MENU

Podvod z lásky: Môže sa to?

Správy zo Sydney spred štvrťstoročia nadšene hlásili, že španielski paralympijskí basketbalisti si šli od prvej chvíle po zlato. Súperi odchádzali s jedným debaklom za druhým. Počas zápasu s Čínou, nad ktorou viedli už o tridsať bodov, si tréner musel dokonca zavolať hráčov, aby ich požiadal, nech uberú… Šialené? Len čo sa vrátili domov so zlatom na krku, ukázalo sa, že na paralympiáde nemali čo hľadať. Boli zdraví ako repa. Psychicky aj fyzicky. Na prvý pohľad to vyzerá ako fikcia, prekvapivý a dobre vymyslený scenár. Bola to však realita a scenár do kín práve prichádzajúceho filmu Dream Team sa len z diaľky inšpiroval.

JAKUB PRACHAŘ: Zdalo sa mi to ako výsmech olympijskej myšlienky

„Keď som o tom počul prvýkrát, myslel som si, že to je nejaký internetový vtip,“ prezrádza herec Jakub Prachař, ktorý na základe škandálu zo Sydney prišiel s námetom na scenár. Vzápätí ním presvedčil Petru Polnišovú a jej manžela Juraj Brocka, ktorí sa k nemu ako spoluproducenti pridali, a pustili sa do roboty na vlastnom filme o paralympijskom podvode.

Dream Team vznikol ako komédia, hoci sa priznám, že keď som si hľadala informácie o tom, čo sa v Syd­ney stalo, pripadalo mi to skôr ako dráma. Hoci je to také absurdné, že je možné, že aj v skutočnosti to bola tragikomédia…

Mne sa to od prvého momentu zdalo doslova ako vý­smech celej olympijskej myšlienky, takže som v tom hneď videl skôr komédiu. Nevedel som si totiž pred­staviť, ako inak sa dívať na človeka, ktorý sa rozhodne pre takúto šialenosť a verí, že mu na to nikto nepríde. Najväčším problémom bolo vymyslieť, prečo by člo­vek také životné harakiri robil. Tí Španieli do toho išli čisto kvôli peniazom. To sme nechceli, potrebovali sme, aby bol náš hlavný hrdina divákom nejakým spô­sobom sympatický…

Takže ste z neho urobili otca, ktorý to robí pre syna s Downovým syndrómom. Sám ste sa chopili roly jeho suseda, ktorý s týmto nápadom za ním ako bý­valý režisér prišiel. Rozmýšľam, či to bola vlastne ne­gatívna alebo skôr pozitívna postava…

Pre mňa to bol hlavne zásadný hypochonder, ktorý hltá tabletku za tabletkou na choroby, ktoré nemá, dokonca aj rakovinu si diagnostikoval sám. Je teda presvedčený, že umiera, a dostať tím zdravých na pre­teky hendikepovaných je jeho posledná šanca, ako si zarežírovať. Odkedy vyšiel zo školy, nič veľké neurobil, takže toto má byť jeho prvé aj posledné geniálne pred­stavenie. Už basketbalová hala s tisíckami divákov je pre neho lákavou arénou, nehovoriac o možnosti to preniesť na medzinárodnú scénu. Verí si natoľko, že je presvedčený, že dokáže naučiť zahrať zdravých aj mentálnu retardáciu. Veď už predsa raz režíroval v Ostravskom divadle a to je podľa neho podobné…

Rolu syna hlavného hrdinu si zahral Martin Polišen­ský, ktorý má sám Downov syndróm. Zaujímalo by ma, ako ten podvod, ktorý bol hlavnou myšlienkou filmu, vnímal on.

Predovšetkým by som chcel povedať, že Martin je vynikajúci herec. Downov syndróm sme si na ňom v podstate ani nevšimli, pretože musím povedať, že z tej našej partie bol vlastne najbystrejší. Hovoril veci tak, ako sú, svoj život má totiž na rozdiel od viacerých z nás perfektne uprataný. Strašne veľa sme sa od neho naučili. Niekedy som si dokonca hovoril, že mu až zá­vidím a na chvíľočku by som si prial byť ako on. Hovo­rím na chvíľočku, určite sa nechcem rúhať, ale musím povedať, že v niektorých smeroch je citlivejší, čistejší a pravdivejší ako ktokoľvek z nás. Presne vedel, čo má robiť, a robil to vynikajúco.

Sám ste otec, máte osemročnú dcéru, viete si pred­staviť, že by ste kvôli nej išli do niečoho takého ako váš filmový hrdina?

Myslím, že každý dobrý rodič by pre svoje dieťa urobil skoro všetko. Samozrejme, záleží, čo je preň ešte dob­ré a čo už nie. A tú hranicu môže mať každý nastavenú inak. Za seba môžem povedať, že si viem predstaviť, že by som niekedy zašiel trošičku aj na hranu, keby som vedel, že robím niečo dobré a moje dieťa to spraví šťastným. Neviem, či by som zašiel až tak ďaleko ako otec v našom filme, ale drobné ohnutie pravidiel by som možno pripustil.

Strojca spomínanej španielskej hanby žiadny ušľachtilý dôvod nemal. Viete si predstaviť, čo by ste sa ho opýtali, keby ste ho stretli?

Asi či si vážne myslel, že mu na to nikto nepríde. Veď všetci tí hráči mali svoj bežný život, normálne fungo­vali, okolie ich poznalo ako zdravých. Bolo len otázkou času, kedy sa to prevalí. Zaujímalo by ma, kde na to vzal odvahu.

Mnohých zaujíma zase, kde ste ju vzali vy. Ako spo­luproducent ste do toho vložili totiž svoje vlastné peniaze…

A urobil by som to znova. Človek si tým totiž „odpára“ množstvo starostí. Samozrejme, môže sa stať, že sa mi tie peniaze nevrátia, ale rovnako sa môže ukázať, že to funguje, a dodá mi to odvahu realizovať si raz svoje projekty sám, a nemusím len čakať, kto mi kde dá akú úlohu. Vďakabohu, šla so mnou do toho Petra Polnišo­vá s manželom Jurajom Brockom. Bez nich by som si to vyskúšať nemohol.

PETRA POLNIŠOVÁ: Keď ide o deti, máme tendenciu nevidieť hranice

„Bola som v absolútnom šoku,“ hovorí slovenská he­rečka a producentka Petra Polnišová o prvej chvíli, keď sa dozvedela o španielskom paralympijskom podvode. Najtragickejšie podľa nej bolo, že to všetko robili len preto, že tam šéf tamojších športovcov s hendikepom zacítil prachy. Rada teda na film Jakubovi Prachařovi, ktorý s tým prišiel, prikývla, a ešte radšej súhlasila, že na to pôjdu z inej strany.

Vo vašom filme hlavného hrdinu za rovnaký podvod, za ktorý sa na Španielov zniesla hanba a kritika ce­lého sveta, vlastne nikto neodsudzuje. Predsa len má bohumilšie zámery – robí to pre syna. Stačí to?

Náš príbeh je naozaj skôr o tom, ako sa s podvodom, do ktorého šiel otec kvôli synovi, vyrovnáva. Nerobí to pre peniaze, ale z lásky. Jedna vec však je prirodzený rodičovský pud, ktorý nám káže urobiť pre dobro svoj­ho dieťaťa všetko, druhá, či všetko, čo preň robíme, je ešte dobré a naozaj z lásky. Preto aj ten film pracuje so sebaspytovaním toho otca, či to už neprehnal a či to nakoniec neurobil ako neúspešný tréner viac pre seba ako svoje dieťa.

Myslíte, že sa nám to deje všetkým, aj keď, samozrej­me, nie v takýchto obludných rozmeroch?

Určite mnohokrát aj my robíme veci s tým, že je to pre naše deti, lebo chceme, aby im nič nechýbalo a dali sme im, čo je v našich silách. Ale často to nie je ani tak kvôli deťom, ale kvôli nášmu pocitu, že sme urobili, čo sme mohli. Toto sa snažím rozlišovať aj sama vo výcho­ve. Neviem však, či sa mi to darí. Máme totiž tenden­ciu, keď ide o deti, nevidieť hranice striktne a nebrať ich prekročenie ako niečo zlé. Naopak, zdá sa nám to skôr dojemné.

Vnímali ste, ako sa na to pozeral váš filmový syn, kto­rý má Downov syndróm. Bol schopný cez svoj čistý pohľad vidieť, že sa jeho postava podieľa na podvode?

Nechcem špekulovať, čo sa dialo v hlave Martinka Polišenského, ale ak som o niečom presvedčená, tak o tom, že si to užil. Že mu s nami a nám s ním bolo dob­re. Martin je taká veselá, milá povaha, jemný človek a aj cez jeho mamu sme vedeli, že do toho dáva svoje úprimné emócie. Či jeho basketbalový tím vyhrával, alebo prehrával, dával do toho tristo percent. Vedel sa extrémne pravdivo tešiť aj byť pravdivo smutný. Veril, že ide naozaj na olympiádu, a zahral to dokonalo. Pri­znám sa, že som nemala skúsenosť s takýmto typom herca, čiže som si nedovolila mať žiadne očakávania, ale bol absolútny profesionál.

Keď ste sa rozhodli do tohto projektu s Jakubom Pra­chařom ísť, v prvej chvíli tomu nechcel ani veriť, mal pocit, že takých bláznov nenájde. Musí byť produ­cent, ktorý do filmu ide s vlastnými peniazmi, naozaj trochu blázon? Pri tomto filme špeciálne?

Už to robím dosť dlho na to, aby som sa len tak vrhala do neznáma. Nebolo to teda tak, že som sa jedného dňa zobudila – wau, možno som blázon, ale idem do toho. Ja som roky rokúce sledovala, čo a ako sa vo filmovom priemysle deje. Ale ak mám odpovedať na otázku do­slovne, tak všetci producenti, ktorých poznám, musia byť trochu blázni. No takých profesií, kde si človek kladie otázku, prečo to vlastne robí, je množstvo. Ak chcete akúkoľvek profesiu robiť s láskou a dobre, mu­síte byť do toho vždy trošku blázon. Navyše si myslím, že to máme natrénované z domu. Dokopy máme totiž štyri deti. Ďuro dve a ja dve a všetky v rozmedzí od jede­násť do pätnásť. To je, ako keby ste riadili jednu firmu. Viete si asi predstaviť, čo sa u nás v rámci revolty, ktorá k tomuto veku patrí, dokáže diať. A že ju naše deti ve­dia vyjadriť veľmi intenzívne. Raz je nespokojný jeden, raz nesúhlasí druhý. Krízovú komunikáciu musíte mať v malíčku. Našťastie obaja s Jurajom máme tendenciu „nemáchať sa“ v problémoch, ale hľadať riešenie. Aj keď, samozrejme, neleží pri nohách.

To poznám vďaka dvom ratolestiam v podobnom veku dôverne. Čiže na pľaci ste nielen herečka a pro­ducentka, ale aj psychologička. Skrátka do toho strašne veľa dávate, no bez záruky, že sa vám to vráti. Alebo ste aj jasnovidka?

Urobiť dobrý film chce naozaj jednu atómovú elektrá­reň, pričom koľkokoľvek energie do toho dáte, vždy je to tak trochu ruská ruleta. Môžete totiž natočiť akokoľ­vek kvalitný film, ani tak to neznamená, že to v danej chvíli diváka zaujme. Ovplyvňuje to strašne veľa vecí, takže sa môže stať, že pred dvoma rokmi ste mali prázdne kiná a nikoho ste nezaujali, a teraz to isté, naopak, môže zaujímať všetkých. Dream Teamu však verím, že to dá na prvú.

FOTO: KATARÍNA HOFFMANN ŠLESÁROVÁ

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.

Top