený. Čítal som detektívky, v televízii som sledoval kriminálky, spravodajstvo a reporty o skutočných prípadoch. Spomínam si, ako som si v snahe získať o tomto remesle čo najviac informácií dokonca zadovážil starú učebnicu kriminalistiky a niekoľko brožovaných kriminalistických zborníkov. Keď sa mi potom v lete v roku 1993 podarilo dostať na kriminálnu políciu a o niekoľko rokov nato dokonca na oddelenie vrážd, mal som oprávnene pocit, že sa mi splnil môj životný sen. Ak som bol vtedy z niečoho prekvapený, tak z toho, že drvivá väčšina z vecí, s ktorými som sa tam od prvých dní stretol, vlastne úplne zodpovedala mojej vysnívanej predstave alebo ju v mnohých veciach dokonca prekonala. Nevybavujem si nič, čo by ma zaskočilo.
Ani to, čoho všetkého sú ľudia schopní? Nebolo nič, čo by vás doslova šokovalo?
Vybavujem si napríklad prípad, keď dlhodobo týraná žena, obeť domáceho násilia, v zúfalstve a s pocitom absolútne bezvýchodiskovej situácie zavraždila svojho manžela. Keď sa potom dozvedáte podrobnosti, čítate lekárske správy o jej poraneniach a o ranách, ktoré sa ani nikdy nepodarilo poriadne doliečiť, dokážete niečo také pochopiť. Inokedy páchateľ vraždí doslova pre pár drobných. Pamätám sa napríklad, keď na prvý pohľad vzorný a poslušný vnúčik brutálne zavraždil svoju babičku iba preto, že potreboval peniaze na mobil. Mimochodom, pol roka nato rozdávali presne tie isté telefóny na paušál za korunu. Niečo také sa už chápe ťažko.
Nemá človek v takej chvíli niekde vnútri tendenciu byť rovno sudcom? Dokázali ste si v každej chvíli zachovať odstup? Ako?
Zvyčajne mi pomáhalo odpútať sa od svojich pocitov tým, že som sa sústredil výhradne na prácu a na to, aby som pri nej neurobil chybu. Keď detektív stojí na mieste činu a pozerá sa na obeť, je preňho dôležité, aby sa dokázal oslobodiť od silných emócií. Tie totiž väčšinou nepomáhajú dobrému úsudku. Jeho úlohou nie je zamýšľať sa nad tým, že na svete existujú zlé veci, ale prísť na to, kto a prečo ich urobil. A toho jedinca nájsť a postaviť pred spravodlivosť.
Dokáže človek po tomto nechať svoje prípady v práci, zabuchnúť dvere kancelárie a za nimi žiť svoj bežný život?
Každý to asi prežíva inak. Osobne som s niečím podobným problém nemal a nestávalo sa mi, že by som si nosil prácu domov. Súviselo to však často s tým, že pracovný čas kriminalistu na oddelení vrážd sa končí iba výnimočne o pol štvrtej poobede. Takmer vždy vás v nej niečo zdrží, a to často až do neskorých večerných či nočných hodín. Niektoré šetrenia alebo previerky jednoducho nemôžete ukončiť tým, že padla a je fajront, a to ani nehovorím o situácii, keď dôjde k čerstvej vražde. Doslova všetci, čo majú ruky a nohy, ťahajú v kuse, až pokým nie sú urobené všetky neodkladné a neopakovateľné úkony. Vtedy si často človek pospí hodinku-dve rovno v kancelárii a na druhý deň od rána pokračuje.
Čiže prakticky žije iba tým… Aj doma?
Prekvapivo nie. Keď konečne po tom všetkom skončíte a idete domov, nemáte chuť a vlastne ani silu rozmýšľať nad tým, od čoho ste práve odišli. Nie som psychológ, ale mám pocit, že hlava jednoducho v rámci akejsi sebareflexie vypne sama. Bráni sa.
Ani ja nie som psychológ, ale znie to logicky. Neviem si predstaviť fungovať takto donekonečna, nielen psychicky, ale ani fyzicky.
Samozrejme, že sa to takto nedá ťahať dlhodobo. Príde čas, keď potrebujete odpočinok na dlhší čas. Nie náhodou existovalo nariadenie, na základe ktorého sme si museli riadnu dovolenku čerpať nepretržite tri týždne v kuse.
„Keď detektív stojí na mieste činu a pozerá sa na obeť, je preňho dôležité, aby sa dokázal oslobodiť od silných emócií. Tie totiž väčšinou nepomáhajú dobrému úsudku.“
Dokáže človek po tom, čo zažíva, ešte vôbec veriť ľuďom?
Naozaj som pri svojej profesii videl veľa zlého. Často som si kládol otázky, ako je možné, že je toho človek schopný, a iba málokedy som našiel odpoveď. Stále som však presvedčený, že drvivá väčšina ľudí je slušných, usporiadaných a dodržiavajúcich zákon. Bola by podľa mňa chyba už vopred na niekoho pozerať s tým, že sa mu nedá veriť.
Čo ma na televíznych kriminálkach vždy fascinuje, je, ako vyšetrovatelia veria jeden druhému, ako držia pri sebe. Je to len filmová fikcia, alebo vychádza z reality?
Rozhodne to nie je fikcia. Či som slúžil na okrese, alebo neskôr na vraždách, vždy som bol obklopený skvelým kolektívom. Tí chlapi neboli len moji kolegovia, ale aj skutoční priatelia. Vedeli sme jeden o druhom, spoločne prežívali úspechy aj neúspechy. Neznamená to, že by sme sa navzájom nedoberali, alebo si dokonca niekedy v nejakej vypätej situácii nevymenili ostrejšie slová, veď napokon sa aj hovorí, že aj v najlepšom kamarátstve občas treba prehltnúť lyžičku soli. Za každých okolností sme sa však v kritických situáciách dokázali spoľahnúť a postaviť jeden za druhého. Bez toho by človek v tejto profesii ani nemohol fungovať.
Podarilo sa toto všetko dostať Michalovi Kollárovi, režisérovi seriálu Neuer, ktorý vznikol na základe vašich kníh a celoživotných skúseností, na obrazovku? Máte pri ňom pocit, že vám naozaj prebieha pred očami to, čo ste na kriminálke prežívali…?
V podstate áno. Vedel som, že Michal je vynikajúci režisér. Už predtým som mal možnosť vidieť niektoré jeho projekty a nepochyboval som, že to, čo natočí, bude výborné. Dnes môžem iba skonštatovať, že som sa nemýlil. Dokonca prekonal moje očakávania. Nielenže v seriáli Michal Kollár ako režisér dokonale vystihol všetko podstatné, čo je v knihách, dal mojim príbehom perfektný vizuál a prepožičal skvelú atmosféru, ale dokázal do nich veľmi špecifickým spôsobom vložiť aj zaujímavú, povedal by som až takmer filozofickú dejovú líniu, ktorá sa v mojich knihách neobjavuje. Naozaj ma baví.
Mali ste pri nakrúcaní slovo aj vy?
Po celý čas sme boli vo veľmi úzkom kontakte. Michala zaujímali nielen odborné veci týkajúce sa policajných postupov vyšetrovania, ale aj to, ako sa náročná práca detektívov premieta do ich osobného života, ako ovplyvňuje nielen ich, ale aj ich blízkych, alebo to, ako sa zvyknú so svojimi problémami vyrovnávať. Neboli to prednášky či nejaké mentorovanie, ale skôr množstvo uvoľnených rozhovorov. Niekedy operatívne po telefóne, niekedy pri káve. A množstvo z toho, o čom sme sa rozprávali, do jednotlivých epizód skutočne zapracoval.
Chodili si po radu aj herci? A dokázali pochopiť, prežiť a stvárniť, čo kriminalista v realite prežíva a ako koná?
Áno. Predovšetkým s Mariánom Miezgom, predstaviteľom inšpektora Ledeckého, a Markom Igondom, ktorý hrá jeho najbližšieho kolegu Machráka, sme strávili veľa času. Trúfam si povedať, že sme sa navzájom ľudsky zblížili. U oboch som mal doslova pocit, akoby sa do svojich postáv skutočne vžili. Chceli o policajnej práci vedieť čo najviac. Pamätám sa, že keď sa natáčala takzvaná ohliadka miesta činu a mali sa skláňať k figurínam predstavujúcim mŕtvoly, obaja mi nezávisle od seba položili rovnakú otázku – čo som vtedy cítil a aké myšlienky sa mi preháňali hlavou, keď som stál nad skutočnými obeťami. Bolo to pre nich dôležité, aby tie pocity dokázali vyjadriť v mimike svojich tvárí. Prekvapilo ma to. Musím povedať, že ja som, naopak, vďaka nim pochopil množstvo vecí o hereckej profesii.
Tou zase žijú oni a mnohí pripomínajú, že ju vnímajú viac ako len prácu, možno životné poslanie. Dá sa toto povedať aj o kriminalistike?
Podobné veci často znejú ako prázdne klišé. Mám pocit, že obzvlášť v dnešnej dobe. Ja som však, tak ako drvivá väčšina mojich kolegov, skutočne chápal prácu pri polícii ako službu. Naozaj som mal rád ten pocit, že som užitočný. V tejto profesii sa na vás ľudia totiž väčšinou obracajú v kritickej situácii a vy ste ten, ktorý im dokáže pomôcť. Policajná práca je jedna z tých, z ktorej nezbohatnete, často vás ledva uživí, ale som si istý, že ten pocit stojí za to.
FOTO: TV JOJ A SHUTTERSTOCK
