Spomína mi, ako raz viezla syna, ktorý sa narodil s detskou mozgovou obrnou, z vyšetrenia a úplne na konci cesty – domov im už zostávali len tri kilometre – jej pod auto vbehol v stotridsiatke divoký zajac. „Rozbil mi celý nárazník, koleso… Auto skrátka potrebovalo kompletnú opravu,“ opisuje, ako sa to skončilo. Domov ich v ten večer ešte nejako odviezlo, ale to bola konečná. Ráno plánovala výlet k vode. Nabalila všetko na opekačku, plavky, uteráky, kolesá… Ako však s deťmi kráčali k autu, tie na ňu začali kričať – mami, veď je celé rozbité! „Zabudla som. Mám totiž takú zvláštnu vlastnosť, že zlé veci v hlave jednoducho nenosím,“ usmeje sa Alžbeta Šimončíková.
Keď čakala svoje prvé dieťa, podľa všetkých vtedy dostupných vyšetrení to mal byť zdravý valibuk. Filip sa však nečakane začal pýtať na svet jedenásť týždňov pred termínom. S mužom tak dva mesiace mohli hladkať len inkubátor. Či to bude mať následky, im vtedy ešte nikto nepovedal. Domov si ho tak niesli s tým, že má všetko pred sebou. Po siedmich mesiacoch však odchádzali z detskej neurológie na Kramároch s presne opačným posudkom. „Je to zlé. Nikdy z neho nič nebude, pravdepodobne čoskoro zomrie,“ vyslovila krutú prognózu lekárka, ktorá drobnému chlapčiatku diagnostikovala mozgovú porážku. Ak mala Alžbeta niekedy dôvod zrútiť sa, tak vtedy. „Dokonca aj svokra mi vyčítala, že neplačem. Ale ako by som mu tým pomohla?“ pýta sa úprimne. Na slzy nemala čas. S Filipkom bolo treba cvičiť Vojtovu metódu, navyše v tom čase už bola druhýkrát tehotná. Roky sa u nich polhodinu od ôsmej ráno ozýval jeho plač, ktorý k vojtovke skrátka patrí. Po narodení druhorodenej Lívie dokonca dvojhlasný. „Presne v ten čas od ôsmej do deviatej, keď sme cvičievali s Filipkom, pravidelne preplakala. Akoby si Filipov plač pamätala z bruška,“ spomenie Alžbeta zvláštne prepojenie svojich dvoch starších detí. Nakoniec si uvedomila, že to bolo to jediné, čo im cvičenie prinieslo. „Filipa to nikam neposúvalo, po piatich rokoch sme to teda vzdali, už som sa snažila, len aby bol šťastný a usmiaty.“ Ona sama mala pritom na to čoraz menej dôvodov.
ONI MA ZABIJÚ, ROB NIEČO!
Vydala sa síce tak, že jej to až závideli, mohla sa totiž na otca svojich troch detí – k Filipovi a Lívii pribudol ešte Oliver – absolútne spoľahnúť, ale len kým sa o neho nemusela začať deliť. Nie však s konkurentkou, ktorej by to mohla vytmaviť, ale s hazardom, ktorému absolútne prepadol. Keď vyniesol z domu všetko cenné, už nebolo čo prehrávať. On však prehrával ďalej. Peniaze, ktoré nemal. Koľko veľa, pochopila, až keď jeho parťákovi „vyberači úrokov“ vylúpili oko, a kým bol pri vedomí, neprestali ho mlátiť. Na rade bol jej muž. „Oni ma zabijú, rob niečo! Príď sem!“ kričal na ňu v telefóne. Ale kam? A čo má robiť? pýtala sa skôr seba ako jeho. Za chrbtom mala tri vystrašené deti, schmatla teda kľúče od auta a šla im zachrániť otca. Tak, že mužom s vyholenými hlavami ich novú škodovku nechala. Zostal živý, ale zachránený? Pred deťmi a rodičmi sa tvárila, že áno, že je všetko v poriadku, ale samu seba nemala dôvod klamať. A hlavne nie po stále pribúdajúcich rokoch trápenia. Na stôl mu nakoniec položila letenku, na ktorú jej požičala kamarátka, a adresu v Londýne, kde sa môže pýtať na prácu. Svoje dlhy musí začať splácať sám.
NIKDY SOM SA NESŤAŽOVALA, JA TO TOTIŽ NEVIEM
Áno, bude na deti sama, a bude mať čo robiť, aby ich uživila, ale aj tak jej zostane viac ako doteraz, keď ich otec peniaze doslova vyhadzoval do koša. „Boli týž-dne, keď som v peňaženke naozaj nemala ani cent, ale prežili sme. Mali sme dve záhrady, varila som z toho, čo sa urodilo, nazavárala som, čo bolo deťom treba, som im ušila. Nikdy nepocítili, že som matka samoživiteľka. Okrem práce som si vedela privyrobiť, po večeroch som chodila upratovať. Vďaka tomu nezažili, že by na niečo nemali, že by nemohli ísť na lyžiarsky výcvik alebo výlet. A nikdy som sa nesťažovala. Ja to totiž ani neviem. Nedokážem vyplakávať, keď mám dve zdravé ruky,“ hovorí Alžbeta úprimne. Tak si pamätá aj na ich prvé Vianoce po tom, čo zostala s deťmi sama.. „Celý čas sme sa spolu smiali.“ Raz si všimla v kolegyniných rukách knihu o pozitívnom myslení. „Hovorím jej – ukáž, čo to čítaš? A ona na to – niečo, čo ty rozhodne nepotrebuješ, lebo to máš vrodené.“
PRVÝKRÁT SI DOVOLILA POŽIADAŤ O POMOC
Duša sa nedala, ale telo si pamätalo. Postupne im obom s najmladším synom diagnostikovali cukrovku, ktorej spúšťačom bol stres. „Dovtedy som dokázala robiť od rána od šiestej do polnoci, cukrovka ma však zabrzdila. Keby som ju nemala, neviem, čo je únava,“ presviedča ma trojnásobná mama, ktorá o rok oslávi šiesty krížik na chrbte. Aj z Filipa je medzitým tridsaťštyriročný mladík, stále síce rovnako skrútený na invalidnom vozíku, ale šťastný a usmiaty, presne ako sa o to jeho mama celý život snažila. Miluje život, ľudí, výlety, ale pre Alžbetu to znamená nosiť ho na rukách, ako keď bol malým chlapcom, ktorým už dávno nie je. A to je pre ženu, ktorú diabetes dotlačil až do invalidného dôchodku, už nad jej sily. „Do auta, ktoré máme, sa s vozíkom však nedostanem. A tak s Filipom čoraz častejšie zostávame zavretí doma, hoci by tak veľmi chcel ísť von,“ opisuje realitu a prvýkrát si dovolí poprosiť o pomoc. Na webe donio.sk založila zbierku, aby si mohla zadovážiť špeciálne upravené auto, do ktorého by sa jej syn mohol dostať aj s vozíkom, bez dvíhania a bez bolesti. „Také auto by nám obom prinieslo slobodu,“ vysvetľuje mi. „Filipovi od života medzi štyrmi stenami a mne od bolesti.“
Foto: Unsplash, freepik
