Prezradíte na seba kadekomu úplne všetko z očí do očí aj na internete? Alebo patríte skôr k tým, ktorí v reálnom aj virtuálnom živote držia jazyk za zubami? Otvorenosť je dvojsečná zbraň: môže vás vytiahnuť na vrchol alebo úplne potopiť. Do akej miery obnažovať svoj život, aby vám také konanie prospelo a nezrútili ste sa do priepasti?
O niektorých ľuďoch viete všetko už pri prvom podaní ruky. Od ich dnešného raňajkového menu až po detaily zo sexuálneho života. Naopak, niektorých poznáte roky, ale keby sa vás niekto spýtal, nedokážete o nich povedať viac ako pár viet. V spoločnosti majú povesť „tichej vody“, márne ich budete googlovať… Do ktorej skupiny bude človek patriť, sa rozhoduje prakticky v okamihu jeho počatia. Extroverzia a introverzia sú čiastočne dané geneticky a sčasti sa na nich podpisuje výchova. Extroverti síce radi vyhľadávajú spoločnosť a bez problémov prejavujú svoje názory, ale tvrdiť o nich, že na seba automaticky prezradia čokoľvek, je hlúposť. Potreba hovoriť môže byť výrazom exhibicionizmu, ale takisto môže byť odrazom vnútornej nespokojnosti, úzkosti alebo zníženej miery empatie. Pravda je, že ľudia, ktorí sa neboja hovoriť a veľa o sebe povedia, bývajú v spoločnosti väčšinou obľúbení. Len si to priznajte: s kým sa radšej stretnete ráno v práci pri automate na kávu alebo vonku pred kanceláriou na cigarete? S človekom, s ktorým si na chvíľu budete pripadať ako cez veľkú prestávku na strednej škole alebo s takým, ktorý pípne „ahoj, ako sa máš?“ a nič viac? „Otvorenosť v komunikácii a zdieľanie určitých informácií o sebe má svoje výhody aj negatíva. Jednak nepochybne zvyšuje popularitu daného človeka, a keď poskytujete informácie o osobnom živote – hobby, cestovanie, účasť na akciách – rozširujete tým sociálnu sieť, ktorá môže byť zdrojom užitočných kontaktov vrátane pracovných. Na druhej strane vždy hrozí riziko zneužitia týchto informácií,“ hovorí psychológ Michal Walter. Ľudská komunikácia sa podľa neho za posledných niekoľko rokov výrazne zmenila. S príchodom internetových sociálnych sietí, Facebooku predovšetkým, máme prakticky neobmedzený priestor zdieľať svoj život s celým svetom. Ako nás to zmenilo a poznamenalo?
Som naštvaný. Na Facebook. Alebo…?
Neviem, nakoľko spolu súvisí extroverzia a vlastníctvo účtu na sociálnej sieti na internete – poznám extrovertov, ktorí žiadny nemajú a, naopak, poznám introvertov, ktorí si ich založili hneď niekoľko. Napríklad ja jeden taký účet mám. Na Facebooku. Keď som si ho pred viac ako dvoma rokmi zakladala, v mojom okolí panovalo všeobecné nadšenie. To, čo dnes spája veľa „facebookárov“, je určitá neochota a rozpaky ohľadne tejto siete. Dnes je „cool“ nebyť na Facebooku alebo sa k tomu aspoň nepriznávať. Prečo? „Facebook sám o sebe neškodí. Tak ako ktorýkoľvek iný nástroj môže ľuďom slúžiť alebo škodiť. Ale v princípe nie je ani „dobrý“, ani „zlý“. Tieto vlastnosti mu dávajú až ľudia, ktorí ho používajú,“ hovorí novinár a IT expert Petr Mára. Je zaujímavé, že pred dvoma rokmi ľudia publikovali na svojich facebookových účtoch kadejakú hlúposť a povedali na seba úplne všetko, no dnes sú podľa odborníka obozretnejší, ale aj naštvanejší. „Facebook bol vymyslený tak, aby čo najpresnejšie zodpovedal ľudskej povahe. Preto má taký úspech. Umožňuje nám robiť na webe to, čo robíme v živote: komunikovať, nadväzovať nové priateľstvá, pozerať sa, čo robia iní, čo je aj podstata bulváru, ktorý kupujeme,“ upozorňuje Petr Mára. Inak povedané: chceli sme to, a teraz s tým budeme nespokojní? Pritom je vedecky preukázané, že sociálne siete robia ľudí spokojnejšími a šťastnejšími. Aspoň z pohľadu chémie. Novinár Adam Pennenberg nedávno požiadal akéhosi biológa, aby mu v krvi odmeral hladinu hormónu zvaného oxytocín – a to predtým a potom, čo strávil niekoľko desiatok minút na Facebooku a Twitteri. Už po desiatich minútach bola hladina tohto hormónu v jeho krvi o 13 percent vyššia ako na začiatku pokusu. „Komunikácia s ostatnými patrí k činnostiam, ktoré nám prinášajú radosť a uspokojenie. Ale súčasne sklamanie, bolesť či smútok. Sociálne siete nie sú televízna obrazovka, ktorú zapneme a jej prostredníctvom na seba „pustíme“ zábavu. Je to spojnica medzi nami a našimi blízkymi. Keď sa na ňu hneváme, hneváme sa v skutočnosti na svoje okolie, na svoj život, sami na seba. A na to všetko sme častejšie naštvaní, ako sme s tým spokojní,“ napísal nedávno v časopise Reflex novinár Miloš Čermák.
Ako správne komunikovať?
Psychológ Michal Walter aj novinár Petr Mára si myslia, že ľudia nemajú účty na sociálnych sieťach preto, že by sme boli všetci takí exhibicionisti, ale že nás jednoducho zaujala a baví moderná forma komunikácie. Skôr ako v šírení informácií vidia obaja nebezpečenstvo v nedostatočnej informovanosti užívateľov. „Veľa ľudí nevie, ako Facebook správne používať. Najprv premýšľajú, čo tam o sebe napíšu alebo nenapíšu, ale správne má znieť otázka úplne inak – komu to ukážem?“ hovorí Petr Mára a dodáva: „Facebook sa neustále mení, ponúka nové možnosti zabezpečenia a nové spôsoby zdieľania obsahu s inými užívateľmi. To si však veľa ľudí neuvedomuje.“ Komunikácia a otvorenosť nie sú zlé v reálnom živote ani v tom virtuálnom. Ale má to jednu podmienku: že viete prečo a komu čo prezradíte. „Pre mňa osobne je Facebook úžasný marketingový nástroj a cesta, ako osloviť ľudí. Vnímam ho podobne ako blog, a podľa toho sa správam: publikujem na ňom články pre širokú verejnosť, takže je mi viac-menej jedno, koho mám za priateľa. Čím viac ľudí si text prečíta, tým lepšie,“ hovorí Petr Mára. Úplne inak BY SA MAL (ale obvykle to nerobí) správať na Facebooku človek, ktorý si účet na sociálnej sieti založil iba na komunikáciu s rodinou a najbližšími priateľmi. „Dôležité je nastaviť si pravidlá a tie dodržiavať,“ zdôrazňuje Petr Mára. Keď máte na sieti dvadsať priateľov, ktorí sú vám blízki a s ktorými sa nebojíte zdieľať osobné veci typu fotky z dovolenky, nevidí dôvod ich na svoj profil nevyvesiť. Ale keď medzi týchto priateľov prijmete kolegyňu z práce, vaša komunikácia sa, pochopiteľne, zmení: budete menej osobní, začnete viac zvažovať, čo napísať alebo nenapísať, jednoducho si nasadíte akúsi masku. A pretože to prestanete byť vy, sieť vás skôr či neskôr začne štvať. Takže až vám nabudúce príde žiadosť: užívateľ xy si vás chce pridať ako priateľa, dobre si rozmyslite, kam kliknete. „Kto používa Facebook na komunikáciu s rodinou, tomu by som odporúčal nepridávať si kolegov z práce ako priateľov. Na žiadosť takého typu by som odpovedal niečo v zmysle: ´Ospravedlňujem sa, ale mám Facebook ako komunikačný nástroj pre rodinu, ale môžeme sa spolu baviť cez ICQ, Twitter alebo inú službu´,“ navrhuje Petr Mára.
Sme spolu vo vzťahu, alebo nie sme?
Môjmu kamarátovi Marekovi sa nedávno stala zvláštna vec. Dva týždne sa stretával so ženou, ktorá ho potom požiadala, aby ju na Facebooku oficiálne predstavil ako svoju priateľku a zmenil svoj status z „nezadaný“ na „vo vzťahu s užívateľkou xy.“ Marek sa vydesil. Nebol o dotyčnej ešte stopercentne presvedčený ako o oficiálnej partnerke, a preto nevedel, ako má reagovať: prijať jej návrh a klamať jej aj dvesto priateľom, alebo nereagovať, tým ju uraziť a možno pochovať šancu na potenciálne partnerstvo? Keď sa pýtam Petra Máru na najlepšiu možnú reakciu, usmieva sa: „Jediné, čo môže fungovať, je úprimnosť. Jednoducho dotyčnej slečne vysvetliť, že váš vzťah momentálne nevnímate tak, aby ste ho prostredníctvom Facebooku prezentovali všetkým naokolo. Pozitívne je však na tom to, že podľa reakcie tej ženy sa muž môže rozhodnúť, či mu stojí za tú námahu a čas o ňu ďalej usilovať, alebo nie.“ Jeden múdry slogan hovorí, že ľudia okolo by o vás mali vedieť toľko, aby vám boli schopní porozumieť a aby vás dokázali pochopiť. A zároveň tak málo, aby vás ešte mohli mať radi. Rozlišovať, čo o sebe ešte prezradiť a o čom už je lepšie mlčať, vám pomôže predovšetkým charakter vzťahu, ktorý máte s dotyčným. Na začiatku je vždy lepšie nepovedať všetko a druhých trochu testovať. Samozrejme, čím dlhšie vaše kontakty pokračujú, tým ste si bližší a bývate aj otvorenejší. Podľa odborníkov je dôležité, aby bola vaša otvorenosť vzájomná,čo je ťažké naplniť na sociálnej sieti a o to ťažšie, keď máte viac ako dvesto priateľov. „Je preukázané, že akceptovateľný počet je okolo stovky, inak nejde o skutočných priateľov, ale o známych a priateľov vašich priateľov. A tam môže byť vaša otvorenosť kedykoľvek použitá proti vám, ak nie je súčasťou napríklad vašej marketingovej komunikácie,“ upozorňuje Michal Walter. Mať veľa priateľov nie je „zlé“, len s ich pribúdajúcim počtom musíte viac premýšľať, ako budete sociálnu sieť používať a akú digitálnu stopu po sebe zanecháte. Poňatie súkromia a otvorenosti sa, pochopiteľne, líši naprieč generáciami: kde sa päťdesiatpäťročný otec bude rozčuľovať, že „toto prezrádzať predsa nie je normálne“, pokrčí jeho osemnásťročný syn plecami: no a? „My sme zvyknutí mať na oknách záclony a na dverách zámky, aby susedia náhodou niečo nezistili. Generácia pätnásť plus premýšľa úplne inak a v budúcnosti bude zrejme ešte otvorenejšia,“ myslí si Petr Mára. Čo je na tom však to najpodstatnejšie: každý sa môže slobodne a zodpovedne rozhodnúť, čo zverejní, komu čo povie a akou formou. Dokým sa toto nezmení, nemáte právo byť naštvaní na internet ani na svoje okolie, ale akurát tak sami na seba.
