Skôr alebo neskôr sa to vždy niekto spýta. Kamarátka, doktor, partner, manželka… „Koľko ich bolo predo mnou?“ A správna odpoveď? Neexistuje. Plus-mínus tretina ľudí preto sexuálnu históriu svojich polovičiek poznať nechce. To, čo jeden pred druhým zatĺkame, však odhalil celosvetový prieskum, v ktorom slovenskí muži priznali za život v priemere päť partneriek. Je to veľa? Málo?
To, čo pre jedného môže byť už veľa, pre iného môže ešte vždy signalizovať neskúsenosť. Preto si na počet sexuálnych vzťahov posvietili vedci a otvorene sa na ne spýtali mužov z 35 krajín sveta, vrátane Slovákov. Projekt sa zameral na celkový počet sexuálnych partneriek, pričom najviac ich priznali Turci, ktorí tvrdili, že v priebehu života priemerne vystriedali 14,5 partneriek, za nimi sa umiestnili Austrálčania s 13,3 partnerkami a aj tretie miestne ostalo na južnej pologuli – 13,2 partnerkami za život sa totiž pochválili aj Novozélanďania. Slováci podľa tohto prieskumu až takí prelietaví nie sú a s 5,4 ženami na jedného muža totiž skončili na chvoste tabuľky. V minulosti sa pritom predpokladalo, že muži sú promiskuitnejší, aktuálne štúdie a štatistiky však tieto tvrdenia vyvracajú, pričom rovnako ako muži z nich vychádza aj nežné pohlavie.
VZŤAHY SA OPRAVOVALI, NIE OPÚŠŤALI
Kým v porovnaní so svetom sme takmer prototypom cudnosti, ak by sme sa porovnávali s prarodičmi, skončíme ako omnoho prelietavejší. Oni totiž mali za život maximálne jedného či dvoch partnerov. „V minulosti ľudia žili zomknutejším spôsobom života, z rodín, v ktorých vyrastali, poznali rôzne problémové situácie a boli vo vlastnom manželstve na ne pripravení. Ženy nepracovali, ich hlavnou náplňou bolo starať sa o gazdovstvo a výchovu detí, takže tá, ktorá by odišla od manžela, nemala by veľa šancí na samostatný život. Ľudia sa riadili tým, že žiaden vzťah nie je ideálny, takže keď prídu problémy, treba ich riešiť a vzťah „opraviť“ a nie z neho odísť,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská. Vzťahy v minulosti boli skrátka spečatené nielen cirkevnou autoritou, ale i majetkom. Takže aj keď ženy nemali ideálny partnerský vzťah, manželstvo vnímali ako záväzok na celý život a brali ho ako samozrejmosť. Kedysi navyše nebolo ničím výnimočným, ak sa manželstvo dohodlo medzi rodičmi snúbencov, pričom hlavnú úlohu zohrávali takzvané dohadzovačky. „Aj takto uzavreté manželstvá fungovali, a často šťastne. Okrem lásky bola však vo vzťahu veľmi dôležitá aj úcta k partnerovi a rodina, teda deti. Na ne sa bral vždy ohľad, aby vyrastali v kompletných rodinách,“ hovorí etnologička. Dievčatá sa vydávali ako šestnásť až sedemnásťročné a odchádzali z vlastnej rodiny do rodiny manžela, kde obyčajne žili s jeho rodičmi. „Museli sa prispôsobiť novej rodine a prijať jej pravidlá. Za to žena očakávala od muža, že bude jej ochrancom a dobrým otcom ich detí. Muži zase očakávali od ženy bežné práce v kuchyni, pomoc na poli a okolo gazdovstva,“ dodáva.
NIEKTORÍ ĽUDIA POTREBUJÚ VIAC POKUSOV
Dnes sa vzťahy výrazne zmenili. Množstvo párov síce vychováva potomkov spolu, do manželstva ale nevstupujú. Preto je oveľa jednoduchšie odísť z nefunkčného vzťahu a vymeniť partnera. „Máme menej prísne morálne pravidlá a zároveň viac príležitostí a väčšiu ekonomickú slobodu. Naše babičky a dedovia nežili v globálnom svete, kde sa bežne cestuje do zahraničia, nemali online zoznamky, ktoré zvyšujú pokušenie aj možnosť výberu a nemali ani také ekonomické podmienky, aby si mohli dovoliť rozvod,“ podotýka psychoterapeutka Lenka Pavuková Rušarová, podľa ktorej je úplne prirodzené, že počet partnerov v živote človeka stúpa. „Žijeme dlhší aktívny život, máme otvorenú spoločnosť, väčšiu toleranciu a snahu hľadať toho pravého, pričom voľba vhodného životného partnera alebo partnerky je nielen otázkou dobrej voľby, ale aj šťastia. Niektorí ľudia v živote potrebujú viac pokusov,“ dodáva s tým, že si nemyslí, že existuje niečo ako vhodný počet partnerov. A už vôbec nepovažuje za vhodné odlišovať v tomto ženy a mužov. Samotný počet partnerov podľa odborníčky ešte nemusí nič znamenať. „Extrémy však môžu naznačovať, že pre daného človeka je buď príliš ťažké alebo, naopak, príliš ľahké nadväzovať vzťa- hy. Dôležitejšie ako číslo je však všímať si opaku- júce sa vzorce vo vzťahoch, napríklad keď partner o každej bývalej partnerke hovorí, že je sebecká a zlatokopka a sám u seba žiadnu chybu nenachádza,“ upozorňuje.
MÁ VÝZNAM VYŠETROVAŤ PARTNERA?
Napriek tomu sa väčšina ľudí bojí povedať aktuálnemu partnerovi konkrétne číslo o minulých vzťahoch. Robia chybu? „Vzťahy prosperujú, keď sú ľudia k sebe úprimní a keď zdieľajú podstatné veci zo svojich životov. Avšak ešte pred radikálnou úprimnosťou si treba položiť otázky – zaujíma partnera môj predchádzajúci partnerský život, prečo ja chcem vedieť o predchádzajúcich vzťahoch partnera? Jedna vec je totiž zdieľať podstatné zážitky zo života a druhá hrať isté manipulačné hry. Napríklad, chcem len zvýšiť svoju hodnotu chvastaním sa o predchádzajúcom počte sexuálnych partnerov, alebo zaháňam svoju vzťahovú neistotu žiarlivým vyšetrovaním intímnych detailov o partnerových ex?“ upozorňuje psychoterapeutka Lenka Pavuková Rušarová.
NÁROKUJEME SI ŠŤASTIE
Na to, aby sme ostali vo fungujúcom a naplnenom partnerskom vzťahu, bez potreby neustáleho hľadania nového partnera, je podľa psychoterapeutky dôležitá pokora, trpezlivosť a schopnosť byť citlivo úprimný, rovnako ako schopnosť zvládať sklamanie, ak partner nie je presne taký, ako by sme chceli. „Kedysi bola rodina miestom, kde mal človek od mladého veku presné začlenenie, ale aj určitú istotu. Okrem telesnej príťažlivosti a erotického okúzlenia sa totiž dôraz kládol na vzájomnú úctu medzi členmi rodiny, a to aj v prípade, keď si partneri „zovšedneli“,“ pripomína v tejto súvislosti aj etnologička Katarína Nádaská, ktorá tým naznačuje kameň úrazu, na ktorom sa potkýnajú mnohé dnešné páry. A podľa psychoterapeutky nie náhodou. „Mnohí totiž robia tú chybu, že očakávajú od partnera, že ich urobí šťastnými. Dokonca to berú ako svoj „nárok“, ako niečo, čo majú právo vyžadovať, a nie ako bonus či veľké šťastie, ktoré im bolo dopriate.“