Ten fígeľ odhalili už tisícky ľudí. Na treku v Himalájach si dokonalo vyčistíte hlavu od všetkých starostí. Zobrať si na chrbát batoh, zamávať na pozdrav civilizácii a pustiť sa po starej obchodnej ceste okolo Annapurny je jeden z najkrajších zážitkov, ktoré môžete prežiť.
Začína sa v Káthmándú. Ale to vám k srdcu určite veľmi neprirastie. Navzdory nádherným pamiatkam, ktoré sa pomaly a nehlučne rozpadávajú v centre mesta, to nie je žiadny zázrak. Skôr naopak. Hlavné mesto Nepálu je značne špinavé, plné smogu a nekonečného trúbenia motoriek. Všetko sa tu deje doslova na ulici – od pitvania zvierat a predaja vnútorností až po žobranie a naháňanie turistov. Takže najlepšie je čo najrýchlejšie si vybaviť permit a odísť do hôr.
Posledná príležitosť
Väčšina turistov sa rozhoduje medzi trekom okolo Everestu a okolo Annapurny. Znalci tvrdia, že druhý štít je krajší, zábavnejší a menej turistický. Ale dlho to tak nebude. Nepálska vláda hodlá totiž okolo Annapurny postaviť cestu, čím tunajší unikátny svet navždy pochová a zničí. Ale cesta ešte nestojí a vám zostáva posledná príležitosť vydať sa po starej obchodnej trase, ktorá vedie okolo zasnežených vrcholov Annapurny až k bráne do zakázanej Mustangy. A ktorá na svojej ceste prekonáva najvyššie „turistické“ sedlo sveta, slávne Thorong La, nachádzajúce sa vo výške 5500 metrov (vyššie už sa dostanú len horolezci). Ku zdolaniu sedla však žiadne horolezecké vybavenie nepotrebujete a pritom sa pozriete o pol kilometra vyššie, než kam vyrástol vrchol európskeho rekordéra v podobe Mont Blancu.
Pomaly, ale isto
Z Káthmándú sa najskôr musíte dostať do Besisaharu, čo znamená niekoľkohodinové drkotanie v autobuse pre miestnych alebo v turistickom mikrobuse (drkoce rovnako). Besisahar je posledný ostrov civilizácie, tu sa už nasadí na chrbát batoh a ďalšie dni sa musíte spoľahnúť iba na seba (teda ak si nenajmete nosiča, ktorý vám nosí spacák, oblečenie a ďalšie potrebné vybavenie).
Prvé dni strávite v teplých subtrópoch, takže hneď po pár krokoch s ťažkým batohom (hmotnosť batoha sa u väčšiny ľudí pohybuje okolo 15 kilogramov, musíte si niesť i dva až tri litre tekutín na deň) ste do nitky mokrí od potu. Najdôležitejšie je hneď od začiatku prísť na vlastné tempo, takže lepšie ako v skupinkách s priateľmi sa chodí jednotlivo. Ostatne, práve keď ide človek sám (večer sa môžete dohodnúť na spoločnom nocľahu), vníma oveľa intenzívnejšie majestátnosť veľhôr.
A potom už nastáva každodenná trekárska rutina. Skoro ráno vstať, zabaliť batoh, pripraviť vodu na pochod, dať si raňajky a pritom nenásytne obdivovať vzdialené osemtisícovky. A nakoniec si hodiť všetko na chrbát a začať stúpať. Pomaly, pravidelne, monotónne. Niekto by povedal, že je to nuda. A pritom ide o jednu z najúžasnejších vecí, ktoré si môžete dopriať. Ale všetko má nejaký háčik. Tak napríklad himalájska vysokohorská prirážka. Len za prvé tri dni stúpla cena piva o sto percent a cena balenej vody dokonca o dvesto. Takže či chceme alebo nie, musíme vytiahnuť pilulky na sterilizáciu a každé ráno si pripraviť vodu na pitie. Jedno pivo pred spaním si však ešte pár dní doprajeme, až do výšky 3500 metrov, kde sa už konzumácia alkoholu veľmi neodporúča.
Hostina a hladovanie
Po piatich dňoch prichádzame do Manangu, najväčšieho mesta v tejto oblasti Himalájí. Máme deň prestávku, ale tá neslúži na ničnerobenie a odpočinok, naopak, čaká nás aklimatizačný výstup na neďaleký vrchol s čarokrásnymi jazerami a aj s prevýšením jedného kilometra. Ale hlavne si užívame starobylý Manang, neskutočné mesto s takmer magickou atmosférou, okolo ktorého stojí množstvo starobylých kláštorov. A konečne sa aj poriadne najeme. Keď šliapete každý deň pätnásť až dvadsať kilometrov s ťažkým batohom na chrbte, ste dosť hladní. A strava je to, pravdu povediac, dosť jednotvárna. Väčšinou si môžete dať ryžu alebo cestoviny so zeleninou, a ak nemáte v batohu štangľu salámy alebo nekonečnú zásobu energetických tyčiniek (oboje je dosť ťažké), s plným žalúdkom rozhodne nezaspávate.
V Manangu však fungujú pekárne aj cukrárne. Majú tu obložené bagety s jačím syrom, čerstvý mrkvový či jablčný džús a aj čokoládové zákusky. A ak vám chýba mäso, môžete ochutnať nefalšovaný jačí steak. A to je vlastne jediné mäso, ktoré sa na treku dá zohnať. Pred konzumáciou kuracieho či slepačieho mäsa totiž sprievodcovia varujú, pretože sa údajne pripravuje zo zvierat, ktoré zdochnú pre choroby či vek. Jačí steak je však niečo iné, keď máte šťastie, je to výborná pochúťka (keď sa k vám však šťastie otočí chrbtom, dostanete niečo ako gumovú podrážku).
Bieda uprostred krásy
Ako stúpame vyššie a vyššie, mení sa vysokohorská krajina aj dedinky miestnych obyvateľov. Bieda je stále väčšia, kamenisté políčka už takmer nerodia a domčeky chudobných pripomínajú stredoveké chatrče. Na mnohých miestach sušia miestni obyvatelia kravince, ktoré im slúžia na kúrenie. A čo tak detské hračky? Jeden chlapček si ťahá na šnúrke tri rohy z jaka, zatiaľ čo jeho sestrička má na šnúrke prázdnu a špinavú plastovú fľašu od Coca-Coly. Aj námezdná práca je tu dosť šialená: muži aj ženy nosia na chrbte dvadsať kilogramové náklady kameňov, ďalší rozbíjajú skalu na štrk. Len o trochu lepšie je na tom „obchodný cestujúci“, ktorý kráča po chodníku a na chrbte nesie obrovskú klietku, v ktorej sa tiesnia dva tucty sliepok. A to všetko sa odohráva v úžasnej kulise kolmých štítov Himalájí ozdobených zasneženými vrcholkami. Ale miestnym je všetka tá okolitá krása úplne fuk. A nikto sa im nemôže čudovať. Z nádhery sa nikto nenaje.
Hurá do neba
Vo výške nad 4 000 metrov už trekárom hrozí výšková choroba, zvlášť keď podcenia aklimatizáciu a stúpajú príliš rýchlo. Každý má nejaké symptómy. Niekto vracia, iného bolí hlava, ďalší nemôže spať. Pokojne sa môže stať, že posledné tri noci strávené vo výške nad 4 000 metrov zaspíte tak na dve hodiny a zbytok času prebdiete. Ale koniec cesty sa už blíži. Ešte ostáva posledná noc v base campe a potom už diabolský výstup do najvyššieho turistického sedla sveta Thorong La. Ak ste na konci svojich síl, vyvezú vás na sedlo Thorong La v sedle koňa – za túto zábavu však zaplatíte sto dolárov. A navyše prídete o ten najkrajší bonus v podobe zdolania cieľovej etapy.
Ale je to rehoľa. Budík zvoní už o piatej, vonku je tma a vtieravá zima: dva tri stupne pod nulou. Aj tak sa však nesmiete teplo obliecť, pretože potom sa spotíte a zima bude ešte väčšia. Väčšina trekárov vypustí aj raňajky. Len do seba hodia pár orieškov. Ani napiť sa veľmi nemôžete, pretože voda vo fľaši má teplotu asi tri stupne. Aj vzduch je taký riedky, že vám bežné dýchanie vôbec nestačí a stále lapáte po dychu ako kapor na suchu.
Ale potom sa všetko zmení ako mávnutím čarovného prútika. Nad Himalájami vyjde slnko, vzduch sa trochu prehreje a zrazu je sedlo na dosah. Konečne ste hore, a hoci tam pekelne fúka, už vás čaká len sladké klesanie až do mestečka Muktinát, ktoré je bránou do turisticky zatiaľ neobjaveného himalájskeho kráľovstva Mustanga. Ale tam tentoraz nezamierime. Miesto toho zídeme do Jomsomu, odkiaľ nás čaká trocha strašidelný prelet malým lietadielkom do Pokhary, ktorá je, v porovnaní s Káthmándú, jedným z najkrajších nepálskych miest. Práve tu si môžete za odmenu dopriať niekoľko dní odpočinku. Okrem iného tu výborne varia, čo naše vyhladnuté a unavené telá ocenili asi najviac, ako aj chladené pivo značky Everest.
Informačná výbava na cestu
Ak chcete absolvovať trek okolo Annapurny, vyrazte buď v apríli či máji, keď tu kvitnú rododendróny a všetko je zelené a svieže, alebo v októbri, keď je najjasnejšia obloha a najstabilnejšie počasie. Dlho už tu nebude táto krásna atmosféra. Nepálci totiž budujú cestu do Manangu, stredovek sa pozvoľna vytráca a s cestou prichádza moderná civilizácia.
Pozor na kvalitné oblečenie a vybavenie. V nadmorskej výške okolo tritisíc až štyritisíc metrov zažijete obrovský rozdiel teplôt. Keď vyjde slnko, za chvíľu sa vzduch prehreje a okolo poludnia je príjemné teplo. Ale sotva slnko niekedy okolo tretej zase utečie za vysoké hrebene hôr, prudko sa ochladí a teplota spadne pod desať stupňov (a v najvyšších polohách až k nule).
Ceny ubytovania sú v Himálajach veľmi nízke. Naopak, ceny jedla a pitia raketovo rastú s pribúdajúcou nadmorskou výškou. Tak napríklad za liter vody, ktorý na nížine stojí euro, tu zaplatíte rovný desaťnásobok (kúpte si tabletky na dezinfekciu vody). Aj cena jedla je asi päťkrát vyššia ako na nížine.
Trek okolo Annapurny vrátane prekonania sedla vo výške 5 500 metrov je relatívne náročný. Počas dňa môžete ísť sami, ale máte zabezpečené permit a presuny. Cena podobného tri týždne dlhého zájazdu vychádza zhruba na dvetisíc eur vrátane leteniek, ubytovania a permitu.
