Niekedy si niečo veľmi prajeme, ale sami seba presvedčíme, že nemáme šancu to získať, lebo… Nejaký dôvod vždy nájdeme. Pre mňa bol takým snom rozhovor s ňou – úžasnou herečkou a dcérou úžasných rodičov. Patrím k tým, ktorí fascinovane sledujú každý seriál, každý film, kde legendárna Věra Galatíková a Ladislav Frej hrali, aj keby to mala byť stodvadsiata piata repríza. Obdivujem, ako kráča v ich šľapajach a zároveň ide svojou cestou. Nielen ako herečka, ale aj ako žena. Našla totiž odvahu zastať, hoci od nej iní chceli, aby sa neobzerala, len bežala dopredu, a mala guráž zmeniť smer, hoci to nikto nečakal. A tak som nakoniec tú odvahu našla aj ja a požiadala som českú herečku Kristýnu Frejovú o rozhovor.
Pamätám si jeden z rozhovorov, kde ste spomenuli, že do štyridsiatky ste žili len podľa toho, čo sa od vás čakalo. Je to osud potomkov slávnych rodičov?
Tá veta vznikla po mojom pobyte v tme. Keď sa ma po návrate pýtali, čo som si z toho odniesla, odpovedala som, že do štyridsiatky som žila, ako sa odo mňa chcelo, ale po nej už chcem žiť podľa seba. Samozrejme, v skutočnosti je to trochu zložitejšie, ale presne tam sa zrodil ten pocit, že konečne patrím sama sebe. Dnes už s odstupom a vedomím toho, čím som prešla, vlastnej kariéry, práce, materstva, pedagogickej činnosti a všetkého ostatného žijem veľmi slobodne. A vzťah k mojim rodičom je už, pokiaľ ide o maminku, hlavne krásna spomienka, a v prípade otecka sú to zase stále krásne city.
Pre vás to, samozrejme, boli hlavne mama a otec. Má dieťa vôbec šancu uvedomiť si, kto jeho rodičia sú, čo pre iných znamenajú?
Dnes určite. Vždy keď o maminke niekto začne hovoriť, cítim, ako sa jej energia zrazu vráti do priestoru. Je jedno, či sú to jej bývalí kolegovia z divadla, alebo ľudia, ktorí ju nikdy nestretli – stále v nich niečo z nej rezonuje. To je pre mňa nesmierne povzbudzujúce. Často si hovorím, že má hádam dôvod, aby bola na mňa pyšná. Rovnako ako na svoju vnučku, ktorá je fantastická. Našťastie, otecka mám stále pri sebe. Práve teraz sme spolu nahrávali audioknihu Jeřáby táhnou na jih od švédskej autorky Lisy Ridzén. Režisér mal výborný nápad obsadiť do hlavnej úlohy starnúceho muža s alzheimerom práve môjho otca a k nemu doplnil nás dvoch s bratom. Včera som sa smiala, že to už trochu pripomínalo rodinné konštelácie.
Keď vás počúvam, mám pocit, že na toto bolo treba dozrieť. Keď si potomok slávneho rodiča uvedomí, koho doma má, prvý pocit asi nie je obdiv. Je to potreba vymedziť sa voči nemu?
Určite to nebolo vždy také vyrovnané, ako je to dnes. Ale je to prirodzené. Keď teraz sledujem svoju dcéru, ktorá má devätnásť, vidím, ako veľmi si želá, aby ju médiá nespájali so mnou ani so starými rodičmi. Je rada, že nie je ani Galatíková, ani Frejová a má priezvisko svojho otca. Nechce byť ani herečkou, za čo som ja, samozrejme, vďačná. Plánuje ísť na réžiu a scenáristiku na FAMU a mám z nej veľkú radosť. Ako dieťa slávnych rodičov môžete totiž kráčať dvoma cestami – buď využijete svoje známe meno, alebo si všetko vyšliapete sami. Ja som išla tou druhou cestou a moja dcéra je v tom rovnaká. Odmieta sa so mnou objaviť na obrazovke – nechce byť totiž „niečia dcéra“. Len sama sebou. A ja to rešpektujem, obdivujem a som na ňu pyšná.
Dostali ste aj vy takúto slobodu, alebo ste vždy cítili tlak, že sa od vás niečo očakáva?
Naši nás do ničoho nenútili – ani do športu, ani do školy, ani do napĺňania nejakých umeleckých ambícií. Maminka odmalička vedela, že na mňa tlak jednoducho neplatí. Takže nakoniec dokonca ani nevedeli, že som si podala prihlášku na DAMU. Z mojej strany v tom totiž nebola potreba niečo niekomu dokazovať, nešla som tam preto, že rodičia sú herci, tak ja musím byť tiež. Naopak, pôvodne som chcela byť novinárkou, ale v čase, keď som maturovala, to nebolo pre pôvod rodičov reálne. Bolo jasné, že žurnalistika za komunizmu by mi s „kádrovým profilom“ našej rodiny neprešla. Navyše maminka sa bála, čo by som potom za boľševika robila. 
Všetko, čo by som napísala, by som asi musela rovno páliť. Bola som totiž plná takého mladíckeho spravodlivého hnevu. V podstate dodnes absolútne nie som schopná akceptovať neľudskosť, bezprávie, bezmocnosť, takže fungovať ako novinárka bolo v tej dobe v podstate nemysliteľné. Cez kamarátov z DAMU a konzervatória som sa našťastie dostala k divadlu. Chodila som na zakázané koncerty, demonštrácie, alternatívne predstavenia, ktoré boli silne proti režimu… Samozrejme, neboli päťdesiate roky, keď za to hrozilo väzenie, takže som to nepovažovala až za také disidentstvo. Už bolo cítiť, že stolička s komunizmom sa rozkývala po celej Európe.
Napriek tomu ste boli stále Frejová, dcéra dvoch hereckých legiend. Nevychádzal tlak len z toho samotného faktu? Netlačili ste sama na seba, a to nech by ste robili čokoľvek, že im nemôžete urobiť to, že by ste zlyhali?
Áno, ale nebol to dôsledok toho, čo naši robili. Ja som tento typ perfekcionizmu v sebe mala odmalička, oveľa skôr, než som bola schopná vnímať, kto sú moji rodičia. Oni nás totiž v tom, že sú niekto, nikdy nevychovávali. Keď som nastúpila do prvej triedy, začali vysielať slávnu Nemocnicu na okraji mesta, ktorá doslova pobláznila celú republiku. Bolo to ako zjavenie. Z ocka sa zo dňa na deň stala hviezda prvej veľkosti. Ľudia za ním šaleli. Napriek tomu nás vždy viedli k tomu, že robia prácu, ktorá je ako každá iná. Nikdy som teda nemala pocit, že sú niečo viac a musím sa k nim v živote dotiahnuť.
Nepovedali ste si ani to, že keď pôjdete v ich šľapajach, budú vám môcť oveľa viac pomôcť?
S humorom hovorím, čo mi spomínala maminka, že jedna z prvých vecí, ktorú som sa naučila povedať, a to som rozprávala pomerne skoro, nebolo mama alebo tata, ale – ja sama. A to tak nejako charakterizuje môj celoživotný prístup. Samozrejme, že som mala v rodičoch obrovskú podporu, ako dcéra hlavne v mame, ale aj tak som bojovala s pochybnosťami ešte aj vtedy, keď som už bola dávno na škole. Nielen jej, ale aj seba som sa dookola pýtala, či na to vôbec mám. Či som schopná byť herečkou. No potom sa to pomalinky vykryštalizovalo. Dnes okrem toho, že hrám, a je to povolanie, ktoré milujem, som našla veľkú lásku aj v učení. Myslím, že za pätnásť rokov sme už s kolegom Tomášom Petříkom priviedli na svet zopár vynikajúcich hercov.
Aké to je byť teda na druhej strane a sprevádzať tých, ktorí so svojimi pochybnosťami bojujú teraz?
Som rada, že im môžem ukázať, že herectvo nie je o dokonalosti, ale o pravdivosti. Mnohí majú pocit, že mi musia niečo „zahrať“. Ale ja im hovorím: „Nie. Vy to máte prežiť.“ Aby však človek mohol byť pravdivý na javisku, musí byť najprv pravdivý sám k sebe. Preto ich učím na javisku nielen rozprávať, ale aj dýchať, mlčať, počúvať. Možno to znie zvláštne, ale ticho je v herectve často silnejšie než slová.
Vrátim sa na chvíľu ešte k maminke. Bola to vychytená a obsadzovaná herečka, ktorá mala množstvo práce, takže veľa času nebola doma. Napriek tomu ste spomínali, že ste stále cítili jej blízkosť. Darí sa vám byť rovnakou mamou aj pre svoju dcéru?
Toto je jedna z vecí, ktoré som si naplno uvedomila práve počas spomínaného pobytu v tme. Dlho som totiž mala pocit, že som ako moja mama – silná, oddaná vlčica. Až kým mi terapeut Andy Urbisch, ktorý terapiu tmou prevádzkuje, raz nepovedal: „Ty by si chcela byť vlčica, ale nie si. Ty si divoká mačka.“ Najprv som sa urazila. Mačky som totiž nikdy nemala rada! Ale v tej tme som tú svoju mačku nakoniec prijala. Musela som si ju odpustiť, zmieriť sa s ňou a akceptovať ju. Každý z nás má v sebe totiž nejaké vnútorné zviera. U mňa sa objavila hlava čierneho pantera – tichého, silného, slobodného. A pochopila som, že výchova divokej mačky je iná než výchova vlčice. Takže áno, aj my s Ráchel máme k sebe strašne blízko, rovnako ako som si bola blízka ja s mamou, ale ten vzťah nie je rovnaký.
Sama mám dcéru, ktorá má zatiaľ len desať, ale dosť mi nastavuje zrkadlo v tom, že byť dobrou mamou nie je automatické. S jej prichádzajúcou pubertou si totiž uvedomujem, že sa musím meniť aj ja. Potrebuje ma inú, ako keď to bolo malé dievčatko.
Presne tak. Aj s Ráchel sme si museli prejsť svojimi búrkami, ale dnes sme v bode, keď sa spolu dokážeme úžasne rozprávať. Ja všeobecne neznášam tie reči, že „dnešná mládež je nemožná“. Absolútne s tým nesúhlasím. Vyrastajú v strašne turbulentných časoch a je toho na nich veľa – zažili covid, izoláciu, neistotu. Napriek tomu dokážu byť múdri, zvedaví, citliví. Dokonca si nemyslím ani to, že sú závislí len od mobilov. Možno žijem v nejakej bubline, že u nás to tak nikdy nebolo, a vôbec nie preto, že by som Ráchel niekedy tieto veci zakazovala. Naopak, keď chcela, vždy k nim mala prístup. Možno práve preto ich k životu vôbec nepotrebuje. Keď sa jej večer spýtam, čo bude robiť, povie, že idú s deckami do krčmy „vymýšľať scenár“. A ja som vďačná, že nesedí pri instagrame, ale s priateľmi pri pive a rozpráva sa o filmoch, nie o filtroch na sociálnych sieťach. Možno mám to šťastie, že som obklopená mladými ľuďmi, ktorí majú chuť tvoriť, či už sú to moji študenti, alebo dcéra a jej priatelia, či deti mojich kolegov. Vidím, ako vedia ísť do hĺbky, ako premýšľajú, analyzujú, ako sa neboja nesúhlasiť. Nie sú povrchní. Majú názor, za ktorým si vedia tvrdo stáť. A v tom vidím obrovskú nádej. Len keby už konečne dostali priestor aj tam, kde sa rozhoduje o svete.
Rozmýšľam, či to Ráchel nemá ešte o niečo ťažšie ako vy v tom, do akej rodiny sa narodila. Latku už nenasadzujú totiž len starí rodičia, ale aj vy…
Nemyslím. Rovnako ako som ja nevnímala, v úvodzovkách „čia dcéra som“, tak to nerieši ani ona. Samozrejme, váži si babičku Věru, hoci si ju nepamätá, keďže maminka zomrela, keď mala Ráchel rok a pol. A má krásny vzťah so svojím dedom. A nielen z mojej strany – aj jej otec pochádza z výnimočnej rodiny. Jeho otec, Jiří Štorek, bol evanjelický farár, ktorý otvoril svoj kostol aj gay komunite. Bol to priekopník, človek veľkej odvahy a empatie. A nakoniec, aj Ráchelkin ocko vytvoril úžasné miesto – neuveriteľne skvelú a vkusnú reštauráciu, ktorá sa stala komunitným priestorom pre umelcov, novinárov, spisovateľov. Takže dcéra má z oboch strán vzorov až-až.
Už sme niekoľkokrát ten pobyt v tme spomenuli, tak poďme na to. Naznačili ste, že vám zmenil život. To bolo to, čo ste od toho čakali?
Pravdupovediac, dopredu som nemala pomenované, prečo tam idem. Viem, že sa všade písalo, že som tam šla riešiť maminu smrť a rozpad vzťahu s dcériným otcom, ale tak to nebolo, to vôbec nebol ten dôvod. Ten pobyt som totiž absolvovala niekoľko rokov po tom, čo sme sa rozišli, a ešte dlhšie po tom, čo zomrela mamička. Ale je pravda, že som tam tieto dve veci svojím spôsobom v sebe definitívne uzavrela. Napísala som tam niekoľko listov, ktoré mi pomohli vykročiť z toho, čo som v sebe dlho nosila, nechať za sebou jednu životnú kapitolu a posunúť sa ďalej. A áno, vďaka tomu sa vyladili aj moje vzťahy, napríklad s bývalým partnerom.
Keď človek vstúpi do úplnej tmy, nemá strach?
Prvých pár minút to naozaj neboli príjemné pocity, rozbúchalo sa mi srdce, strašne sa mi zrýchlil tep. Ale potom postupne prišiel pokoj. A jediné, čo ma trápilo, bolo, že mi šialene chýbala Ráchelka, ktorá bola u svojho otca. Vtedy bola ešte veľmi malá a myslím si, že to bolo vôbec prvýkrát v živote, keď sme boli tak dlho od seba.
Viem si predstaviť, že ste sa nevedeli dočkať, kedy sa k nej vrátite. Ako tam však plynie čas? Nemali ste pocit, že sa to nikdy neskončí?
Paradoxne nie. Vôbec to tam nebolo o tom, že by som nebola schopná sa nejako zabaviť. Napísala som tam viac ako stostranový denník, ktorý sa potom stal podkladom pre moju knihu Potměchuť. A musím povedať, že písať denník v absolútnej tme bola jedna nezabudnuteľná vec a zároveň obrovská škola.
Tam naozaj nebolo ani malilinké svetielko?
Tam preukázateľne nebol ani jediný fotón. Mohli ste si mávať rukou priamo pred očami a nevideli ste nič.
Jedna vec je tma, druhá samota. V bežnom živote sa nám málokedy darí byť čo len chvíľu iba sám so sebou. Tu ste na to mali dlhé hodiny. Nebolo nakoniec práve to najťažšie?
Pomenovali ste to presne. V skutočnosti sa najviac bojíme samých seba. V prvej chvíli cítite paniku, ale keď tú nekonečnú tmu a ticho prijmete, nakoniec vám ukážu, kto vlastne ste. Bez všetkých rolí. Ja som si uvedomila, že dovtedy som žila tak, ako sa odo mňa vyžadovalo, veci som robila z vonkajšej potreby – aby som bola prijatá inými, aby ma mali radi. Ale vo vnútri som bola vyčerpaná. Tam mi však došlo, že nepotrebujem schválenie a sebapotvrdenie od iných. Že môžem byť aj „nedokonalá“. Po týždni som teda odtiaľ vyliezla a začala žiť tak, ako som chcela ja.
Aké to bolo znovu vidieť?
Pamätám si, že bolo skoro po východe slnka, bolo nádherné počasie, vonku spievali vtáky, tráva bola zelená a nebo modré a ja som sa z tej nádhery rozplakala. Ďakovala som za to, že to môžem sledovať a že každý deň môžem byť toho súčasťou. Práve vtedy som si povedala, že si chcem užívať každý deň, kým budem na tomto svete. A udržať si ten pocit, že život je krásny a je len na nás, akým si ho urobíme.
FOTO: ARCHÍV K. F.
