Adriana Kneissl Poláková

Raz som sa jej spýtala, či to všetko, čo sa jej podarilo – od úspešnej moderátorskej kariéry cez vlastné knihy a cukrárne až po penzión v kaštieli – mala v pláne. Adriana Kneissl Poláková sa na mňa len usmiala: „Možno som čudná, ale nie. Nikdy som nerozmýšľala nad tým – čo bude, keď… A nerobím to ani dnes. Lebo viete, ako sa to hovorí – ak chcete rozosmiať Boha, povedzte mu o svojich plánoch.

Keď sme sa rozprávali naposledy, dobehli ste prá­ve zo svojej cukrárne, pričom ste už mali odvysie­lané Teleráno a vybavených tisíc telefonátov, a ja som len žasla, ako to všetko stíhate. No vy ste mi namiesto seba začali rozprávať o mame…

Je pravda, že keď sa obzriem za seba, vlastne po­kračujem v maminom živote. Bola síce učiteľkou na Strednej záhradníckej škole v Malinove, ale ni­kdy sa jej deň neskončil tým, že by prišla domov, opravila pár písomiek a tým jej padla. Keďže sme mali obrovskú záhradu, tak ju jeden rok celú vysa­dila paradajkami, druhý rok kapustou a karfiolom, a potom sa zase rozhodla, že budeme pestovať kve­ty. Postavila veľké fóliovníky a desať rokov sme boli veľkopestovateľmi kvetín. Keď prestali ísť tie, zase sa postavila a hovorí – musíme vymyslieť niečo iné. A začali sme podnikať so zbernými surovinami. Mohla sa uspokojiť s tým, že je pani učiteľka, čo vtedy niečo znamenalo, ale ona chcela viac a vede­la, že na tom musí makať.

„Všetko sa začalo tým, že som chcela vyzdobiť vianočný stromček medovníkmi, ale vtedy sa v obchodoch žiadne nepredávali, tak som si ich musela najskôr napiecť.“

Keď ste o ňu predčasne prišli, nezrútili ste sa, ale v podstate okamžite ste prevzali jej štafetu a niesli ju ďalej. Pritom tie veci, ktoré vám život bral, ďalej pribúdali. Akoby si povedal, že tejto som dal dosť síl, tak ju môžem…

… prefackávať z každej strany a ona s úsmevom pôjde ďalej? Asi na tom niečo bude.

Veď práve. Vy ste totiž naozaj šli. A rovno do ran­ného vysielania najsledovanejšej televízie. Ale ani tam ste nezložili ruky do lona s pocitom, že ste definitívne v cieli.

Nebola som totiž z tých, ktorí o nej vždy snívali a celý život nerozmýšľali nad iným, len ako sa tam dostať. A potom z toho vytĺcť všetko, čo sa dá. Ja som bola dievča „od plotny“. Doslova. Večer som vypla sporák a ráno som vstala a išla som pred ka­meru. A popoludní som zase spred kamery odišla, prišla domov, chytila vysávač, zapla sporák a žila ďalej ten obyčajný život.

A vydávala knihy receptov a otvárala vlastné cukrárne… Pritom cukrárčina nikdy nebol váš sen.

Nie. Vždy som to brala a beriem ako hobby. Dokon­ca ani tie cukrárne som nepovažovala za prácu, ale za vášeň.

Tú ste cítili hneď v trinástich, keď ste sa naučili piecť?

Svojím spôsobom áno. Pamätám si, že sa to zača­lo tým, že som chcela vyzdobiť vianočný stromček medovníkmi, ale vtedy sa v obchodoch žiadne ne­predávali, tak som si ich musela najskôr napiecť. Tak krásne sa mi podarili, že ma to „nakoplo“, aby som piekla ďalej. Začala som zbierať recepty, a keď-že vtedy neexistoval ani internet, ani sociálne sie­te, tak som v každej reštaurácii alebo na oslave, kde mi zachutil nejaký koláč, šla do kuchyne a pý­tala si recept.

Ani tým sa to ešte neskončilo…

Stále som sa chcela učiť niečo nové, a tak som si zaplatila kurzy v Paríži, v Prahe… Tam som sa uči­la od skutočných majstrov cukrárov nové postupy, technológie, ktoré som potom zužitkovala vo vlast­nej cukrárni.

A to ste ju pôvodne vôbec nemali v pláne. Alebo predsa len…?

Nie. Nikdy som o tom, že budem cukrárkou, nesní­vala. Jednoducho sa to stalo.

Plánovali ste potom cukrárne postupne vymeniť za moderátorskú kariéru?

Vymeniť nie, skôr som ich brala ako zadné vrátka. Stoličky v médiách sú strašne vratké, tak som si povedala, že chcem mať niečo, čo ma bude nielen živiť, ale aj baviť rovnako ako moderovanie. Nič však neprišlo zo dňa na deň. Prvú knihu – Pečieme s Teleránom sme vydali v roku 2012 a odvtedy som neprestala na sebe makať, hoci ľudia často vidia len ten úspech a nie, čo je za tým. O to som vďač­nejšia za tých, ktorí to berú ako inšpiráciu plniť si vlastné sny, napriek tomu, že doteraz sa im zdali nerealizovateľné. Ale nakoniec si povedali – keď to dokázala ona, dokážem to aj ja. Vtedy cítim zmysel toho, čo robím, aj ja. A vďaka tomu vznikla aj moja už ôsma kniha.

Z každej z nich cítiť, že ste sa v pečení naozaj na­šli. O varení ste však tvrdili, že je to z núdze cnosť – že varíte len preto, lebo musíte, kým pečiete z lásky.

Teraz by som už povedala, že varím, lebo milujem, keď ľuďom chutí, a pečiem, lebo to milujem. Člo­vek sa skrátka vyvíja, lebo život stále prináša nie­čo iné. Ak by som stále varila iba preto, že musím, podľa mňa by to bolo cítiť.

Hostia vo vašom penzióne v rakúskom Burgau sa však zjavne nesťažujú… Mimochodom, ponúkate im iba rakúsku, alebo aj slovenskú kuchyňu?

Podávame iba raňajky. Ale aj tie musia byť dokona­lé. Verím, že sa nám to aj darí, viacerí totiž v recen­ziách z celého pobytu chvália práve tie.

Čo je, naopak, najviac vychvaľované u vás doma? Alebo ani vy tam nie ste prorokom?

Moje deti na koláče veľmi nie sú, ale môj manžel sladké zbožňuje. Pripomienky má jedine k tomu, kedy budú ďalšie.

Takže láska naozaj ide cez žalúdok?

Myslím, že dobré jedlo vždy spájalo, a nielen mi­lencov. Nepoznám situáciu, že by sa ľudia pri dob­rom jedle pohádali. Keď otvoríte dvere bytu a zavo­nia čerstvo upečený chlieb, alebo hoci aj vyprážaný rezeň či vôňa čokolády, čo by sa tak mohlo pokaziť?

Foto: archív AP