Miroslav Miňo Macuľa: Cukrársky talent môže mať rovnako muža ako žena
Keď posielal prihlášku do pekárskej šou Pečie celé Slovensko, predpokladal, že sa mu nikto neozve. Keď sa mu ozvali, nečakal, že ho vyberú medzi finalistov. A keď ho vybrali, modlil sa, aby nevypadol hneď v prvom kole. Nakoniec Miroslav Miňo Macuľa vyhral nielen to, ale celú súťaž. Bola to náhoda, že medzi skúsenými ženami zvíťazil neskúsený muž?
Vy ste sa netajili tým, že prvú cukrársku školu vám dala babička. Vedeli ste od nej dosť na to, aby ste mali odvahu prihlásiť sa do šou? Alebo človek musí mať absolvované aj nejaké školy, aby mal šancu uspieť v kastingoch?
Keďže je to amatérska súťaž, človek by, naopak, nemal mať žiadne cukrárske vzdelanie. Ja som mal naozaj len základy od babky, s ktorou som začal doma piecť, a potom to, čo som sa naučil sám. Aj preto som si zo začiatku vôbec neveril. Poznal som iba to, čo mi ukázali mama, babky, krstná a internet. To, že ma vybrali, som bral ako milú, aj keď neuveriteľnú náhodu.
Čakali ste predsudky, podľa ktorých za sporák patria ženy. Alebo ste s nimi museli dokonca bojovať?
Žiadne neboli. Koniec koncov hoci sa pečenie bežne považuje za ženskú záležitosť, medzi známymi menami je viac cukrárov ako cukrárok. Preto som presvedčený, že cukrársky talent môže mať rovnako muža ako žena. Dokonca si myslím, že muži preň majú väčší cit.
Napriek tomu si spomínam, že ste do súťaže nevstupovali veľmi sebavedomo.
Keď sme sa ako finalisti prvýkrát stretli a večer si spolu sadli, hneď sa všetci začali rozprávať o tom, aké formy kto používa. A ja som len sedel, mlčal a v duchu sa sám seba pýtal, čo tam robím. Bol som presvedčený, že ma obrátia na päte, lebo ja na toto nemám. Ostatní rozprávali o surovinách a technikách, o ktorých som ja nikdy v živote nepočul. Bol som zvyknutý na obyčajné pečenie z obyčajných vecí, ktoré má každý doma.
Ako sa ukázalo, to nebolo málo.
To som zisťoval až postupne. Vtedy som sa len modlil, aby som nevypadol hneď v prvom kole. Vôbec som pritom nemyslel na víťazstvo. Len som nechcel sklamať. Predovšetkým samého seba a najbližších. Kvôli nim som nechcel zlyhať.
„Podnikať na Slovensku v cukrárčine je veľmi náročné. Každá druhá žena totiž doma pečie sama.“
Nielenže ste nezlyhali, vy ste sa rovno na prvý šup stali víťazom týždňa a nakoniec aj celej šou. Ako skonštatovala jedna z porotkýň Petra Tóthová, výhru vám zabezpečilo to, že ste na sebe celý čas tvrdo pracovali. Aj sám ste si uvedomovali ten rozdiel medzi Miňom, ktorý do súťaže prišiel, a tým, ktorý ju opúšťal?
Jednoznačne. Od prvej časti, od prvej úlohy som sa snažil počúvať porotkyne, ale aj Natachu Pacal, ktorá nám bola veľmi nápomocná, a zdokonaľovať sa. Veľa som sa naučil aj od spolusúťažiacich, pretože sme si navzájom celý čas radili a vymieňali skúsenosti. Nakoniec práve toto bolo to, kvôli čomu sa najviac teším, že som do tej šou šiel, pretože skúsenosti odtiaľ sú na nezaplatenie. Boli totiž cukrovinky, o ktorých som ani netušil. Napríklad som nevedel, čo je to praliné, až kým to Natacha nepriniesla ochutnať. Odvtedy to robím pravidelne.
Každý sa vás od skončenia šou pýta, či sa víťazstvo chystáte niekde zužitkovať a či otvárate vlastnú cukráreň. Otázka je, či to náš trh vôbec umožňuje, aby sa tu špičkový cukrár uplatnil. Má šancu?
Samozrejme, že má. Momentálne dokončujem školu, vďaka ktorej budem mať vzdelanie na to, aby som si mohol otvoriť niečo vlastné. Uvedomujem si však, že podnikať na Slovensku v cukrárčine je veľmi náročné. Každá druhá žena totiž doma pečie sama. Kým napríklad vo Francúzsku, ktoré som navštívil dvakrát práve s Natachou, sú rady pred cukrárňami. Tam sa nepečie, koláče si kupujú a doma si ich len vychutnávajú. Mám síce vďaka šou množstvo objednávok, ale napriek tomu si nemyslím, že to bude jednoduché, aj keď už má človek nejaké meno.
Ste zatiaľ prorokom aspoň doma? Alebo tam sú na vás najprísnejší?
Naopak. Najbližším chutí všetko. Dokonca keď skúšam nejaké nové koláče, práve na nich ich testujem.
Čo naposledy?
Natachkin Tarte Snickers, s ktorým som sa naozaj vyhral. Je to linecký korpus s pravým karamelom, arašidmi a ganache z mliečnej čokolády. Otec skonštatoval, že je to veľmi silná konkurencia medovníka. A to je čo povedať. Ten má totiž strašne rád. Naopak, veľmi sa nepúšťam do makrónok, upečiem ich, ale nemám k nim vzťah.
Karol „Bomby“ Ryšavý: V kuchyni som viac-menej samouk
Presne pred desiatimi rokmi ešte sedel v pekárni v Rakúsku, kam odišiel pracovať, napchával sa pečivom a sladkosťami a nikto by pri pohľade na jeho takmer metrák vážiace telo nepovedal, že chvíľu predtým behal po futbalovom trávniku, kde mal podľa odborníkov aj budúcnosť. A rovnako by nikto asi nestavil ani cent na to, že v športe ešte urobí dieru do sveta. Karol „Bomby“ Ryšavý však presne to dokázal. Vypracoval sa totiž na špičkového bojovníka MMA a k pečeniu sa už vracia iba doma vo svojej kuchyni. Bojuje aj s ňou?
Motali ste sa v kuchyni už ako dieťa? A bolo to niekedy aj kvôli tomu, aby ste priložili ruku k dielu, alebo zásadne kvôli jedeniu?
Keďže maminu považujem za najlepšiu kuchárku a odmalička si pamätám, že vždy robila najlepšiu sviečkovú na svete, samozrejme, že ma tam lákalo hlavne jej jedlo. Ale nielen to. Strašne som jej chcel aj pomáhať. Šúpal som zemiaky alebo niečo krájal. Dokonca som chcel byť kuchárom.
Logicky, najlepšia kuchárka môže porodiť len rovnako šikovného kuchtíka. Naozaj nepadlo jablko ďaleko od stromu a varenie vám šlo? Pamätáte si dokonca na svoje prvé jedlo?
(smiech) Myslím, že naň doma nezabudol nikto. S bratom sme si robili krupicovú kašu a tak sme ju spálili, že sme museli vyhodiť aj hrniec.
Cesta bez prekážok nevedie nikam… Zlepšilo sa to neskôr?
Keďže horšie to už byť nemohlo, mohol som sa len zlepšovať. (úsmev) Dnes som hrdý na každé jedlo, čo uvarím. Aj keď som skôr klasik – pripravujem si najmä ryžu, kuracie prsia, zeleninku a hotovo. Toto jedlo ma nikdy neomrzí. Jednak nezaberie veľa času a jednak sa tak najem zdravo, aj perfektne. Rovnako môžem jesť dookola hovädzie steaky, hoci netvrdím, že som v ich príprave majster. V kuchyni som viac-menej samouk, ktorý sa snažil čo najviac odpozorovať od mamy, ale jej sviečkovú ani dnes nedokážem. Našťastie priateľka je v kuchyni úžasná.
Už ste to naznačili, že príprava športovca neprebieha len v posilňovni, ale aj v kuchyni. Je jedlo vaším spojencom, alebo skôr protivníkom?
Keďže svoje telo poznám od A po Z, viem, čo môže a čo nie. Každé jedlo, ktoré človek zje, sa totiž odrazí na výkone. Uvedomujem si napríklad, že pečivo na moje telo nepôsobí vôbec dobre, som z neho plný a vtedy sa dobre netrénuje. Som lenivý, ležérny, pomalý… Pred zápasom preto jem už väčšinou len kuracie prsia, ryby, veľa zeleniny a obmedzujem sacharidy. Snažím sa však nevyraďovať úplne všetky jedlá, na ktoré je organizmus zvyknutý. Keďže trénujem dvojfázovo, telo potrebuje z niečoho stále získavať energiu. Bez diéty to však, samozrejme, nejde, pomaličky musím váhu zosekávať až na hranicu, ktorú potrebujem, pričom posledný týždeň je najkritickejší. Vtedy sa už len odvodňujem. Večer pred vážením si síce doprajem ešte aj sladké, no s rozumom. V deň zápasu sú to už len ryby a cestoviny. Mäso vtedy nekonzumujem vôbec. Príliš dlho sa trávi a zbytočne oberá telo o energiu. Je to naozaj alchýmia, ktorá má svoj podiel na tom, či z ringu vyjdem víťazne alebo nie. Sedemdesiat percent úspechu je však o nastavení v hlave.
„S bratom sme si robili krupicovú kašu a tak sme ju spálili, že sme museli vyhodiť aj hrniec.“
Platí to aj o varení? Alebo s ním ešte bojujete?
V kuchyni už nie. To je pre mňa relax. Obzvlášť keď mám variť pre priateľku alebo pre synčeka. Pri tom doslova vypínam. Keďže máme novú kuchyňu spojenú s obývačkou a popri varení môžem pozerať aj telku, vyslovene si to užívam. Len netuším, či by to platilo, aj keby som mal variť dennodenne. To by ma asi už nebavilo.
Z pekára špičkový zápasník, to sa podarí málokomu. Máte aj na to recept?
Vypracoval som sa úplne od nuly. S bojovými športmi som začal, až keď som mal dvadsaťjeden rokov. Stále som robil v pekárni v Rakúsku. Cez týždeň som chodil do fabriky a len cez víkendy som bol doma. Keď otvorili prvý klub zameraný na bojové športy, povedal som si, že vyskúšam jeden tréning. A od toho dňa až po ten dnešný som tam každý deň.
foto: ORESI.SK, RTVS
