Keď nedávno jedna zo slovenských zdravotných poisťovní zverejnila výsledky prieskumu, ktorý mapoval vnútorné prežívanie, ukázalo sa, že až tri štvrtiny z nás pociťujú nepretržitú únavu, 58 percent cíti fyzickú a 70 percent emocionálnu vyčerpanosť, ktorá je až taká silná, že len pomyslenie na ďalší pracovný deň dvoch z troch ľudí vyčerpáva. Dá sa s tým podľa psychologičky Mgr. Kataríny Cimbovej niečo robiť?
Mahátmá Gándhí tvrdil, že v živote sú dôležitejšie veci ako zrýchľovať jeho tempo. Väčšina z nás má však pocit, že ho nikto nepočúval. Cítime sa totiž ako v rozbehnutom kolotoči, ktorý sa ani neplánuje zastaviť, akokoľvek nám dvíha žalúdok a preťaženie cítime nielen ako fyzikálnu veličinu… Čo to robí s našou psychikou?
Človek, ktorý prešiel alebo prechádza dlhší čas náročným obdobím, veľakrát prežíva celú paletu rôznych ťažkostí či pocitov diskomfortu. Závisí to od individuálnych faktorov, ako sú štruktúra a zrelosť osobnosti, či človek má alebo nemá podporné prostredie a dôležitú rolu zohrávajú aj predchádzajúce skúsenosti. Na emocionálnej úrovni sa zvykne zintenzívňovať pocit úzkosti, strachu, hnevu, frustrácie a časom tieto emócie vedia prerásť až do stavov zúfalstva či beznádeje. Zaťažená emocionalita vedie k problémom s koncentráciou a pamäťou. Dlhodobá záťaž môže mať tiež negatívny vplyv na spánkové návyky, ktoré ústia buď do nespavosti, alebo nadmernej spavosti. Na somatickej úrovni sa klienti zvyknú sťažovať na nechutenstvo a tráviace ťažkosti. Z celkového hľadiska to môže viesť človeka k vyhýbavému správaniu a narušeniu vzťahov.
Sú profesie, kde je takýto dosah stresu na ľudí častejší?
Väčšinou ide o ľudí pracujúcich v prostredí, ktoré samo na seba kladie vysoké nároky alebo vyžaduje veľkú emocionálnu angažovanosť. To sú napríklad pomáhajúce profesie. K rizikovým jedincom však patria aj tí, ktorí pracujú na vyššie postavených miestach s väčšou zodpovednosťou. Čo sa týka charakterovej výbavy, ohrození sú ľudia, ktorí majú slabo vyvinutý zmysel pre hranice alebo sú perfekcionisti.
„Zvládanie akýchkoľvek krízových okolností môže u každého vyzerať inak. Dôležité je cielene sa sústrediť na sebapodporné správanie.“
Ako to teda zvládnuť? A máme to aj v tejto situácii ešte vo vlastných rukách, alebo to už chce odborníka?
Zvládanie akýchkoľvek krízových okolností môže u každého vyzerať inak. Dôležité je cielene sa sústrediť na sebapodporné správanie. V praktickom živote to znamená napríklad dbať na pravidelný pohyb. Cvičenie totiž vo všeobecnosti pomáha odbúrať stres a zlepšovať náladu. Dopriať si kvalitnú stravu a dostatok tekutín. Sledovať svoj spánkový režim, rozvíjať sebatíšivé, relaxačné techniky zamerané na sprítomnenie, ako napríklad „mindfulness“, či dychové cvičenia. Rozvíjať duchovný život. Dôležité je vedome sa venovať oblastiam, ktoré sú pre nás zdrojom radosti a naplnenia. Obklopiť sa ľuďmi. ktorí nám môžu a chcú poskytnúť emocionálnu podporu. A áno, určite je dobré tiež vyhľadať profesionálnu pomoc. Psychológovia a psychoterapeuti veľakrát vedia ponúknuť cenné nástroje na zvládanie stresu a zároveň môžu významne prispieť ku klientovej stabilizácii už len tým, že ho v náročnom období sprevádzajú.
Mnohokrát však máme pocit, že na čokoľvek z toho teraz nemáme čas, že to urobíme neskôr. Môže byť neskoro?
Áno, dlhodobý emocionálny stres môže byť až spúšťačom duševného ochorenia. Často pritom pramení nielen z práce, ale aj z rodinnej situácie, nespracovaných traumatických udalostí, alebo z nedostatku sociálnej podpory či kontaktu s ľuďmi. Veľkú záťaž pre psychiku predstavujú aj dlhodobé bolesti alebo chronické ochorenia, prípadne zásadné zmeny v životných okolnostiach, ako napríklad strata blízkeho či zamestnania, s ktorou sa človek nevie vyrovnať.
Ak už prepukne priamo duševná choroba, prestáva to byť problém jedného človeka a stáva sa to problémom celého okolia, ktoré na to väčšinou nie je pripravené. Takže v niektorých rodinách nastáva až akýsi domino efekt – pod ťarchou problémov jedného padá druhý… Ako získať pevnú pôdu pod nohami, aby sme vedeli pomôcť a pritom sami neskončili na dne?
Podpora blízkych je pre pacientov s duševným ochorením naozaj kľúčová, pretože zdravotný stav jedného člena rodiny má naozaj väčšinou veľký dosah aj na ostatných. Určite by som teda rodinným príslušníkom odporučila, aby sa o ochorení, ktorým trpí ich príbuzný, snažili dozvedieť čo najviac a zároveň získali všetky dostupné informácie o liečbe, aby mohli lepšie porozumieť jeho potrebám či podporovať ho v čo najväčšej spolupráci pri terapii. Proces uzdravovania je však mnohokrát zdĺhavý, takže sa treba obrniť trpezlivosťou a snažiť sa o empatiu, a to tak voči blízkemu, ako aj voči sebe samému. Zároveň treba byť pripravený na to, že priebeh zotavovania sa nemusí vyvíjať vždy hladko. V niektorých prípadoch je, naopak, pomerne turbulentný a nie celkom podľa predstáv členov rodiny. V takých situáciách je dobré vyhnúť sa posudzovaniu či nadmernej kritickosti. Sám pacient často prežíva najväčšiu ťarchu či limity vyplývajúce z ochorenia. V praxi sa stretávam s tým, že nechce byť na príťaž najbližším a to, že svojím stavom zraňuje najbližšie okolie, ho trápi oveľa viac, ako si členovia rodiny uvedomujú.
foto: Unsplash
