Pohľad na renovovaný vrtuľník v Múzeu letectva v Košiciach
„Najvýznamnejšou a najvzácnejšou novinkou, ktorú môžu vidieť návštevníci v našej prezidentskej galérii lietadiel, je salónny vrtuľník Mi-8P(S). Aj ten sme, totožne ako množstvo iných lietadiel, získali vďaka iniciatíve prezidenta Rudolfa Schustera, a to z Ukrajiny. Vrtuľník sme do múzea doviezli v čiastočne rozobratom stave pred vyše šiestimi rokmi, v auguste 2016. Bol takpovediac v biednom stave, ale nášmu tímu pod vedením skúseného reštaurátora a konzervátora leteckej techniky Alojza Šiveckého sa podarilo dať ho do podoby a stavu, v akom bol, s troškou preháňania, keď bol nový,“ uviedol Miroslav Hájek.
Mi-8 dňa 25. septembra 1991 na letisku Tušino
Vrtuľník Mi-8 vyvinula konštrukčná kancelária Michaila Leontieviča Miľa na základe uznesenia Rady ministrov Sovietskeho zväzu. Splnila tým požiadavku ruskej leteckej spoločnosti Aeroflot na vrtuľník strednej triedy schopný prepravovať cestujúcich i náklad. Hlavnou technickou inováciou konštrukcie, ktorá vychádzala z úspešného typu Mi-4, bolo použitie turbínového motora vyvinutého OKB-478 v Záporoží na Ukrajine pod vedením Oleksandra Vladimiroviča Ivčenka. Prvý prototyp V-8 s motorom AI-24 (výkon 2010 kW) postavili roku 1958 a vzlietol 24. júna 1961. Výkonnostne však nesplnil požiadavky. Od mája 1960 sa vyvíjala dvojmotorová verzia s motormi konštrukčnej kancelárie Sergeja Petroviča Isotova.
Upravený druhý prototyp, stále s jedným motorom Ivčenko, vzlietol 17. septembra 1961. S tretím prototypom V-8A, ktorý mal dva motory Isotov TV2-117 (každý s výkonom 1120 kW) vzlietol 2. augusta 1962 pilot Nikolaj Iliušin. Závodné skúšky sa skončili vo februári 1963. Štvrtý prototyp s kabínou typu salón a päťlistovým rotorom vzlietol roku 1963 a piaty vo finálnom vyhotovení v novembri 1964. Stal sa základom sériovej verzie, ktorú začali vyrábať v Kazani roku 1965. Vrtuľník vyhovoval aj požiadavkám sovietskych ozbrojených síl na dopravný a výsadkový stroj a prvé kusy prevzali ozbrojené sily v roku 1967.
Táto snímka zachycuje stroj 6. mája 2012 na letisku Užhorod
Výroba prebiehala a prebieha v Kazanskom vrtuľníkovom závode a v Leteckom závode v Ulan-Ude. Do konca roku 2022 bolo vyrobených temer 18 000 kusov vo viac ako 120 verziách. Vrtuľník sa vyváža či vyvážal do vyše 75 krajín. Jedným z prvých zahraničných odberateľov sa roku 1967 stalo Československo.
Vrtuľník Mi-8P(S), pričom písmená P(S) znamenajú Pasažiersky (Salónny) s továrenským číslom 2839 a sériovým číslom 28-39 opustil montážnu halu výrobného závodu Miľ v Kazani 10. apríla 1972. Jeho životnosť stanovená na 15 rokov bola s dvomi generálnymi opravami predĺžená o 2 x 8 rokov. Vrtuľník mohol v odhlučnenej kabíne dlhej 6,36 m, širokej 2,34 m a vysokej 1,80 m viezť 9 až 11 osôb a bol vybavený toaletou. K 25. januáru 1973 dostal evidenčné označenie CCCP-13337 a bol pridelený všezväzovej organizácii DOSAAF (Vsesojuznoje dobrovoľnoje obščestvo sodejstvija armii, aviacii i flotu), ktorá sa stala vzorom pre podobnú čs. organizáciu Zväzarm.
Interiér salónnej kabíny počas rekonštrukcie
Niektoré zdroje uvádzajú, že vrtuľník slúžil v 80. rokoch aj na prevoz štátnych činiteľov a vraj ho využíval na prepravu aj prvý a zároveň posledný prezident Zväzu sovietskych socialistických republík, Michail Gorbačov. A databáza helis.com zasa naznačuje, že vrtuľník bol roku 1991 v majetku spoločnosti Aeroflot alebo jej bol zapožičaný. V júli 1991 (1989?) ho prevzala firma CRYSTAL, o ktorej sa nedajú zistiť bližšie podrobnosti. Od 18. júla do 18. augusta 1991 sa nachádzal na letisku Tušino v Moskve. V júli 1996 bol preregistrovaný, dostal ukrajinskú značku UR-13337, a podľa dostupných informácií ho pridelili do užívania ukrajinskému ministerstvu železníc.
Celkovo má tento Mi-8 nalietaných 1538 hodín a 27 minút a podľa palubného denníka vykonal posledný let 24. septembra 1996 s posádkou pilota Gubareva. Nato bol podľa všetkého uložený na letisku v Simferopole na Kryme, stále vraj ako majetok spoločnosti CRYSTAL, ale v jej registri nie je uvedený. V roku 1999 bol uložený na letisku v Užhorode, kde údajne prebehla 12. októbra 2000 skúška motorov a pohonného systému rotorov. Stále so značkou UR-13337 bol vrtuľník od októbra 2006 v stave Štátneho leteckého podniku Karpaty-Avia, ktorý svojho času sídlil v Užhorode a podliehal vtedajšiemu Ministerstvu pre mimoriadne situácie Ukrajiny. Nefunkčný, odstavený vrtuľník si na užhorodskom letisku všimol prezident Rudolf Schuster a inicioval zložitý administratívny kolotoč s cieľom dostať stroj na Slovensko. V tomto dlhom procese sa intenzívne angažoval aj honorárny konzul Ukrajiny na Slovensku Stanislav Obický.
Iný pohľad na vrtuľník po rekonštrukcii na výstavnej ploche košického múzea
Reštaurátor a konzervátor leteckej technikyAlojz Šivecký opísal, ako vrtuľník dostali do košického múzea, čo bolo kľúčové pri renovačných prácach a prečo trvali tak dlho. Vrtuľník dopravili z Užhorodu po vlastnej osi na hranice Slovenska, kde demontovali podvozkové nohy, prídavné nádrže a reduktor nosného rotora. Trup naložili na plošinový príves, na ktorom ho spolu s odmontovanými časťami doviezli do Košíc. Po privezení do múzea vrtuľník opäť zložili a podrobne zisťovali jeho technický a optický stav. Pri prehliadke sa zistilo množstvo nedostatkov a aj to, že niektoré časti a konštrukčné celky chýbajú. Veľa sa zvažovalo, čo so schátraným vonkajším vzhľadom, na trupe ešte presvitali časti názvu CRYSTAL. Nakoniec padlo rozhodnutie upraviť vonkajší náter do podoby, akú mal vrtuľník pri opustení výrobného závodu. Bolo preto potrebné dokonale odstrániť existujúci náter.
Na snímke vrtuľník po prevoze do múzea
Podľa Alojza Šiveckého na tejto mravčej práci, ktorá si vyžiadala čiastočnú demontáž niektorých celkov a zabrala približne dva roky, sa podieľali aj poslucháči Leteckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, najmä P. Potoma, N. Ivanics, J. Šivecká a ďalší. Študenti pomáhali aj pri výmene molitanu v sedačkách, ktorých poťahy zostali pôvodné. Opravované boli aj prístrojové panely pred pilotmi a na strope či pedále riadenia. Cieľom bolo uviesť vrtuľník do takého stavu, aby návštevníci získali dojem, že ide o nový stroj. Na fotografiách vidno, že vrtuľník v čase našej návštevy ešte nemal namontované listy hlavného rotora. Tie treba ďalej rekonštruovať, pretmeliť a nastriekať farbou. Práce teda ešte nie sú úplne skončené, očakávame však, že do otvorenia múzea sa všetko uvedie do vyhovujúceho stavu.
Ten istý stroj po nastriekaní základného náteru
Článok nájdete aj v časopise L+K číslo 3/2023 na str. 80 – 81.
Text: Rado Mlýnek, Michal J. Stolár
Foto: autori, A. Šivecký, archív
