Desať rokov som do časopisov písala rady psychológov o vzťahu s cudzincom. Potom som si sama jedného zobrala a odsťahovala som sa s ním do Spojených štátov. A uvedomila som si, že vo všetkých článkoch o jazykových a kultúrnych rozdieloch chýba niekoľko podstatných vecí. Tu sú.
Naraz ste v „škatuľke“
Briti sú väčší gentlemani aj bez ponožiek v sandáloch, Američania sú bohatí a radi utrácajú, Turci sú hluční a temperamentní a všetci muži z Východu sú mačovia. Je to zvláštne. Ako keby bolo povinnosťou mať na cudzinca nejaký názor a zaškatuľkovať ho. Len čo si nejakého cudzinca vezmete, ocitnete sa v takejto „škatuľke“ aj vy. „No, ja tento rok nestíham piecť, nemám toľko času ako ty. To vieš, nevydala som sa tak dobre, musím chodiť do práce,“ povedala mi pred Vianocami moja známa, akoby fakt, že mám za manžela muža zo Západu, znamenal, že teraz som finančne zaopatrená a môžem si vyložiť nohy na stôl.
Keď začnete chodiť s cudzincom, vaše okolie sa zmení. Niektorí vám závidia, iní neveria, že si ho beriete z lásky a nie kvôli tomu, že chcete zvýšiť svoju prestíž a byť finančne zabezpečená (keď sa vydávate na Západ) alebo, že ste sa úplne zbláznili ( keď sa vydávate na Východ alebo do Afriky). Je pravda, že s cudzincom po boku ste pre okolie automaticky zaujímavejšia a meno Le Blanc znie, prinajmenšom, poetickejšie než Roznerová. Viac-menej počúvať to všetko generalizovanie a neustále sa snažiť svoj vzťah obhájiť je náročné a frustrujúce a navyše väčšinou bez výsledku.
Jazyk je problém
Často zaznievajú obavy, že takýto vzťah nemôže byť nikdy dostatočne intímny a intenzívny, pretože so svojím milým hovoríte iným než svojím rodným jazykom a nedokážete vnímať drobné nuansy. To je, ale aj nie je pravda. Myslím, že pokiaľ ovládate jazyk na takej úrovni, aby ste sa dohodli, platí, čo hovoria psychológovia, totiž, že partneri sa naladia jeden na druhého a rozumejú si aj v prípade, že nimi používaný jazyk nie je materinský ani pre jedného z nich. Na druhej strane mi je ľúto, keď domov príde časopis s mojimi slovenskými článkami a môj manžel povie niečo ako: „Ja viem, že si veľmi šikovná. Skús mi to poslať a ja si to preložím v Googli.“ Nemôžem však okamžite glosovať jeho vtipnú vetu, pretože zatiaľ čo v slovenčine by zo mňa vypadla, v angličtine ju musím vymyslieť a občas mi napadne: Ako dlho bude trvať, než môj manžel stretne niekde ženu, ktorá na jeho vtip zareaguje ďalším vtipom a nie otázkou: What? Čože? Prepáč, ale nezachytila som to, môžeš mi to zopakovať? Aké veľké je sprisahanie, keď dvaja spolu dokážu komunikovať v narážkach a filmových hláškach? Môže byť také silné, že dokáže rozvrátiť spokojné manželstvo? Úprimne – neviem.
Prekážkou je aj jazyk vo vzťahu k rodičom. Akokoľvek veľmi prekladám, koľkokrát až tak, že sa kvôli tomu za celý večer sama nedostanem k slovu, viem, že na „ten povedal to“ a „oni hovoria ono“ sa nedá postaviť intenzívny vzťah, aj keď fakt, že vám do toho nikto nemôže hovoriť, je možno výhoda. Stopercentne je ale isté, že vďaka vzťahu s cudzincom zmeníte priateľov. Najprv nevedome a potom celkom vedome začnete uprednostňovať tých, ktorí sa s vaším manželom dohovoria bez nutnosti prekladu.
Trpezlivosť je najdôležitejšia
Myslím, že trpezlivosť je na živote s cudzincom jedna z najväčších výziev. Rozdielna reč, kultúra, rozdielne jedlo, rozdielne všetko je totiž fascinujúce, fantastické a obohacujúce iba vo chvíli, kedy v tom množstve nového a iného nie ste stratení. A aby ste v tom neboli stratení, potrebujete niekoho, kto vám donekonečna odpovedá na tisíc „prečo“. Prečo miešate arašidové maslo s džemom? Prečo máte stupne Farenheita? Prečo je pre prezidentského kandidáta dôležité vyhrať v Ohiu? Prečo? Otázok je nekonečné množstvo a čím vzdialenejšia kultúra ako tá, v ktorej ste vyrástli, tým viac. Mám vedľa seba muža, ktorý mi na moje „prečo“ už tri roky trpezlivo odpovedá a ja sa snažím mu to vracať. Ale mám vedľa seba kamarátov, o ktorých viem, že sa tak nesprávali: ktorí za mňa dokončujú vety, keď chvíľku premýšľam nad slovíčkom, ktorí sa v bare tvária, že ma nepočujú, keď sa ich po desiaty raz pýtam na pravidlá amerického futbalu, ktorí sa nikdy neučili cudzí jazyk a neopustili svoj štát a nechápu, koľko driny, snaženia, odriekania a všetkého iného stojí postaviť sa na štartovaciu čiaru v novej krajine.
Myslím, že keď máte za partnera cudzinca, je dobré žiť aspoň na chvíľu v krajine, z ktorej pochádza a naučiť sa niečo z ich jazyka. Môj manžel absolvoval osemmesačnú výučbu slovenčiny a v Slovenskej republike strávil dva roky. Zo slovenčiny síce ovláda len pár slovíčok, ale o to nejde. Osobná skúsenosť, ako to bolí naučiť sa cudziu reč, má podľa mňa zásadný vplyv na to, s akou trpezlivosťou berie, keď ho po štvrtýkrát za deň žiadam, aby si prečítal môj po anglicky napísaný email. Ochotne to urobí.
Neočakávajte spravodlivosť
„Už vieš, kde sa chceš nechať raz pochovať? Teda či tu, vedľa manžela, alebo u vás na Slovensku?“ spýtala sa manželova známa, keď som po pár mesiacoch vzťahu s Američanom prišla na návštevu do USA. V tej chvíli som si uvedomila, že život s cudzincom prináša oveľa viac výziev, než dohodu ako a kde chcem žiť. Mimochodom, čo sa týka bývania či už prechodného alebo stáleho, niekto sa vždy musí prispôsobiť. Pokiaľ má aspoň jeden z dvojice normálne zamestnanie, je naivné očakávať, že bude spravodlivé každý polrok oba domovy striedať. Všeobecne si myslím, že predpokladať spravodlivosť vo vzťahu s cudzincom je priveľmi naivné. Otázky ako „kde strávime Vianoce“ sa ešte dajú ako-tak spravodlivo vyriešiť (jeden rok u tvojich rodičov, druhý u mojich), ale záležitosti typu „aké mená dáme deťom, necháme syna obrezať, kam budú chodiť deti do školy, k akému náboženstvu ich budeme viesť“ a podobne, nemajú obojstranne prijateľné kompromisy. Jeden vždy musí zatnúť zuby trochu viac a v cudzej krajine to tiež o niečo viac bolí.
Peniaze sú problém
V žiadnom článku sa o vzťahu s cudzincom nespomínajú peniaze. Asi sa domnievajú, že kde je láska, tam je diskusia o nich nepodstatná. Pritom rozdiel medzi príjmami a tým pádom aj životným štýlom v jednej a druhej krajine, môže byť priepastný. Nedávno som dostala email od muža, ktorý mi napísal, že odchádza od svojej dlhoročnej priateľky z Nemecka, pretože: „Myslím, že keď si tu, v Berlíne, už pol roka nemôžem nájsť prácu, som pre ňu jednoducho príťažou“. Rozdiel ale je, či si to len myslí, alebo tým bremenom naozaj je, sú to totiž dve odlišné veci. Presne pritom viem, čo mu víri hlavou. Keď mám hovoriť sama za seba, po rokoch finančnej nezávislosti doma na Slovensku, mi tu v Amerike nič nerobilo väčší problém, ako sa zmieriť s tým, že môj zárobok v práci na diaľku v eurách stačí tak maximálne na kávu, benzín a občasný nákup potravín. Zatiaľ čo manžel to chápal a nikdy odo mňa nechcel, aby som sa mu v príjmoch a v príspevkoch do rodinného rozpočtu vyrovnala, ja som mala pocit, že musím, inak som pre neho príťažou. Potom som po našej spoločnej diskusii zistila, že tieto moje reči ho trápili oveľa viac ako to, že za mňa bude musieť zaplatiť ďalšiu večeru.
Skrátka, vzťah s cudzincom nie je jednoduchý a asi to bude pre niekoho, kto stavia na bezpečí, rutine a istotách, problém. Pre tých, ktorí majú radi výzvy a prekvapenia, nie sú však „hranice“ v láske vôbec žiadnou prekážkou.
foto: unsplash.com
