Nič z toho, čo jej život priniesol, si nevybrala sama. Bola totiž úplne malým dievčatkom, keď jej telo začalo naznačovať, že niečo nie je v poriadku. Lenže nikto mu nerozumel a jej sťažnostiam na boľavú nôžku postupne prestávali veriť. Hlavne keď mali lekári pocit, že urobili všetko. Keď mala šestnásť, prehovoril teda jej organizmus rečou, ktorej sa nedalo nerozumieť. Diagnózou, ktorá jej viac-menej nedávala šancu – prežiť, nieto ešte stať sa mamou. No tak ako to Ludmila Pohlová nevzdala so životom, tak zabojovala aj o dieťa.
Princezná na hrášku? Možno si to o nej mysleli. Stačilo totiž, aby stúpila aj na ten najmenší korálik, a rozplakala sa, akoby kráčala po žeravých uhlíkoch. Nikdy nechcela nikde behať bosá ako ostatné malé deti, ktoré sa v tom vyžívali. Ona nie. Aj v rybníku, kam chodila s kamarátmi plávať, sa držala radšej pri brehu. Bála sa, že by ju pod vodou niekto omylom kopol do nohy. Vedela, že tá bolesť by bola taká obrovská, že by sa zrejme začala topiť. To už však nemohla byť len precitlivenosť malého dievčatka, niečo v tom muselo reálne byť… Lenže žiaden odborník neprišiel na to čo. „Skúsili sme snáď všetko, čo sa dalo. Akupunktúru, vodoliečbu, elektroliečbu, zasadrovali mi nohu, aby bola v pokoji… Ale nič nepomohlo,“ vracia sa do detstva mladá žena. Lekár sa rodičom dokonca snažil naznačiť, že ich dcéra má pravdepodobne psychické problémy a bolesť si vymýšľa, alebo tak chce okoliu naznačiť, že je šikanovaná. „Až keď som mala jedenásť, z chodidla mi vybrali malý nezhubný nádor, neuróm, ktorý tlačil na nervy, čo spôsobovalo tú bolesť,“ spomína. Tešila sa, že ju konečne nebude nič bolieť. Podľa všetkých odborných predpokladov to mal byť totiž naozaj šťastný koniec jej príbehu. „Lenže mne sa vôbec neuľavilo, naopak, bolelo to ešte viac. Nikto mi však neveril, dokonca ani rodičia nepripúšťali, že by ani operácia moje problémy nevyriešila. Mala som iba vydržať, podľa lekárov išlo totiž maximálne o pooperačné zmeny.“ Skúsila im teda dôverovať, že bude dobre. Ibaže nebolo.
KONEČNE V PORIADKU?
Lídu nebolelo už len chodidlo, ale postupne aj členok, a nakoniec bolesť vystreľovala až ku kolenu a bedrovému kĺbu. Stále však počúvala, iba že má vydržať. Až kým sa pri vychádzaní z bazéna nešťastne nebuchla o hranu schodu. Vtedy prišla bolesť, ktorú dovtedy nepoznala, a neexistovalo nič, čo by ju aspoň načas zmiernilo. Noha jej spuchla a objavila sa na nej nečakane veľká hrča. To už mala Lída šestnásť a lekár po magnetickej rezonancii jej aj rodičom otvorene naznačil, že bude potrebná operácia, a to čo najskôr. A vedel prečo, hoci ona s rodičmi to ešte netušila. Po zákroku konečne zažívala to čo nikdy predtým – necítila bolesť. „Kontrolu som teda brala len ako rozlúčku a poďakovanie za operáciu. Verila som, že všetko je konečne v poriadku,“ spomína Lída, ale doktor ich namiesto domov poslal na detskú onkológiu. Hneď. Už si presne nepamätá, či zostal viac šokovaný otec, s ktorým tam prišla, alebo ona. Práve mala odísť do tábora v Nemecku, ktorý jej lekári dovolili, takže nechápala, prečo tento doktor zrazu hovorí o agresívnom zhubnom nádore, ktorý jej v chodidle našli…
„Náhradnú mamičku sme brali ako tetu, u ktorej je naše bábätko 40 týždňov na prázdninách.“
NIKDY MI NENAPADLO, ŽE UMRIEM
Okamžite sa spustil kolobeh všetkých možných vyšetrení, aby sa zistilo, v akom štádiu choroba je. Bohužiaľ, ukázalo sa, že už mala metastázy na pľúcach. „Netušila som však, čo to znamená, vlastne mi vôbec nedochádzalo, čo mi je,“ spomína Lída s tým, že ju to v podstate ani nezaujímalo. Mala plnú hlavu tábora, stále dúfala, že ho stihne a v septembri normálne nastúpi do školy. „Možno dnešné deti vďaka sociálnym sieťam či umelej inteligencii vedia, čo znamená mať rakovinu, ale ja som nevedela nič. Len som to všetko chcela mať rýchlo za sebou. Myslela som, že o pár týždňov budem zdravá. Vlastne asi nikomu z detí na onkológii nedochádzala vážnosť situácie. Brali sme to tak, že niekto má chrípku, iný angínu a my rakovinu, no všetci sa raz uzdravíme,“ je sympatická žena úprimná. Nakoniec ako tábor zobrala pobyt v nemocnici. „Našla som si tam kamarátov, tešili sme sa na seba, písali sme si, kedy kto ide na ďalšiu chemoterapiu alebo ožarovanie,“ prekvapuje. O to viac, že dennodenne zažívala všetko to, čo k tejto liečbe patrí. „Bolo mi zle, vracala som, strácala som energiu, ale nikdy mi nenapadlo, že umriem.“
OSEM OPERÁCIÍ PĽÚC A ŠTYRI CYKLY CHEMOTERAPIÍ
Naopak, doma na to nikto nedokázal prestať myslieť. „Hlavne mamina to obdobie v podstate preplakala. Na rozdiel od tatka, ktorý ju svojím pozitívnym myslením až štval. Dookola tvrdil, že všetko bude dobré, aj keď sa mi choroba stále vracala,“ spomína Lída, ktorá musela podstúpiť ďalšiu operáciu chodidla, aby jej nádor odstránili. V hre bola dokonca amputácia, našťastie tomu sa podarilo vyhnúť, ale následné nekonečné množstvo chemoterapií ju obralo o celý rok života. Namiesto druhého ročníka ekonomického lýcea ho s prestávkami strávila na onkológii. Keď sa rok nato predsa len vrátila do školy, verila, že všetko zlé má definitívne za sebou. Po pár mesiacoch sa však metastázy na pľúcach objavili znova. Musela zas pod nôž a potom absolvovať ďalšie kolo udržiavacej chemoterapie, tentoraz v tabletkách, takže sa rozhodla zvládnuť to popri škole. „Občas mi bolo zle, ale takmer som fungovala ako rovesníci,“ prezrádza. No synoviálny sarkóm je silný súper. „Rád šíri metastázy a väčšinou vyhráva,“ pridáva Lída odborný pohľad. Napriek všetkému totiž zvládla postupne nielen zmaturovať, ale aj uspieť na prijímačkách na lekársku fakultu. Tam, bohužiaľ, súboj s nádorom pokračoval. „Nasledovali ďalšie operácie a chemoterapie. Od roku 2005, keď som sa vrátila po prvej úspešnej liečbe do školy, som do roku 2013 podstúpila osem operácií pľúc a štyri cykly chemoterapií,“ nadýchne sa. Na otázku, ako je to možné, nachádza s lekármi odpoveď až teraz. „Domnievame sa, že spúšťačom môže byť stres. Som znamením Panna a musím mať všetko dokonalé, nikdy mi nestačilo ísť na skúšku a len to skúsiť, musela som všetko vedieť.“
NEVIEM, ČI SA STAL ZÁZRAK
Po desiatich rokoch zápasu o Lídin život však medicína vytiahla bielu zástavu. Už nebolo čím bojovať. Všetky možnosti boli vyčerpané, jediné, čo Líde mohli ponúknuť, bola už len paliatívna liečba. „Mala som si užiť Vianoce s tým, že ďalšie už nebudú, a v novom roku 2014 sa prihlásiť na paliatívnom oddelení. Lenže ja som to neurobila,“ šokuje mladá žena. Vysvetľuje, že nechcela umrieť plešatá, vychudnutá a vyčerpaná z neustálych nevoľností, ktoré liečba so sebou prináša. „Túžila som užiť si zvyšok života cestovaním. To bola moja priorita – umrieť so zážitkami.“ Dala dokopy invalidný dôchodok a peniaze, ktoré si zarobila na brigádach, a vyrazila do sveta, kde nebude musieť počúvať, ako sa choroba rozširuje. Po niekoľkých mesiacoch, ktoré strávila na cestách Áziou, sa však cítila dobre, žiadne zomieranie sa nekonalo… „Keď som sa vrátila domov, zavolala som teda na detskú onkológiu do pražského Motola, kde som svoj boj s rakovinou začala, či by mi neurobili PET vyšetrenie. Mali radosť. Už sa o mňa totiž báli, kde som, po tom, čo som napriek zlým výsledkom utiekla pred paliatívnou liečbou,“ usmeje sa Lída. Má totiž dôvod. „Neviem, či sa stal zázrak, ale vyšetrenie zrazu žiadne viditeľné nádorové tkanivo neukázalo.“
NECHÁPALA SOM, PREČO NEMÔŽEM BYŤ TEHOTNÁ
Dnes sa smeje, že ju uzdravilo cestovanie. „Verím v Boha, takže dúfam, že pomohli modlitby priateľov a rodiny za uzdravenie. A to, že som nemala žiadny stres, len som si užívala ‚zvyšok‘ života…“ nadýchne sa. Z Lídy, ktorá mala mať pred sebou pár mesiacov, skrátka obmedzený čas, bola zrazu mladá žena, ktorá mala pred sebou všetko. Spoznala svet, stretla toho pravého, dokonca nabrala odvahu spýtať sa svojej onkologičky na materstvo. Čo by bolo, keby…? Na takú otázku, samozrejme, nemal nikto odpoveď, odporučili jej však nepokúšať osud. „V prvom momente to bol šok, nechápala som, prečo nemôžem byť tehotná, keď som už päť rokov bola zdravá. Síce s menšími pľúcami, ale cítila som sa dobre. Spätne však musím uznať, že pani doktorka mala pravdu, že si nedokážem predstaviť, ako veľmi fyzicky náročné tehotenstvo je. Že je naozaj možné, že by srdce a pľúca túto záťaž nezvládli. Nehovoriac o hormonálnej zmene, ktorá by takisto nemusela byť prínosom pre môj zdravotný stav.“ Lenže vtedy tomu nerozumeli, ne-chceli si pripustiť, že by nemohli byť rodičmi. „Tak by ste možno mohli skúsiť náhradnú matku, ktorá vám dieťatko vynosí,“ padol návrh priamo na onkológii.
S NÁHRADNOU MAMIČKOU SI MUSÍTE ĽUDSKY SADNÚŤ
O surogátnom materstve nevedeli nič. Netušili ani, či je to v Česku vôbec možné a či by za bábätkom nemuseli vycestovať do zahraničia. Mali len internet, kde sa dozvedeli, že ide o legálnu cestu, ak do toho náhradná matka pôjde bez odplaty, a sociálne siete. „Na facebookových stránkach som objavila skupinu, v ktorej som nakoniec našla mnoho odpovedí na svoje otázky. Tam mi odporučili aj reprodukčnú kliniku v Brne, kde nám všetko vysvetlili vrátane úskalí surogácie. Podstúpili sme genetické testy a nasledovala hormonálna stimulácia, odber oocytov a spermií. Potom sa už len čakalo, koľko embryí sa vyvinie. Všetky boli vzápätí geneticky vyšetrené a zamrazené,“ opisuje Lída krok po kroku, čo ich čakalo. Stále však mali pred sebou ten najťažší. Nájsť ženu, ktorá im bábätko vynosí. Prvý pokus s náhradnou matkou, ktorú našli na spomínanej sociálnej sieti, bohužiaľ, nevyšiel. Hoci transfer embryí prebehol úspešne a Lída si dovolila veriť, že bude mamou, jej šťastie trvalo len pár týždňov. „Keď začala krvácať a ja som ju posielala k doktorovi, napísala mi, že ona najlepšie vie, čo má robiť, a mojou úlohou je čakať. Tak som čakala a… nedopadlo to dobre,“ spomína s tým, že náhradné materstvo naozaj nie je obchod. „Musíte si s náhradnou mamičkou ľudsky sadnúť.“
IŠLI BY SME AJ NA KRAJ SVETA
A potom mi nebo zoslalo Verunku,“ rozžiari sa Lída, ktorá ženu, čo nakoniec naozaj vynosila ich dieťa, nazýva anjelom. „Odpovedala mi na inzerát, ktorý som dala na dnes už neexistujúce webové stránky, a musím povedať, že celý proces bol s ňou prechádzkou rajskou záhradou,“ nestráca úsmev. Od tej chvíle totiž akoby všetko šlo ako dobre namazaný stroj. „27. apríla 2019 som si vzala toho najlepšieho muža pod slnkom a ako krásny svadobný dar mi prišla fotka pozitívneho tehotenského testu od Verunky,“ zalesknú sa Líde oči. Je to viac dojatie ako spomienka na strach, ktorý spolu s tým spočiatku prežívala. Na úplnom začiatku to totiž jednoduché nebolo, no nakoniec sa embryo začalo predsa len vyvíjať. Už prosila, len aby jej dieťatko bolo zdravé a Veronika nemala žiadne komplikácie. Báť sa, že by im krásnu zdravú Terezku, ktorá prišla na svet koncom toho istého roka, nedala, však podľa vlastných slov nemala dôvod. „Sama má tri deti. Brali sme ju ako tetu, u ktorej je naše bábätko 40 týždňov na prázdninách,“ pokúsi sa Lída o úsmev. Pripúšťa totiž, že občas jej bolo ľúto, že nemá bábätko pod svojím srdcom ona. „Často som vtedy rozmýšľala, či ma aj tak bude milovať rovnako, ako keby som ju porodila.“ Hoci robila pre to všetko. „Bola som s Verunkou v dennodennom kontakte, posielala mi nahrávky srdcových oziev a ja jej mnou nahovorené rozprávky, aby ich bábätku púšťala, nech pozná môj hlas. Chodila som na všetky kontroly, aj keď nás delila veľká vzdialenosť. Ale ako hovoril manžel, pokojne by sme chodili aj na kraj sveta…“ Nakoniec Terezku držali na rukách. V pôrodnici boli od prvého momentu, ako prišla na svet, a podľa Lídy to bolo ako prežívať sen. Z nemocnice si pamätá len neopísateľné šťastie, až doma pribudli starosti. „Trvalo nám, kým sme našli náhradné mlieko, ktoré Terezke vyhovovalo a prestalo ju bolieť bruško. Snažila som sa spať, kedykoľvek spinkala ona, ale napriek tomu som bola unavená. S mojím pľúcnym deficitom potrebujem totiž viac odpočinku a nejako sa mi ho aj napriek pomoci starých rodičov nedostávalo. Ale postupne sme to všetko zvládli.“
NECHCEM TU SVOJE DIEVČATKO NECHAŤ
Keby Lída nebola tou, čo musela o život bojovať v podstate odmalička, a proti nej nestál práve synoviálny sarkóm, už by stačilo dodať – a žili šťastne, až kým nepomreli. Lenže Lída bojovníčkou je a jej nepriateľ sa ju nečakane rozhodol znova preveriť. „Bol to neuveriteľný šok, myslela som, že som už navždy zdravá. Takže keď som išla na bežné plánované vyšetrenie, ani mi nenapadlo, že by to mohlo dopadnúť zle. Sedem rokov som bola predsa bez akýchkoľvek nálezov…“ vracia sa o päť rokov naspäť. Terezka nemala ešte ani rok a ona už opäť bojovala o život. A keď si ho aj teraz znova vybojovala, o rok a pol musela znova. „Zdalo sa mi to ako zlý sen. Možno to bude znieť zvláštne, ale kým som bola sama, smrti som sa nebála. Teraz sa bojím. Nechcem tu svoje dievčatko nechať bez mamy. Máme síce veľkú rodinu, tak z manželovej, ako aj z mojej strany a Terezka nikdy nebude opustená, ale mať mamičku je dôležité,“ nadýchne sa statočná žena. Odvtedy nechce byť bez dcéry ani chvíľu. „Kedykoľvek sme jedna bez druhej, je mi smutno a mám výčitky, že nie som s ňou, keďže neviem, ako dlho tu budem. Ale to vlastne nevieme nikto…“ To si uvedomuje o to viac, že nedávno sama prišla o otca, toho statočného muža, ktorý nikdy nepochyboval, že si jeho dcéra vybojuje život, aj keď bol so svojou vierou vtedy jediný na svete. „Je mi bez neho veľmi smutno. Keď umieral, prosil ma, nech sa netrápim, lebo musím byť zdravá pre svoje dieťa a manžela. Viem, že mal ako vždy pravdu, preto sa snažím jeho prianie splniť…“
Foto: Unsplash
