V týchto dňoch sa mi v myšlienkach vždy vracia riekanka môjho detstva. Už s prvou zapálenou sviečkou na adventnom venci akoby sa pre nás začali Vianoce. Presne podľa jej veršov: „..za ňou druhá, tretia zhorí, prinesieme stromček z hory, a keď štvrtá horí stíška, tešíme sa na Ježiška.“
Symbolom tohto obdobia je adventný veniec so štyrmi sviecami, ktoré sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ, predchádzajúcich sviatku Narodenia Pána. Jeho príbeh sa začal v Nemecku, keď v roku 1860 prvý veniec vyrobil hamburský kňaz Johannes Wichlern, ktorý pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. Staral sa o chudobných ľudí a zriadil aj útulok pre chudobné a opustené deti. Práve tie sa ho neustále vypytovali na Vianoce, ktorých sa nevedeli dočkať. A tak vzal koleso z voza a ozdobil ho sviecami, ktorých počet zodpovedal počtu dní do Vianoc. Každé ráno po príchode do školy si spoločne zapálili jednu z nich a čakali na príchod Štedrého dňa. Nápad sa rýchlo zapáčil širokému okoliu, a tak si ho postupne všetci osvojili. No dvadsaťštyri sviec bolo veľmi nepraktických, preto sa ich počet ustálil na štyri, čo zodpovedalo práve tým najcennejším dňom adventu – nedeliam. Vence so štyrmi sviecami sa postupne stali bežnou súčasťou nemeckých protestantských kostolov a domácností a od 20. rokov 20. storočia boli zaužívanou dekoráciou aj u nemeckých rímskokatolíkov.
Keď prsty svrbia nedočkavosťou
Adventné vence majú svoju symboliku. Nie náhodou sa vyrábajú z rôznych ihličnanov, znamenajú totiž trvalý život. Každý má pritom svoj tradičný význam. Vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením, borovica, cezmína a tis znamenajú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Cezmína má aj špeciálny kresťanský symbol: pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu. K ich tvorbe to pred piatimi rokmi pritiahlo aj Bratislavčanku Tatianu Mikušovú, spod rúk ktorej vychádzajú doslova umelecké diela. „Každý z nás má v sebe nejakú tvorivosť a kreativitu. Ktovie, možno tento „talent“ iba neobjavil, či skôr neotvoril… Ja som v niečom samouk, niečo som sa naučila v kurzoch. Začala som ale ešte ako pubertiačka, keďže som sa chcela pekne obliekať. Podľa Burdy som na maminej Singerke šila celé oblečenie najprv sebe a neskôr aj svojim deťom,“ spomína vyštudovaná inžinierka geodetka. To však bol len začiatok. „Veľmi som túžila maľovať. Tak som si vyhľadala kurz vo voľakedajšom Obvodnom kultúrnom a spoločenskom stredisku a začala som. Naučila som sa rôzne techniky maľovania, ale aj prácu s drevom, hlinou či drôtom. No a k adventným vencom som sa dostala zhruba pred piatimi rokmi. Tu som si našla svoj vlastný štýl,“ hovorí. Nápady sa jej v hlave roja celý deň. „Od nich ma obvykle začnú svrbieť ruky nedočkavosťou, aby som mohla začať tvoriť. Už sa len teším na večer. Na ticho po celodennej rutine: práca – nákup – varenie – domácnosť. To je čas na radostnú tvorbu.“
Za každé malé dobro kúsoček vaty
Advent je pre bývalú viceprimátorku hlavného mesta ale hlavne časom duchovnej prípravy. „Je to čas, kedy by si človek mal nájsť chvíle na rozmýšľanie o vlastnom živote. Ako žijem, kam kráčam, ako vnímam druhých okolo seba. Teda advent by nemal byť iba o upratovaní, zháňaní darčekov a pečení koláčikov. Je to čas na vnímanie a hodnotenie života,“ uvažuje nahlas Tatiana, ktorá však za dôležité považuje aj tradície. „Zvyky a tradície majú byť vážnym prvkom pri budovaní vlastnej rodiny. Keď sme boli malí, naša mama nás všetkých troch každý večer v čase adventu zvolala a vytiahla malé jasličky, v ktorých ležal malý Ježiško iba v plienke. Každý z nás menoval dobré skutky, ktoré sme cez deň vykonali a mama dala do jasličiek za každé malé dobro kúsoček vaty. Takto nás viedla robiť dobro. Súčasné deti, ktoré žijú v online bublinách, tak isto potrebujú dostávať vzory dobra, inak sa z nich nemajú ako stať ľudia s otvoreným srdcom. A je to aj na nás, starých rodičoch, aby sme im v tom pomáhali.“
V radosti spolu
Sama sa o to pri svojich deťoch a vnúčatách snaží. „Z mnohých zvykov, ktoré sme si priniesli z nášho detstva, spomeniem možno jeden, ktorý stále robíme pre tých malých nedočkavých drobcov. Kým opapa so všetkými malými a časťou dospelých navštívia hroby našich drahých s modlitbou, druhá skupina „maká“, aby stihla: ozdobiť stromček, poukladať podeň horu darčekov, pripraviť večernú tabuľu s jedlom, zahaliť dvere plachtou. A keď cintorínová skupina príde domov, nedočkavo čaká, kým „anjelik stará mama“ za plachtou zapáli živé sviečky a prskavky na stromčeku a koneeečne zazvoní zvonček. Tento koncept sa traduje v rodinách všetkých našich piatich detí. To radostné prekvapenie obdarovaných, ale aj darujúcich k Vianociam patrí, zmysel je však vo vlastnom otvorení svojho srdca, to je pravdepodobne ten odkaz, ktorý nám Ježiško prináša.“ Vianoce sú podľa Tatiany Mikušovej skutočne sviatkom rodiny. „Tej Božej, ale je v našich rukách, aby Ježiško mal otvorené dvere aj do tej našej rodiny. Okrem darčekov, vysvieteného stromčeka a dobrého jedla na „Božie narodenie“ by mali byť Vianoce aj časom, keď sme všetci v radosti spolu. A nikto by nemal ostať na Vianoce sám.“
K štedrovečernému stolu by si mali sadnúť všetci udobrení
Výraz ADVENT pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod. Kresťania ním označujú čakanie na príchod Ježiša. Jeho štvortýždňové obdobie je obdobím duchovnej prípravy na tieto výnimočné dni. Na Slovensku sa na prvú adventnú nedeľu v horských oblastiach schádzali pastieri, ktorí trúbili na dlhé zakrivené pastierske trúby, ktoré mali nádherný hlboký tón. Zvuk sa rozliehal doďaleka, a to bolo oficiálne zahájenie adventu. Počas adventu sa konali špeciálne skoré ranné omše roráty. Slúžili sa okolo piatej hodiny ráno a na rorátoch sa zúčastňovali aj malé deti. Brali to ako zvláštnosť, že mohli zababušení s lampášmi ísť do kostola. Na začiatku adventu sa v rodinách piekli perníčky a medovníčky, práve preto, aby do Vianoc zmäkli a používali sa aj na výzdobu vianočného stromčeka. Advent sa nazýva aj malý pôst. Na Katarínu bola posledná Katarínska zábava a ďalšia bola až na Štefana. Nekonali sa sobáše, hlučné zábavy a ľudia sa mali stíšiť a duchovne sa pripraviť na sviatky. Ľudia, ktorí sa počas roka poškriepili, sa v týchto dňoch mali stretnúť, zmieriť, podať si ruky a odpustiť si. Kedysi platilo pravidlo, že k štedrovečernému stolu by si mali sadnúť už všetci udobrení. Od prvej adventnej nedele až po Prvý sviatok vianočný sa dodržiaval pôst a nejedlo sa mäso. Výnimku tvorila ryba, ktorá sa považovala od raného stredoveku za pôstne jedlo, keďže je to živočích, ktorý žije vo vode a nemá nohy, tak ho cirkevní otcovia zaradili medzi pôstne jedlo. Preferovali sa bezmäsité jedlá, kaše, strukovina, cestovinové sladké jedlá a tlačená kyslá kapusta.
Foto: Shutterstock
