Kto by nechcel nenávidieť čokoládu a milovať karfiol? Americká novinárka Bee Wilsonová vyskúmala, že svoje chute môžeme bez problémov zmeniť. Nemáme ich totiž vrodené.
„Špenát, fuj!“ Veta, ktorú aspoň raz v živote počula asi každá mama. „Jedz, je to zdravé,“ znie správna reakcia, a to aj vo chvíli, kedy by si sama dala radšej čerstvý chlieb so šunkou. Chyba. Podľa toho, čo je práve in vo svete zdravého stravovania, si odpierame tuky alebo cukry či lepok alebo mäso. A trápime sa. Diéta ani detoxikačné rituály nám však život nezmenia. Zabudnite na disciplínu. Do zdravého jedálneho lístka si musíme naprogramovať to, čo nám chutí.
Budovanie identity v jedle
Výber potravy je totiž podľa psychológov klasický príklad naučeného správania. Okolo osemnástych narodenín máme za sebou asi 33 tisíc skúseností s jedlom, ktoré určujú naše rozhodovanie. „Nenarodili sme sa s tým, že máme radšej čipsy ako mrkvu. Chute určujú našu identitu, ale nie sú dané osudom,“ píše Bee Wilsonová. Počíname si pritom, akoby naše chute boli navždy vytesané do kameňa. Sú našou súčasťou, na ich základe nadväzujeme priateľstvá. Len si spomeňte na fotografie paštéty alebo torty so slaným karamelom, ktoré si navzájom nadšene komentujeme na sociálnych sieťach.
Láska k určitej chuti spája. Začali sme síce o jedle premýšľať viac, zrejme však nesprávnym smerom. V dobe foodies sa jeho kvalita zlepšuje. Je ale zdravšie? Vedieť variť neznamená nutne zdravo jesť. A siláckych rečí, že nie sme zajace, aby sme jedli šalát, paradoxne skôr pribúda. Len nejde o tlačenku s cibuľou, ale o vynovenú domácu klobásku s bio črievkom.
Utajená zelenina
V roku 2010 bolo lekármi dokázané, že obsah detského taniera už natoľko neovplyvňujú rodičia, ale výrobcovia. A reklama. Nezdravé jedlo sa stalo normálnym, takže ho vyžadujú aj naši potomkovia. Vznikajú preto návody pre rodičov, ako schovať do detských pokrmov kúsok brokolice či nepopulárny špenát. „Prepašujte do rodinnej večere strukoviny a niektorým stravníkom ani nemusíte hovoriť, aké je to zdravé,“ vyzýva populárny food magazín pri zeleninovom recepte. Do torty sa dá ukryť repa, do koláčov mrkva. Učiť deti jesť zeleninu nevedomky je to najhoršie, čo môžete urobiť. Z dlhodobého hľadiska im tak vôbec nepomáhate.
Istá americká organizácia robila v rámci výstavy EXPO pokus. Deťom z hlavných miest Spojených štátov ponúkli typické raňajky z rôznych kútov sveta a sledovali ich reakcie. Na brazílskom banánovom koláčiku alebo holandskej hrianke si pochutnali, rôzne ázijské dobrôtky im však nevoňali. Rovnako im nechutila ranná ryba typická pre tradičnú oblasť Škandinávie, a to ani v prípade, že fish and chips patrilo medzi ich obľúbené jedlá. Nejde o rozmaznanosť, len o silu zvyku, ktorému sa prispôsobujú chuťové bunky a do istej miery aj trávenie.
Ako chutí domov
Najrýchlejšie chuťové preferencie vznikajú na základe pozitívnych spomienok. „Môžeme sa naučiť milovať aj chute, ktoré sú objektívne nepríjemné, len preto, že nás nimi kŕmili naši rodičia,“ píše vo svojej knihe Bee Wilsonová. Čo si v detstve zakódujeme do podvedomia, už v nás do určitej miery zostane, doplnil by ju takto asi každý psychológ. Zároveň to môžeme pozmeniť inou pozitívnou skúsenosťou, čo pri chutiach platí dvojnásobne. Ak si Marcel Proust mohol vďaka chuti a vôni madlenky vybaviť celé detstvo, prečo by sme nemohli pomocou pozitívnych spomienok naprogramovať budúcim generáciám lásku k zdravej strave? Dvojica psychobiológov Julie Mennellová a Gary Beauchamp usporiadali vo Filadelfii sériu pokusov, ktoré ukazujú, že niečo podobné je možné. Deti, ktorých matky v poslednom trimestri tehotenstva pili veľké dávky mrkvového džúsu, prišli na svet s láskou k chuti karotky. Keď sa u nich začalo s príkrmami, ochotnejšie jedli cereálie s mrkvovou príchuťou.
Preto je také ťažké zmeniť svoje zvyky v stravovaní. Nemeníme len ranný chlieb s marmeládou za misku zeleniny, strácame svoje podvedomé spomienky na detstvo. A čo je na svete príjemnejšie? Ak sa od hrejivého komfortu v podstate nezdravých jedál odpútame, máme vyhrané. A neplatí, že by na zmenu chutí bol človek od určitého veku už starý. Aj sedemdesiatnik, ktorý sa presťahuje za vnúčatami do cudzej krajiny, si na nové stravovanie navykne počas niekoľkých týždňov. Ak si teda nedupne nohou a nebude vyžadovať, aby mu dovážali bielu múku na jeho obľúbené kysnuté domáce buchty na pare so slivkovým lekvárom.
Pocit lepší ako čokoláda
Platí, že cukor, soľ alebo tuk potrebujeme z takmer deväťdesiatich percent len kvôli našej emočnej väzbe. Dobre vieme, že by sme mali denne zjesť päť porcií ovocia a zeleniny, ale je to len povinnosť. Nesnažíme sa naučiť zeleninu milovať, takže si nakoniec aj tak vždy doprajeme prázdniny v podobe „normálneho jedla“ – rezňa, buchty alebo zmrzliny. „Držíme nárazové diéty, trávime hodiny v posilňovniach, nakupujeme super potraviny. Je až šokujúce, že sa pri tom všetkom tak málo snažíme zmeniť naše stravovacie návyky od základov a natrvalo,“ dodáva Bee Wilsonová.
Recept na zdravý život je pritom jednoduchý a overený: dodržiavajte pestrosť stravy, jedzte viac zeleniny a načúvajte svojmu telu, či má hlad alebo nie. Zmena nenastane zo dňa na deň. Ak k brokolici a stopkovému zeleru pristupujete celý život s nedôverou, nezachutia vám na prvé zahryznutie. Keď ich začleníte do jedálneho lístka postupne, o pár mesiacov sa pristihnete, že namiesto chlebíčka s majonézou jete šalát s quinoou. Brokolica začne chutiť sladko a zeler príjemne korenisto. Zrazu vás začnú obťažovať vaše staré stravovacie návyky. Potom už bude potrebné zmeniť len šatník a nájsť si pár nových priateľov.
foto: Unsplash.com, pixabay.com
