„Z právničky, ktorá mala obhajovať ľudí slovnými argumentmi, som sa stala človekom, ktorý nedokáže vyjadriť ani len jednoduché myšlienky,“ spomína Alžbeta Husarovič na pocity frustrácie po tom, čo v dvadsiatich ôsmich rokoch prekonala cievnu mozgovú príhodu. Nedokázala chodiť, čítať, písať, počítať, robiť úplne samozrejmé úkony. A aby toho nebolo pre mladú ženu málo, bola v desiatom týždni tehotenstva a lekári mali pre ňu jednoznačný verdikt. Buď preruší tehotenstvo, alebo jej nebudú môcť podať liečbu. No ona to odmietla vzdať…
Alžbeta Husarovič bola mladá začínajúca právnička, s veľkými snami o kariére advokátky. Mala dobre rozbehnutú prácu koncipientky, skvelého manžela a aj sen o rodine sa jej už plnil. V desiatom týždni tehotenstva bola najšťastnejšou ženou na svete. Nebránili jej v tom dokonca ani nevoľnosti, ktoré ju už nejaký čas trápili. V ten deň sa však predsa len cítila inak. Stále to však považovala iba za rannú nevoľnosť. Keďže neprechádzala ani cez deň, rozhodla sa odísť z práce domov. Pri aute na parkovisku sa jej však už nepodarilo nájsť v kabelke ani kľúče od auta, nehovoriac o tom, že nevoľnosť bola čoraz intenzívnejšia. Stihla ešte vytočiť manželovo číslo… „Do telefónu som však len niečo zamumlala, hovoriť som už nedokázala. Okrem toho sa mi podlamovala pravá časť tela,“ spomína Alžbeta na deň, keď ju manžel Valér nakoniec našiel pri aute bezvládnu a okamžite ju odviezol do nemocnice.
Zasiahla svokra
Lekári na centrálnom príjme najskôr stav mladej ženy pripisovali tehotenskej cukrovke, v hre bol aj nádor v mozgu. Len príznaky cievnej mozgovej príhody akosi nevideli. Na rozdiel od Alžbetinej svokry, ktorá ako lekárka pracovala v tej istej nemocnici. Tá trvala na tom, že ide o mŕtvicu a jej nevesta potrebuje neurológa. Po jeho príchode už bola diagnóza zrejmá –kombinovaná mozgová mŕtvica. Najprv jej cievku v mozgu upchala zrazenina, ktorá sa následne uvoľnila, cieva praskla a zakrvácala časť mozgu.
Život dieťaťa bol pre ňu na prvom mieste
Keď budúcu mamičku hospitalizovali, len bezvládne ležala na nemocničnej posteli. „Nedokázala som nič. Iba som čakala, čo príde a bude,“ spomína Alžbeta na prvé 
chvíle v nemocnici. Nedokázala rozprávať, hýbať sa, pritom všetko intenzívne vnímala. Myseľ bola jasná, ale telo akoby k nej nepatrilo. Keď k jej posteli prišli dve lekárky s lajstrom o prerušení tehotenstva, ktorý mala podpísať, aby jej mohli podať potrebnú liečbu na rozpustenie krvných zrazenín, vedela presne, čo im chce povedať – že jej vytúžené dieťa jej nikto nemôže vziať. Ale nedokázala vydať zo seba ani hlások. Najbližší jej to však našťastie čítali z očí. Doslova tam mala napísané, že nech sa deje čokoľvek, dieťa si nechá. A bolo rozhodnuté. Aj napriek varovaniam lekárov, ani na chvíľu nezapochybovala. „Bol to podvedomý materinský inštinkt, bez uvažovania nad tým, čo ma čaká,“ spomína mladá žena. Ani nikdy potom nezaváhala. Nepripúšťala si žiadne „čo ak…“ Taký luxus si nemohla dovoliť. „Podvedome som vedela, že budem bojovať. Nešlo len o mňa, ale aj o moju dcéru.“
Právnička bez schopnosti rozprávať
Lekári Alžbete nakoniec diagnostikovali 99-percentnú afáziu, agrafiu a alexiu. Pre mladú právničku to znamenalo totálnu stratu komunikačných schopností. Nevedela sa ani podpísať, nevedela napísať list, nedokázala prečítať ani len jednoduchý text. „Keď som sa nevedela podpísať, bola to pre mňa obrovská rana. Z právničky, ktorá mala obhajovať ľudí slovnými argumentmi, som sa stala človekom, ktorý nemôže vyjadriť ani len jednoduché myšlienky,“ spomína na pocity frustrácie. Nedokázala chodiť, čítať, písať, počítať, robiť úplne bežné a samozrejmé úkony.
Hanbila sa vychádzať medzi ľudí
Aj keď návrat do života bol ťažký, Alžbeta nikdy neuvažovala, že by to vzdala. „Ani mi to nenapadlo. Mala som pred sebou obraz svojej dcérky, ktorá bola v mojom brušku. Musela som bojovať, aby som jej mohla byť dobrou matkou,“ spomína. Z nemocnice ju pustili tesne pred Vianocami, kúpili si teda s manželom stromček a tešili sa jeden z druhého. Až doma, v tichu, jej došlo, čo sa stalo, že prekonala mozgovú príhodu a musí sa učiť všetko odznova. Doslova každý deň bol pre ňu výzvou. Učila sa jednoduché úkony, ktoré predtým považovala za bežné a ani si ich neuvedomovala. Ale nie všetko išlo ľahko. Alžbeta priznáva, že zo začiatku sa hanbila vychádzať medzi ľudí, predsa len fyzické následky porážky sa tak ľahko nedajú ukryť.
No logopédii bola osemkrát týždenne
Alžbetin manžel Valér však pri nej od začiatku stál, hoci priznáva, že sa obával, čo ich čaká. „Nikdy mi však nedal pocítiť, že by som na to bola sama. Rodina a 
priatelia boli pre mňa všetkým,“ prezrádza mladá žena. Keď sa po troch týždňoch v nemocnici vrátila domov, čakala ju ďalšia výzva. Vedela, že musí pokračovať v rehabilitáciách, ak chce niekedy opäť normálne žiť. Kvôli tehotenstvu rehabilitovala menej, preto sa sústredila najmä na reč. „Chodila som až osemkrát týždenne na logopédiu. A bol to práve tréning reči, čo mi pomohlo najviac. Vďaka tomu som dnes tam, kde som,“ hovorí. Na začiatku mala spadnutý kútik a pravú stranu tváre nedokázala dobre používať, ale vďaka tvárovým cvičeniam a jej vytrvalosti to dokázala zvrátiť a dnes je tam, kde pred porážkou.
Druhé tehotenstvo jej neodporúčali
Keď už bola mladá žena z najhoršieho vonku a okolo nej behala zdravá a krásna Alžbetka, túžila sa stať mamou ešte raz. Lekári jej síce druhé tehotenstvo neodporúčali, ale ona sa nedala odradiť a dnes je napriek všetkému dvojnásobnou mamou. „Pri druhom tehotenstve som bola pod dohľadom najlepších lekárov a vďaka tomu všetko prebehlo bez komplikácií,“ hovorí spokojne. Až po porážke sa z genetického vyšetrenia krvi dozvedala, že má zmutovanú krv a to zrejme bolo príčinou, prečo ju pri predošlom tehotenstve postihla cievna mozgová príhoda. „Pri samotnom tehotenstve krv zhustne, prúdi v žilách moja i dcérina krv. Ja som veľa vracala, celú graviditu, a to sa taktiež podpísalo pod to, že som porážku dostala. Ak by sa robilo genetické vyšetrenie štandardne pri každej gravidite, prišlo by sa na mutáciu krvi a nasadil by sa liek na jej riedenie. Pri druhom tehotenstve som ten liek už užívala,“ spomína Alžbeta.
Porážka.sk
Dnes má štyridsať rokov a s manželom vychováva dve dcéry, dvanásťročnú Alžbetku a sedemročnú Valery. Hoci sa Alžbete podarilo väčšinu následkov mŕtvice prekonať, stále pociťuje niektoré obmedzenia. „Ľudia, ktorí ma nepoznali predtým, si myslia, že som úplne v poriadku. Ale ja to na sebe cítim. Každý deň bojujem so svojím telom,“ priznáva. S úsmevom dokonca prezradí, že malú pomoc potrebuje stále. „Keď treba niečo napísať krasopisne, píše za mňa dcéra.“ Po svojich skúsenostiach sa však rozhodla pomáhať iným ľuďom s rovnakým problémom. Založila občianske združenie Porážka.sk a každý rok organizuje v Bratislave podujatie Beh neporazených, kde spája ľudí po mŕtvici a podporuje ich v návrate do života. „Chceme ukázať, že aj po takejto udalosti môže človek žiť naplno. Spoločne sa stretávame, delíme sa o príbehy a podporujeme sa navzájom,“ vysvetľuje. Tento rok sa podujatie bude konať 26. októbra a bežne naň chodia ľudia rôznych vekových kategórií, pričom každý má svoj jedinečný príbeh. „Štatistiky hovoria, že mozgové príhody postihujú čoraz viac mladých ľudí, preto je dôležitá osveta. Učíme ľudí rozpoznať už prvé príznaky mŕtvice a okamžite reagovať, pretože včasná liečba môže zachrániť život.“ Alžbeta ho dnes žije úplne plnohodnotne, hoci stále musí na sebe pracovať. „Stále cvičím, upravila som stravu a konečne som začala jesť zdravo,“ prezrádza šťastná a s úsmevom, aj keď jej choroba vzala milovanú profesiu. „Stále však môžem robiť všetko ostatné, čo si zaumienim.“
PREČO JE VHODNÁ ROBOTICKÁ REHABILITÁCIA?
„Inovatívne robotické technológie sú užitočným nástrojom pre fyzioterapeutov a pacientov, keďže sú vysoko efektívne a neúnavné. Dokážu pracovať 24 hodín denne a vykonávať pohybové sekvencie precízne a opakovane. Napríklad v Lokomate prejde pacient aj 2 000 krokov za hodinu,“ vysvetľuje princíp liečby pomocou robotického prístroja hlavná fyzioterapeutka z neurorehabilitačného zariadenia Levita v Lehniciach Bc. Anita Hrdlovic, podľa ktorej včasná robotická rehabilitácia urýchľuje zlepšovanie zdravotného stavu pacienta po cievnej mozgovej príhode. Môže sa však aplikovať až potom, keď je stav pacienta stabilizovaný. „Rehabilitačný lekár je na základe lekárskej správy a nálezu v nej schopný posúdiť, či je pacient vhodný na absolvovanie roboticky asistovanej rehabilitácie. Vtedy ho pozve na vyšetrenie, kde podľa aktuálneho stavu a na základe konzultácie s fyzioterapeutom navrhne individuálny rehabilitačný program,“ ozrejmuje externá lekárka fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie v Levite MUDr. Jarmila Petrovičová, CSc., pričom včasná robototerapia podľa nej výrazne znižuje čas rekonvalescencie. „V niektorých prípadoch prvé zlepšenia prichádzajú už po dvoch-troch týždňoch, v iných prípadoch už aj po dvoch-troch dňoch.“
foto: archív A. H., www.levitalehnice.sk, www.vitalitalehnice.sk
