Miro Jaroš: „Som najšťastnejší v živote“

Cesta k tomu, aby stál na javisku a počul potlesk, ktorý mu celé dlhé minúty nedovolí z neho zísť, bola v jeho prípade taká kľukatá, že už len za to, že z nej nezišiel, nenechal sa zlomiť a dokázal pre cieľ urobiť prvé aj posledné, si zaslúži zložiť klobúk hlboko dolu. Navyše nakoniec všetkým dokázal, že vie spievať aj vypredať koncerty vlastnou tvorbou. A mne to, že rovnako skvelo rozpráva. Spevák Miro Jaroš.

Rozmýšľali ste, kde sa vzal váš talent?

Mama mi hovorila, že všetci moji súrodenci sa budili s plačom, len ja jediný som sa budil s tým, že som spieval… Myslím, že je to dedičstvo z maminej strany. Takmer každé dieťa mojej starkej totiž hralo na hudobných nástrojoch, dokonca vždy, keď sa spolu stretli, tak spievali.

Spievala mama aj vám?

Zvykla mi čítať z knižky. Spomínala, že niekedy bola taká unavená – bol som totiž najstarší a mal troch ďalších sú­rodencov, že nenápadne nejaké strany preskočila. No ja som sa vraj vždy

ozval – mama, mama, ale to tak nemá byť! Ešte sa musí stať toto a tamto! Skrátka, bol som na jej smolu veľmi pozorný poslucháč. Ale pamätám si, že mi spievala aj uspávanky. Najradšej som mal – Bola raz malá hviezdička, aj keď mi vždy bolo smutno, že nakoniec zomiera. Neskôr, ako dospelý, som ju dokonca prerobil a dal som jej šťastný koniec.

Hneď ste začali spievať aj vy? A aký to malo ohlas?

V škôlke som mal jednu „súdružku učiteľku“, ku ktorej som doslova vzhliadal. Dokázala nás totiž úžasne povzbudiť. Od nej som prvýkrát počul, že viem pekne recitovať a spievať, čo bolo v plejáde toho všetkého, čo mi hovorili ostatní – že mám byť radšej ti­cho a prestať so spevom, nadlho jediný človek, ktorý ma podporoval.

Prečo vás od spevu ostatní odhová­rali?

Bola to doba, keď ľudia žili podľa roky daných vzorcov. Keď som teda doma povedal, že chcem byť spevák, alebo ma videli pred zrkadlom, ako som spie­val so sprejom v ruke namiesto mikro­fónu, či so zatajeným dychom sedím pri hitparáde v televízii, zakaždým som počúval, že je to hlúposť, že mám rozmýšľať nad normálnou profesiou, lebo spievanie nie je povolanie. Navyše nemám ani nejaký veľký talent, ani nepochádzam z rodiny, ktorá si môže takéto výstrelky dovoliť. Skrátka, mal som sa „unormálniť“. Toto som počú­val celé detstvo, čo rozhodne nepridá­valo môjmu sebavedomiu.

Mysleli si to len doma?

Bohužiaľ nie… Za socializmu sa nás v škole zakaždým na konci roka pýtali, čím by sme chceli byť. Keď som sa asi v šiestej triede prvýkrát postavil a s hr­dosťou učiteľke povedal, že budem spevák, čakal som od nej, ako kedysi od tej v škôlke, podporu. Namiesto toho ma však zhodila pred celou triedou a vysmiala ma. Vzápätí sa mi rehotala celá trieda. Pamätám si, že ten smiech až bolel. Nakoniec to navyše posmešne uzavrela: „Dobre, Jaroš, keď sa nevieš rozhodnúť, tak ti píšem – baník. Baní­kov štát potrebuje.“

Čo to s vami spravilo?

Začal som sa pred svetom schovávať. Nebol totiž nikto, kto by mi rozumel, nikto, kto by mal rovnakú záľubu, cítil som sa teda čudný, ako nejaký chybný kus, a radšej som o hudbe už ani nerozprával. Zatvoril som sa do svojej izby s uchom na rádiu a počúval som pesničky. Analyzoval som naprí­klad, koľkokrát sa v ktorej pesničke spieva refrén, neskôr som začal písať slovenské texty k anglickým sklad­bám z rádia. Nahrával som sa na malý prenosný magnetofón, ktorý patril môjmu ujovi, a teraz som zistil, že tie nahrávky dodnes existujú. Keď som mal dvanásť, niekde som sa dočítal, že speváci by mali mať hlasového pedagóga. Pamätám si, že som si našiel jednu učiteľku spevu v Žiline a sám som tam za ňou cestoval. Síce si ma vypočula, ale skonštatovala, že už som stratený prípad. Bol som podľa nej príliš starý na to, aby ma začala učiť správne dýchať a podobné základy. Nikdy nezabudnem, aký som odišiel sklamaný, dlho som sa len tak túlal po uliciach, nechcelo sa mi ísť ani domov na autobus. Potreboval som to najskôr spracovať.

Obdivujem vás, že vás to nezlomilo. Viem si predstaviť, že v tom veku človek môže mať až pocit – načo som teda na svete?

Prešiel som aj takýmto obdobím. Mal som však šťastie v nešťastí v tom, že som roky chodil na logopédiu a pani logopedička Janka Remišová bola člo­vek, pri ktorom som sa cítil v bezpečí. Vždy ma povzbudzovala a bola ku mne veľmi láskavá. Práve ona si všimla, že mi chodia hlavou podobné myšlienky, a zobrala ma k psychologičke, ktorá mala ambulanciu zhodou okolností na tej istej nemocničnej chodbe.

Doma ste o tom nehovorili?

Vtedy nie. Ale po rokoch, keď som už bol dávno dospelý, dokonca som mal rozbehnutú spevácku kariéru, prišla za mnou mamina a ospravedlnila sa mi, že nevnímala môj talent a to, že som stále vyspevoval, ako niečo jedinečné a výnimočné. Bol som jej prvorodený a ona si myslela, že takto vyspevujú všetky deti. Hovorila mi – vieš, Miro­slav – vždy ma tak volala –, ja som sa pri tebe všetko len učila za pochodu. To akoby mi zalepilo ranu, ktorú som si niesol z detstva. Konečne som sa cítil pochopený, náš vzťah s mamou sa veľmi zlepšil. V konečnom dôsledku bola mojou najväčšou fanúšičkou.

Vašou pevnou pôdou pod nohami bola však v podstate celý život. Napriek nepochopeniu ste totiž nikdy nestúpili na šikmú plochu, neprepadli alkoho­lu, drogám, čo sa mnohým mladým z našej generácie krátko po revolúcii stalo…

Čo sa týka alkoholu, mal som odstra­šujúci príklad priamo v našej rodine. Odmalička som teda vedel, že toto nie je cesta. Našťastie som k tomu nikdy ani nemal vzťah. Pamätám si, ako sme boli v ôsmom ročníku páliť žiacke knižky na Bystrine a vtedy tam niekto doniesol alkohol. Nikdy nezabudnem, ako sa mi na druhý deň strašne krútila hlava a zostalo to vo mne ako niečo, čo fakt nestojí za to.

Do bane vás síce po základnej ne­poslali, ale nešli ste ani na konzerva­tórium… Vzdali ste to?

Nie. Aj v ôsmom ročníku som zopako­val, že chcem ísť na konzervatórium. Podľa výchovného poradcu, ktorého sme mali v škole, to však nebolo možné, lebo na štúdium spevu som potreboval vedieť hrať na nejakom hu­dobnom nástroji a navštevovať ľudovú školu umenia. Aspoň tak mi to vy­svetlil. Nemohol som byť sklamanejší. Oplakal som to do vankúša. Pamätám si, že som bol zamknutý niekoľko dní vo svojej izbe a trucoval som. Bol som nahnevaný na celý svet. Jeden večer mi však zaklopala na dvere mama, sadla si ku mne na posteľ a hovorí: „Miroslav, premýšľala som… Keď ťa tá hudba tak veľmi baví a nevieš bez nej žiť, vyučíš sa za predavača a budeš predávať cédečká. To bolo pre mňa, akoby zrazu zažala novú iskierku. Ako plán B to totiž neznelo zle. Skutočne som sa pri­hlásil za predavača rozličného tovaru a po troch rokoch s výučným listom na­stúpil v Žiline do vtedajšieho K-martu. Celý deň som počúval hudbu a mal som postupne taký prehľad, že sa ma naozaj ktokoľvek mohol čokoľvek spýtať.

Napriek tomu ste mali pocit, že musíte odísť, a nielen z toho obchodu…

Miloval som seriál Beverly Hills 90210, ktorý vtedy bežal v televízii. Keď som videl, ako sa tam rodičia rozprávajú s deťmi, ako spolu riešia problémy, ako sa nakoniec objímu, skrátka ako sa tam všetci majú radi, túžil som po tom istom. Myslím, že to bolo ovplyvnené tým, že som sa doma necítil pochope­ný. Mal som sedemnásť a veril som, že keď vypadnem niekam do zahraničia, nájdem si tam rodinu, ktorá ma adop­tuje a budem mať presne taký život ako hlavní hrdinovia v tom seriáli. Dnes je mi až smutno z toho, že som to takto cítil.

Sesternica vám teda po škole pomoh­la odísť do Anglicka opatrovať deti…

Dostal som sa do rodinky, ktorá mala štyroch malých chlapcov a ďalší dvaja sa im ešte narodili. Bola to naozaj zaujímavá životná skúsenosť, kde som zužitkoval všetko, čo som vedel o starostlivosti o svojich bratrancov a sesternice, keďže nás bolo v rodine naozaj veľa. Napriek tomu to nestačilo. Asi po mesiaci mi povedali, že s mojou prácou nie sú spokojní a budem musieť odísť.

Nečakali ste, že to môže takto dopad­núť?

Ak mám povedať pravdu, neuvažoval som nad tým. Odchod do Anglicka som vnímal skôr tak, že idem za svojím snom, ktorým bolo nájsť nejakú milu­júcu rodinu, lebo som bol presvedčený, že doma ju nemám. Samozrejme, keď sa teraz obzriem späť, aj v našej rodine bolo lásky dosť, mama nás ňou doslova zahŕňala. Nevychádzal som však s ot­com, čo komplikovalo vzťahy v celej rodine. Stále sme sa hádali, odchod do Anglicka bol pre mňa v podstate akýsi únik od tých neustálych sporov a nepochopenia. Nenapadlo mi, že by som nemal na to opatrovať deti. U nás doma to totiž znamenalo zahrať sa s nimi, postrážiť ich, ísť niečo nakú­piť na obed, aby sme mali čo jesť… Ale zrazu som zistil, že starostlivosť o deti znamená aj prebaľovať, dávať na nočník, uspávať, nosiť a vyberať zo škôlky a ešte kopec ďalších vecí, ktoré som nevedel a nešli mi. Zároveň som bol uzavretý chalan, ktorý nehovoril o svojich pocitoch, lebo tak som bol zvyknutý z domu.

Boli ste teda pripravený zbaliť sa a odísť?

Naopak. Keď si so mnou sadli a pove­dali mi, že mi ďakujú, ale že som nena­plnil ich očakávania, niečo sa vo mne zlomilo a strach z toho, že sa budem musieť vrátiť do prostredia, z ktorého som odišiel, spôsobil, že ja som sa im otvoril. Porozprával som im nejaké veci zo svojho života a myslím si, že aj kvôli tomu, že to bola veriaca rodina, sa dohodli, že mi dajú ešte jednu šancu s tým, že pani domáca ma naučí všet­ko, čo odo mňa očakávali.

Zvládli ste to?

Trvalo to nejaké 2-3 týždne, ale keďže som tam chcel zostať, naozaj som sa veľmi snažil. A nakoniec tie decká, aj keď sa v noci zobudili, chodili len za mnou, čokoľvek potrebovali riešiť, bolo to na mne. Nemusel som upratovať, nemusel som sa starať o záhradu, mo­jou prioritou boli len deti. Dodnes som Zuzane a Jacekovi vďačný, že si ma vtedy nechali, a aj sám sebe som mo­hol dokázať, že sa viem postarať o deti. Myslím si, že to bolo obdobie, keď mi prvýkrát začalo rásť aj sebavedomie.

Priamo tam ste sa rozhodli to skúšať za hranicami ďalej a namierili ste si to do Izraela?

Izrael nebol v pláne. Z Anglicka som sa vrátil domov. Mal som našetrené nejaké peniaze, ktoré som investoval do nahratia demo nahrávok nejakých pesničiek a poslal som to do viacerých vydavateľstiev na Slovensku. A prvý­krát mi prišla odpoveď, ktorá mi dala nádej. Jedna pesnička sa im páčila, ale chceli, aby som ju nahral kvalitnej­šie s tým, že potom môžeme otvoriť debatu o tom, že by mi dali nahrávaciu zmluvu. To bolo obdobie, keď sa nedali pesničky vydávať bez toho, aby si ich zobralo pod palec nejaké hudobné vydavateľstvo. Vtedy som si našiel telefónne číslo na chalanov, ktorí sa volali B3, doma sme však nemali pevnú linku, musel som teda poprosiť susedu, či si môžem zavolať od nich. V každom prípade mi povedali, že s tým vedia niečo urobiť, ale bude to stáť nejakých osemnásťtisíc korún. To boli obrovské peniaze, ktoré som nemal. Vošiel som teda do prvej agentúry, kde mali na­písané – ponúkame prácu v zahraničí, a hovorím im – prosím vás, potrebujem zarobiť veľmi rýchlo nejaké peniaze, kam by som mohol ísť? Pošlite ma niekam.

A oni vás poslali do Izraela.

Povedali mi, že momentálne potrebujú ľudí len na farmách v Izraeli. Mne to bolo úplne jedno. Hovorím – vezmite ma tam. Mojím vkladom boli letenky, na ktoré som takisto nemal, takže mi na ne musela požičať stará mama s tým, že jej mám za to priniesť kúsok Svätej zeme.

Neuveriteľné, čo všetko ste boli kvôli hudbe ochotný spraviť… Kde sa tá húževnatosť vo vás brala?

Vysvetlím vám to asi tak – keď sa ráno zobudím, tvorím, keď si ľahnem, moja hlava stále ide. Som dušou umelec. A keď som sa raz tak narodil, tak to jednoducho nie je niečo, čo dokážem potlačiť. Je to moja súčasť, moja identi­ta. Postupne som však pochopil, že nič nie je zadarmo. A bol som pripravený na všetko.

Aj keď to bolo ťažšie, ako to na začiat­ku mohlo vyzerať? Skončili ste totiž v stajni…

To je pravda. Zo začiatku sme spávali v stajni pri zvieratách. Už keď sme tam prišli, hneď na hraniciach sa ukázalo, že to nebude ružové. Izrael práve vtedy zrušil takzvané dobrovoľnícke víza, na ktoré sa chodilo do Izraela v tom čase pracovať. Väčšinou na farmy ako ja. Dostávali ste minimálnu mzdu, ktorá však bola pre Slováka stále veľmi zaujímavá.

Tým zrušením víz to celé padlo?

Asi týždeň pred odletom nám povedali, že jediná možnosť, ako sa môžeme dostať do krajiny, je odísť tam ako turisti. Nebolo o čom premýšľať. Pred­stavte si, že starká vám požičala na letenky, ktoré sa nedali vrátiť, poplatky agentúre boli zaplatené a teraz sa máte rozhodovať, čo urobíte? No vycestu­jem a risknem to. Boli sme skupina asi dvanástich Slovákov a na letisku v Tel Avive, neviem, na základe čoho, roz­hodli, že zo všetkých pustia do krajiny len mňa.

Ostatní sa museli vrátiť?

Áno. Na chvíľu ich zobrali do väzenia a najbližším lietadlom ich poslali naspäť.

Od strachu by som sa zbláznila…

Aj ja som sa bál. Napriek tomu som ich s ružencom na krku a foťákom v ruke začal presviedčať, aby pustili aj dvoch kamarátov, že sme naozaj prišli pozrieť si Svätú zem. Najskôr mi povedali – dobre, nepustíme ani vás, a hodili mi späť pas, v ktorom som už mal pečiatku – nežiaduci. Nakoniec nás však predsa len pustili, ale tí dvaja ani nie po troch mesiacoch odišli. A zostal som tam sám.

Čo sa stalo?

Myslím, že toho bolo na nich prive­ľa. Začínali sme na mošave, kde sme zastrihávali vinič, od rána do večera na slnku, na ktorého silu sme neboli zvyknutí. Nemali sme žiadne ochranné krémy. Mňa tie prvé dni tak spieklo, že som nedokázal ani otvoriť oči, taký som bol opuchnutý. Zavolali síce farmárovu ženu, ale tá mi to len na­krémovala nejakou masťou. K lekárovi ma totiž zobrať nemohli, keďže sme tam boli načierno. A nikto si to nechcel zobrať na seba. Takže som tuším tri dni len ležal v tme zavretý v stajni a nič okolo nevidel. Pálila ma celá tvár aj ruky.

Úprimne nechápem, že ste sa aj vy nezbalili a nedali im zbohom.

Zbalil, ale nie domov. Keďže sme mali vždy v týždni jeden deň voľna, vybral som sa stopom do Tel Avivu. To bolo jedno moderné mesto plné usmiatych ľudí a mne sa tam tak zapáčilo, že som sa o ďalšie dva týždne znova vrátil. Zhodou okolností som cestou stopol človeka, s ktorým sme sa dali do reči, a on sa ma pýtal, čo robím a koľko zarábam. Keď som povedal, že mám päť šekelov na hodinu, chytal sa za hlavu, že to nie je ani minimálna mzda. Spomenul mi, že k nemu chodí upra­tovať jeden chlapík a dostáva za to na hodinu tridsať. Hneď som si to v hlave porovnal a bolo jasné, že upratovaním na tie demo nahrávky zarobím oveľa rýchlejšie. Pýtal som sa ho, či by mi teda nevedel pomôcť. Skončilo sa to tým, že mi vytlačil v hebrejčine plagá­tiky: 24-ročný chalan hľadá prácu ako upratovač bytov. Volajte na toto číslo. Polepil som to po meste, a v podstate hneď ako som sa vrátil na farmu, mi volali dvaja ľudia, že majú záujem. Bolo rozhodnuté. Farmár, samozrejme, nebol nadšený, takže som nedostal ani poslednú výplatu. Napriek tomu som cítil, že robím správnu vec.

Akurát rozmýšľam, za akú cenu tento­raz. Kde ste bývali?

Začínal som v robotníckom hosteli, kde boli ubytovaní presne ľudia ako ja. Čakali v poradovníku na robotu. Tým, že som upratoval poctivo, som si však relatívne rýchlo získal klientelu a zrazu som mal zaplnený celý týždeň, vďaka čomu som si mohol dovoliť platiť nájomné a mohol sa odsťaho­vať do vlastného bytu ešte s jedným kamarátom.

Doma vedeli o tom, že tam doslova bojujete o prežitie?

Nikdy som sa s tým mame nepriznal, nechcel som ju trápiť a zároveň som nemal peniaze na to, aby som volával domov. Pamätám si, že som jej písal listy. Potom však raz za mnou priletela a precestovali sme spolu všetky sväté miesta. Aby som mal na ňu čas, šla so mnou vždy upratať pár bytov, aby som to mal rýchlejšie… A bolo to skvelé. Tešil som sa, že jej môžem ukázať svoj nový život…

Stále bolo vašou hlavnou motiváciou zarobiť na demo nahrávky?

Postupne to šlo do úzadia. Z pláno­vaných pár týždňov som tam totiž nakoniec zostal takmer štyri roky. Našiel som si tam kamarátov, dokonca som sa zamiloval, a život tam sa mi tak zapáčil, že som tam chcel zostať. Na­hrával som nejaké spoty a reklamy, bol som v kontakte s nejakými štúdiami, dokonca som skoro skončil v izraelskej verzii reality šou Big Brother. Našťastie ma nevybrali, ale skúšal som šťastie kadejako. A potom mi chalani z kapely, ktorú som mal pred odchodom do Izraela, zrazu napísali, že sa na Sloven­sku chystá Superstar. Veková hranica pre prihlásených bola dvadsaťšesť rokov. A presne toľko som mal, takže som si povedal, že to vyskúšam, veď čo ak je to moja posledná šanca prera­ziť spevom? Úplne som na to potom zabudol, nikto sa totiž dlho neozval. A potom mi zrazu volala mama, že mi prišla pozvánka na nejaký kasting do Žiliny. Trošku ma oblial studený pot – a kedy, mama? A ona hovorí – o tri dni. To bolo nereálne, mávol som teda rukou, že tam nejdem.

Ale nakoniec ste prišli. Čo sa stalo?

Nemohol som spať, stále mi šlo v hla­ve, že čo ak tam predsa len mám byť… Na druhý deň ráno som bol rozhodnu­tý, že idem do toho. Začal som rýchlo hľadať letenky, ale všetko bolo vypre­dané. V podstate som sa nemal ako dostať domov. Ešte som skúsil zavolať na našu ambasádu, kde som občasne na recepciách pomáhal ako čašník. A tam mi zrazu jeden chlapík povedal, že má jednu kúpenú, ale nie je to pre neho až také dôležité. „Ak chcete, Miro, dám ju prepísať na vaše meno…“ Narýchlo som ešte musel nájsť nájom­cov do svojho bytu, vedel som totiž, že tým, že som tam bol načierno, nejaký čas sa nebudem môcť vrátiť. V podstate som všetko stavil na jednu kartu a bolo to jedno boľavé rozhodnutie. Najmä nechať tam ľudí, ktorých som miloval.

Tá stávka nakoniec vyšla…

Nejakým spôsobom som zjavom a zrejme tou cestovateľskou skúsenos­ťou zaujal porotu tak, že ma posúvala dopredu a skončil som vo finálovej jedenástke.

S tým prišla popularita, o ktorej sa vám dovtedy nemohlo ani snívať. Ako ste to prežívali?

Ako finalisti sme bývali v hoteli pod dohľadom produkcie a esbéesky, takže sme to, čo sa dialo vonku, veľmi neprežívali. Akurát počas priamych prenosov sme si uvedomovali, že ľudia s nami spievajú, a posielali nám naozaj obrovské množstvá esemesiek. Ale tak skutočne mi došlo, aký veľký vplyv tá súťaž má, až keď som vypadol a stratil nárok na ochranku. Produkcia ma konečne pustila do bežného života a ja som sa zrazu ocitol vo svete, kde zastavovali autá, keď ma videli ísť po ulici. Ľudia vybiehali, len aby mi mohli podať ruku alebo sa so mnou odfotiť. Napriek tomu, ako veľmi som túžil po úspechu v hudbe, som zostal šokovaný. Na jednej strane som si užíval, že sa mi to podarilo, ale zároveň som veľmi skoro pochopil, že takáto prílišná pozornosť mi prekáža. Nešlo totiž len o ľudí, ale hlavne o bulvár. Nepadlo mi dobre, keď si začínali vymýšľať veci, ktoré potom na titulkách novín zaplavili celé Slovensko. Z toho som bol úprimne nešťastný. Popularita mi tak veľmi rýchlo začala ísť na nervy, že som sa radšej stránil spoločnosti. Von som chodil iba taxíkom, mimo nákup­ných centier a v podstate akýchkoľvek miest, kde sa stretávalo viac ľudí a kde ma mohol niekto vidieť. Žil som skôr samotárskym životom.

Jedna vec bola obrovská sláva až šialenstvo, ktoré sa okolo vás strhlo, druhá, či vás to dokázalo uživiť. Vyda­nie prvého albumu mal sľúbené každý finalista. Ako to však bolo ďalej?

Hudobné vydavateľstvo rýchlo pocho­pilo, čo je sláva po Superstar a čo je reálny život potom, takže mi pove­dali – fajn, Miro, nahráme ti aj ďalší album, ale musíš si ho zaplatiť. My ho vydáme a dostaneme ho do predajní, ale musíš mať peniaze na hudob­níkov, zohnať si nahrávacie štúdio, producenta… Šiel som teda do banky, požičal si, a potom to niekoľko rokov splácal. Na druhej strane nahratím toho albumu sa mi definitívne splnil sen. Spoznal som producenta Randy­ho Gnepu, nahrali sme prvé pesničky a konečne ma začali hrať veľké rádiá. No hoci som bol každý deň v éteri, ne­môžem povedať, že by sa to odrazilo na tom, že som mal viacej koncertov a dokázal na tom zarábať. V podstate som žil veľmi skromný život, aby som mal na splátky banke.

Takže ani úspech a sláva automaticky neznamenali, že vás hudba mohla začať živiť?

V tej dobe určite nie. Skôr ma to privádzalo do mínusových čísiel. Keď už bolo naozaj veľmi zle, zamestnal som sa v jednej firme na marketingu, kde mi vyšli v ústrety a mal som každý utorok voľno, keď som písal pesničky alebo sa zavrel do nahrávacieho štúdia.

Naozaj tvrdá realita. Dobré časy vás však nakoniec ešte len čakali, hoci ne­viem, či ste si to uvedomili, hneď ako prišla prvá ponuka nahrať pesničku pre deti…

Keď mi zavolala moja bývalá manažér-ka, že by potrebovala napísať jednu pesničku pre detský projekt, nevidel som v tom žiadnu príležitosť. Bral som to maximálne ako jednorazovú pomoc, ale aj tú som najskôr odmie­tol s tým, že ja vôbec neviem písať pre deti a musí na to osloviť niekoho iného. S tým sme sa rozlúčili, ale v noci som opäť nemohol spať a za desať minút naťukal nejakú melódiu do mobilu. Ráno som jej zavolal, aká hlúposť mi napadla, a ona hovorí, že si to presne tak predstavovala a je to pecka. Vznikla z toho pesnička Veselé zúbky, ktorá zrazu mala na Youtube milióny pozretí. Napriek tomu som to považoval len za jednorazovú odbočku, a keď s podobnou ponukou prišlo knižné vydavateľstvo, opäť som odmietol s tým, že sa chcem venovať hudbe pre dospelých. Skúsili ma teda motivovať finančne. Keďže som bol stále zadlžený, nakoniec som prikývol, že to vyskúšam. Znova som za pár minút dal dokopy dve pesničky, s ktorými boli hneď spokojní, ale ja som sa na ne stále pozeral cez prsty. S niektorými skladbami pre dospelých som sa totiž „babral“ aj dva mesiace, aby boli také, ako chcem. Takže som bol presvedčený, že niečo, čo vzniklo za desať minút, nemôže mať žiad­nu hodnotu. Až oveľa neskôr som pochopil, že mám asi talent, o ktorom som ani nevedel, a to je práve písanie pesničiek pre deti. Šlo mi to totiž úplne prirodzene a ešte sa to ľuďom aj páčilo. Navyše ohlas na tie pesničky bol taký veľký, že vrhol tieň aj na moju dovtedajšiu rádiovú hudbu. To bol pre mňa šok. Musel som si zobrať niekoľko mesiacov na premýšľanie, čo vlastne chcem.

Neviem, na čo ste prišli vy, ale deti sa rozhodli, že vás chcú…

V prvom momente to také jednoznač­né nebolo. Keď sme prvýkrát šli zahrať detské pesničky a moderátor ohlásil, že prichádza Miro Jaroš so svojím projektom, ľudia sa rozpŕchli a nezo­stal tam nikto okrem jednej mamičky s dieťaťom. To bola taká rana pre moje ego, že som si povedal, že toto proste robiť nebudem.

To sa mi nechce veriť. Moje deti na vás vyrastali a viem, aký bol problém zohnať na vaše koncerty lístok…

Vzápätí prišiel úspech, ale na začiatku bola aj takáto skúsenosť, za ktorú som dnes však vďačný. Keď teraz stojím pred vypredaným hľadiskom, oveľa viac si to vážim, lebo viem, že to nie je samozrejmosť. Po súťažiach ako Superstar si človek hlúpo myslí, že to, čo tam predvádzal spievaním prebra­tých pesničiek, je vlastne tá kariéra. Neznamená to však nič viac, len to, že úspešná je tá šou, nie vy. Teraz, keď mi ľudia tlieskajú, keď vypredám koncert za hranicami, ako naposledy v Prahe, tak tam hrdo stojím, lebo viem, že je za tým moja práca, že si ten úspech zaslúžime, a to je úžasný pocit.

Takže ste definitívne prijali tvorbu pre deti ako svoju cestu.

Áno, začal som sa na to pozerať ako na nejaké poslanie a rozhodol som sa s tým ďalej nebojovať.

Prišiel s tým pocit, že ste dosiahli to, čo ste odmalička chceli?

V podstate áno. Presne toto som chcel. Aj keď som si nepredstavoval, že pôj­dem takouto cestou, je to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. A najkrajšie na tom je, že túto cestu mi život ukázal sám. Odkedy som sa spriatelil s tou žltou košeľou a prijal som ju za svoju, som najšťastnejší v živote a to šťastie trvá už jedenásť rokov.

Na jednej strane prišiel úspech, na druhej však približne v rovnakom čase aj zlé správy o zdraví najbližšieho človeka v živote – vašej mamy. Ako ste to zvládali?

Pamätám si, že keď nám mama ozná­mila, že má nález, prvá vec, ktorá mi napadla, bolo, že ideme urobiť čokoľ­vek, aby sa vyliečila. Nepripúšťal som si, že by to mohlo mať iný koniec ako jej uzdravenie. Celý život ma sama uči­la zamerať sa na to pozitívne. A presne to som urobil, povedal som si, ako je dobre, že o probléme vieme a môžeme ho začať riešiť.

Prvýkrát mamina rakovinu porazila, druhá však už bola náročnejší súper.

Lekárka nám preto vtedy navrhla, že na ten typ ochorenia by bola dobrá imunoterapia. A pamätám si, že vtedy sa stalo niečo krásne, čo našu rodinu ešte viac stmelilo. Všetci súrodenci, dokonca aj tí mamini, sme sa na tie lieky poskladali, keďže v tom čase ich poisťovne neuhrádzali. Boli sme naozaj súdržní, všetci sme jej držali palce, o to viac nás potom bolelo, keď nám doktorka povedala, že to nemá taký účinok, ako si mysleli, a že vlastne už nemajú nič, čo by mohli pre mamu urobiť. To bola obrovská rana. Nako­niec dožila u mojej sestry, ktorá sa o ňu starala s pomocou mobilného hospicu, pretože sme chceli, aby zomrela medzi ľuďmi, ktorých pozná, aby nebola sama v nejakej nemocničnej izbe, ale až do konca medzi nami. Snažili sme sa jej prinášať čo najviac radosti, spomienok a byť tam proste s ňou.

Muselo to byť ťažké. Aj pre ňu…

O svojom prežívaní hovorila len veľmi málo. Myslím, že nás nechcela trápiť. Boli sme pritom s ňou až do posled­ného výdychu a bolo naozaj smutné vidieť ju odchádzať…

Hovorí sa, že nikdy nie sme dosť dospelí na to, aby sme prišli o rodičov. Ako ste prijali, že už nie je a ďalej musíte ísť sám?

Dlho som si kládol otázky – prečo? Nevedel som sa s tým zmieriť a hľadal som niečo, čo by ma aspoň trošku upo­kojilo. Chodil som dokonca aj na tera­pie, ale asi najviac mi pomohol náš pán farár Špita, ktorý mi povedal: „Miro, vaša mama bola veriaca a celý život, odkedy ju poznám, robila dobro a pri­pravovala sa na nebeské kráľovstvo, do ktorého sa chcela dostať. A už tam je. Keď sa teraz pýtate otázky typu: Prečo už teraz?, vyvyšujete sa nad Boha a spochybňujete jeho vôľu. Snažil som sa teda na to pozrieť maminými očami. Pomohlo mi, keď som si opakoval, že dosiahla to, po čom celý život túžila.To, že za ňou smútime, hovorí o tom, aká bola pre nás výnimočná a akosme ju milovali. Som vďačný, že bola mojou mamou. Taký vzťah by som doprial každému.

foto: archív M. J.