Ako veľmi nás predurčujú vlastnosti získané od rodičov? A ako veľmi sa dá telesný „hardvér ukočírovať“ našimi želaniami a vôľou?
Cherchez la femme. Alebo: Za všetkým hľadaj ženu, ako hovorí jedno veľmi staré francúzske príslovie. Aj keď sa väčšinou vzťahuje na intrigy, ľsti a najrôznejšie „ženské“ zbrane, ktorými ženy v priebehu histórie ovládali svojich mužov a dosahovali svoje, jeho význam je v skutočnosti oveľa širší a intrigovanie výrazne presahuje. Existujú napríklad ženy, ktoré nechcú dosiahnuť tak celkom „svoje“. Ide im o to, aby niečo dosiahol ich partner. Čo však nie vždy je to isté. To, čo má dosiahnuť, sa prípad od prípadu líši. Bolo by klišé spájať to iba s vysokým postavením, vplyvom a veľkou kopou peňazí.
Tvárna hmota
Želajú si, aby niečím bol, nejako vyzeral, nejako rozprával, nejako sa obliekal, nejako vystupoval, nejako sa k nim správal, aby bol schopný to či iné, iných vecí aby schopný, naopak, nebol, aby si ho mohli vážiť alebo aby sa ním mohli chváliť, a tak ho zoberú síce ako nepoddajnú, ale aj tak tvárnu sochársku hmotu a pomaly ju začnú miesiť a tvarovať k obrazu, ktorý si o ňom vytvorili. Tu treba niečo ubrať, tam pridať, a kde nestačia ruky, pomôže kladivo alebo dláto. Dielo sa síce tvorí pomaly, ale tvorí sa, a aj keď muž po ich boku nikdy nebude spĺňať ich všetky požiadavky a predstavy, v kadečom sa im začne aspoň trochu približovať. Rousseau nebol jediný, kto si myslel, že muži budú vždy tým, čím ich urobia ich ženy. Sýrsky mysliteľ Publius Syrus napísal: „Počestná manželka je mužovi poddaná, ale zároveň mu vládne.“ Anglický politik Winston Churchill vyhlásil, že bez ženskej prezieravosti, bez ich podrezaného jazyka a bez ich šiesteho zmyslu, vďaka ktorému vidia, čo je za zatvorenými dverami, by muži vo svojom putovaní dejinami ostali ostali iba v polovici cesty a ktovie, či by nestáli na jej začiatku. Ruský spisovateľ Anton Pavlovič Čechov napísal, že muži bez žien hlúpnu. Básnik Charles Baudelaire tvrdil: „Žena je osudovo sugestívna: žije v inom živote než vo svojom vlastnom, žije v našich predstavách a neustále ich znepokojuje a oplodňuje. Čo by sme my muži boli bez žien, ktoré nás nútia, aby sme sa zriekli svojich snov a začali plniť ich sny? Čo by muži dokázali bez ženskej hnacej sily a bez ich tvrdohlavej zanovitosti i krásy?“ Ženy však nemusia „tvoriť svojich mužov“ len cielene a s jasným zámerom. Ako dokazujú umelecké diela, ženy odjakživa inšpirujú mužov, sú ich múzami a iba svojou existenciou ich podnecujú k tvorbe a k veľkým činom. Kde by bol Dalí bez svojej múzy, radkyne aj ochrankyne Galy, Rubens bez svojej prvej ženy Isabelly, Rembrandt bez svojej gazdinky Hendrickje, Picasso bez svojich manželiek a mileniek či stredovekí trubadúri bez svojich krásnych dám na kráľovskom dvore? Oscar Wilde bol presvedčený, že ženy v mužoch podnecujú túžbu vytvoriť veľdiela, ale nebol by to majster irónie a bonmotu, keby nedodal: „Prekážajú im však v ich realizácii.“
Na prvej koľaji
Samozrejme, nie je to vždy tak, že žena muža pre- tvára od základu, čo by sa jej, mimochodom, ani nepodarilo, ale odhalí jeho slabiny, rozpozná silné stránky a na základe toho mu pomáha v jeho – dajme tomu – raste. Tridsaťpäťročná Denisa tak manželovi pomáha skoro desať rokov. Jej kariéra je až na druhej koľaji, na tej prvej je jeho kariéra. Denisa však odmieta názor, že by sa manželovi obetovala a necíti sa využitá ani zneužitá. Jej úsilie nespočíva v tom, že by sedela doma, upratovala, varila, starala sa o platenie účtov a sebe sa nevenovala. Jej úsilie podľa jej slov spočíva v tom, že manžela nebrzdí, ale podporuje vo všetkom, v čom je dobrý a kde vidí jeho potenciál. „Nebyť mňa, sedel by v nejakej zatuchnutej kancelárii a nikam by sa neposunul,“ hovorí otvorene. „Viem, že to bude znieť namyslene, ale nemyslím to tak. Len konštatujem fakty. Muži si myslia, že je všetko hrozne jednoduché, ale vôbec si neuvedomujú, že ich úspech sa skladá z maličkostí, ktoré dohromady tvoria jeden celok. To ja som manželovi nakúpila kvalitné košele a prinútila ho, aby si zohnal poriadny oblek. Ja som mu zasadila do hlavy myšlienku, že by sa nemal uspokojiť s platom, ktorý nezodpovedal jeho schopnostiam ani kvalifikácii. Ja som ho naučila používať príbory, ktoré nikdy nevidel, a pri podaní ruky sa pozerať ľuďom do očí. Keď dostal ponuku na prácu v zahraničí, podporila som ho, aby ju vzal, pretože taká príležitosť sa dvakrát nevyskytne. Ja som pri ňom stála, keď mal toho veľa, a nikdy som mu nevyčítala, že sa vracia neskoro, pretože som vedela, že to inak nejde. Isteže, na svojom postavení má aj vlastnú zásluhu, ale – ako som povedala – nebyť mňa, nikam by sa neposunul. Ja som ho rozhýbala.“
Keď si dvaja prajú to isté
Pre partnerský vzťah je ideálne, keď si obaja partneri želajú to isté a keď ich snahy nejdú navzájom proti sebe. To predpokladá rovnaké či minimálne podobné ciele. Ak nie je táto podmienka splnená (čo v Denisinom prípade je), stane sa zo snahy pozmeniť partnera či ho niekam posunúť boj, ktorý nemôže dopadnúť dobre. Jeden príklad mám v širšej rodine medzi vzdialenými príbuznými. Keď si Dagmar brala Pavla, naivne si myslela, že jej ho budú všetky kamarátky závidieť. Bol šarmantný, inteligentný, vtipný a ženám sa páčil. Po niekoľkých rokoch zistila, že Pavlovi chýba vlastnosť, ktorú sama považovala za zásadnú – predovšetkým u mužov. Tou je ctižiadosť. Pavol nemal vôbec žiadne ambície, veľké sny a nevedel, prečo by ich mal mať. Ak mal nejaký cieľ, tak to bol pokojný, spokojný život, čo však Dagmar privádzalo k zúrivosti a postupom času začala svojho manžela úprimne neznášať a pohŕdať ním, aj keď nedostatok ambicióznosti bol jeho jediný prehrešok. Mimochodom, sama to priznáva: „Považovala som ho za papuču. Moje kamarátky sa na stretnutiach chválili, čo ich manželia dokážu, ako ich povýšili, a ja som mlčala. Nemala som sa čím pochváliť. Predsa im nebudem rozprávať, že môj muž chodí rád na prechádzky a bicykluje sa? Keby aspoň na tom bicykli urobil nejaký rekord, ale jeho rekordy nikdy nezaujímali. Žena si potrebuje svojho muža vážiť. Aspoň ja áno. Rozhodne nemusím mať vedľa seba prezidenta ani milionára, ale niečo by ho malo zaujímať. Naozaj, stačil by záujem, keď už mu chýbajú schopnosti.“ Manželstvo skončilo po pätnástich rokoch veľmi nepríjemným rozvodom a úplným rozbitím všetkých rodinných vzťahov. Ich tri deti kopírujú názory svojej matky, že otec nie je na nič dobrý, a nestýkajú sa s ním.
Prečo to robia?
„Žena si svojho muža potrebuje vážiť…“ To je naozaj jeden z hlavných dôvodov, kvôli ktorým nie-ktoré ženy venujú toľko úsilia tomu, aby pomohli svojmu partnerovi. Často majú pocit, že bežné veci nestačia na to, aby si muži zaslúžili ich úctu i úctu okolia, a túžia mať vedľa seba ambiciózneho partnera alebo rovno hrdinu. Rovnaký dôvod mala aj Denisa. „Je dôležité, keď si partnera vážite a keď si on váži vás. Potom sa k sebe aj inak správate.“ Ďalším dôvodom môže byť túžba po lepšom spoločenskom postavení, po väčšej spoločenskej prestíži, po možnosti sa partnerom chváliť pred známymi, po vyššom životnom štandarde, ale môže to byť aj celkom nezištná snaha pomôcť niekomu, o kom si myslím, že je napríklad talentovaný, alebo že v sebe skrýva veľké možnosti, ale kvôli nedostatku sebavedomia si to jednak sám poriadne neuvedomuje a jednak sa nedokáže presadiť. Vôbec nie všetky ženy, ktoré majú tendencie svojich mužov postrčiť k trochu väčším výkonom, sa podobajú hádavej a neznesiteľnej rybárovej manželke v rozprávke „Zlatá rybka“, ktorá chcela všetko a hneď a nič jej nebolo dosť dobré. Isteže, niekedy z toho, čo urobia zo svojho partnera, ťažia priamo: „Ja ti pomôžem, a ty potom pomôžeš mne.“ Prípadne: „Ja ti pomôžem, ale niečo z toho chcem mať aj ja.“ Ale mnohé z nich majú altruistické sklony a spôsobuje im úprimnú radosť, keď vidia, že partner je spokojný, že sa mu darí a má úspech. Týmto ženám obvykle o žiadne osobné výhody nejde, aj keď ich hreje ocenenie zo strany okolia – to je však úplne prirodzené. Všetci máme radosť, keď nám niekto pochváli psa, dieťa alebo zloží poklonu partnerovým schopnostiam. To, o čo im ide a čo majú spoločné so ženami, ktoré partnerovým prostredníctvom usilujú o osobné výhody (či už je tou výhodou úcta, prestíž alebo vyšší štandard), je vďačnosť.
Nevďak svetom vládne
Vďačnosť je niečo, čo je podľa psychológov pre človeka veľmi dôležité. Napriek tomu niekedy hovoríme, že o žiadnu vďačnosť nestojíme, a racionálne to myslíme vážne, prinajmenšom podvedome si ju však prajeme. Chceme, aby nám niekto poďakoval, aby pochválil naše úsilie (a podpora mužov ženami si vyžaduje značné úsilie), aby nám bol, skrátka, vďačný. To neznamená, že sa nám bude plaziť pod nohami a stokrát za deň nám ďakovať. Stačí, keď nám dá najavo, že si to či tamto všimol, že o tom či onom vie a že si to váži, pretože si uvedomuje, že to nie je samozrejmé. Problém s vďačnosťou spočíva v tom, že ju ľudia veľmi často chápu ako niečo až negatívne a tiež ako niečo zaväzujúce. Určite ste počuli podobnú vetu: „Tak dobre, ja na teba teda dám, ale nečakaj, že ti budem vďačný.“ Vďačnosť zaväzuje a byť zaviazaný, znamená niekedy pre druhého niečo urobiť, čomu sa niekedy snažíme vyhnúť. Ženy, ktoré „tvoria svojich mužov“, to majú v tomto smere veľmi ťažké. Spočiatku si možno ani neuvedomujú, že po vďačnosti túžia, a keby ste sa ich opýtali, odpovedia, že pre vďačnosť to nerobia. Lenže keď sa im vďačnosti nedostane, uvedomia si, že im chýba. Toľko toho pre neho urobili. A on? On si to ani nevšimne, nepoďakuje, nedá najavo, ako si to cení! V horšom prípade sa odvďačí tak, že si nájde inú ženu, mladšiu a krajšiu, ktorá ho potom, čo sa dostal na výslnie, bude úspešne reprezentovať. Nedostatok vďačnosti môže so vzťahom pekne zamávať, môže ho výrazne pokaziť alebo dokonca rozbiť. „Aspoň vďačný by mi mohol byť,“ praje si i Denisa. „Kiež by bol milší a príjemnejší po tom všetkom, čo som pre neho urobila. Ale to asi chcem veľa.“
Ženy, ktoré pohli dejinami
Ako už bolo vyššie povedané, za všetkým hľadaj ženu. Niektoré ženy prostredníctvom mužov pohli dejinami. Grécky filozof Sokrates vraj vďačil svojej žene Xantipe za to, že sa stal filozofom – bola taká hádavá, že mu neostalo nič iné. Povedal: „Len sa veselo žeňte; ak sa ti dostane žena dobrá, budeš vzácnou výnimkou, ak sa ti dostane zlá, staneš sa filozofom.“ Ďalšou ženou, ktorú plne vystihujú slová „cherchez la femme“, je rímska Messalina, manželka cisára Claudia, ktorá bola povestná svojimi intrigami. Nebolo jej nič sväté a neštítila sa ničoho, čo mohlo dopomôcť k zvýšeniu jej vplyvu a moci. Helga Thoma v knihe „Metresy francúzskych kráľov“ (Metresy francouzských králů) píše o Henrichovi II. a Diane de Poitiers: „Henrich bol uzavretý, ostýchavý, a niekedy dokonca tak trochu zvláštny. Františkovi I. neunikol synov dobrý vzťah ku krásnej vdove po veľkosenešalovi de Brézé. Rozprával jej preto o svojich starostiach a Diana mu vraj odpovedala: ,Dôverujte mi, urobím ho svojím rytierom.´ Odvtedy sa madame de Brézé starala o princovu výchovu. Nikto z toho nemal väčšiu radosť ako Henrich sám. Neistý chlapec s nedostatkom vlastnej vôle sa cítil u sebavedomej, silnej ženy bezpečný a istý. Sňala z neho všetko rozhodovanie, riadila a viedla ho. Dokedy sa s Dianou neporadil, Henrich o ničom nerozhodol. Jej prianie a návrhy mu boli rozkazom.“ V rovnakej knihe nájdeme i opis vzťahu Ľudovíta XV. a madame de Pompadour. Táto žena podporovala jeho sebavedomie, bola jeho hnacím motorom, zároveň i oporou a pokojným prístavom. S jej pomocou odolával tlaku, ktorý naňho jeho postavením a s ním spojenými povinnosťami doliehal: „V markíze našiel presne takú spoločníčku, akú potreboval. Bola nielen krásna, ale aj inteligentná a veselá. Vedela ho výborne zabaviť a zbavovať ho jeho stále sa vracajúcej melanchólie. Predovšetkým však vedela… dodávať kráľovi sebavedomie. Okrem toho mu poskytovala niečo, čo si oddávna želal – akýsi druh útulného domova a trochu súkromia, do ktorého mohol uniknúť pred chladnou dvorskou etiketou.“ Zo súčasných politikov to je napríklad Hillary Clinton, kto veľkou mierou ovplyvnil svojho manžela. Podľa niektorých ľudí by sa Bill Clinton nikdy nestal prezidentom Spojených štátov, nebyť Hillary. Nedá sa nespomenúť ani literárnu postavu pani Bovaryovú, ktorá sa vydala za vidieckeho lekára, celý život sa za neho hanbila, vyčítala mu, že nemá žiadne ambície, a nakupovaním drahých vecí sa snažila jeho i seba v spoločenskom rebríčku trochu pozdvihnúť. A konečne Pygmalion G. B. Shawa. Profesor Higgins síce naučil Lízu hovoriť dokonalou angličtinou vyšších vrstiev, naučil ju jesť, obliekať sa, ale… V skutočnosti to bol on, kto sa zmenil.
Viac ako poďakovanie
Psychológ Jaro Křivohlavý v knihe Psychológia vďačnosti a nevďačnosti popisuje vďačnosť ako niečo, čo nás môže obohatiť a povzniesť. Tvrdí tiež, že najjednoduchšou formou vďačnosti je poďakovanie, ale upozorňuje, že vďačnosť je oveľa viac. Poďakovanie môže byť naučené, formálne a mechanické, ale vďačnosť vychádza z vnútra. „Termín vďačnosť vystihuje širší a hlbší jav, ako je poďakovanie a danie daru darcovi ako odpoveď za prijatý dar. Psychológovia to vyjadrujú vetou, ktorá hovorí, že vďačnosť je multidimenzionálnym (mnohorozmerným) javom. Popri psychologickej charakteristike vďačnosti neslobodno zabudnúť ani na stránku sociálnu a morálnu. Slovom ´vďačnosť´ rozumieme celkový postoj k životu a ku všetkému, s čím sa v ňom stretávame. Celkom konkrétne: radovať sa z toho, že sa ráno prebudím, a byť vďačný za to, že som sa mohol vyspať. Radovať sa z toho, že mi vykvitol kvietok – a byť za to vďačný. Byť vďačný za rodičov, za deti, za manžela či manželku, za vnúčatá, za to, že mám prácu, že ešte to či ono môžem. A tak sa radovať zo všetkého, čo život dal. Byť vďačný i za to, čo bolo a už nie je – vďačný za to, že to vôbec bolo, že som to mohol zažiť a prežiť, že som mohol byť pritom.“ Autor vysvetľuje i pojem autentická vďačnosť, čo je naozajstná vďačnosť, ktorá mení nielen videnie sveta, ale i vlastnú osobnosť a morálnu stránku charakteru toho, kto byť vďačný dokáže.
Zradné výčitky
Nie všetci muži si uvedomujú, že im ženy pomáhajú, pretože podpora môže byť – a často je – veľmi nenápadná a neokázalá. K vetám typu „to len vďaka mne si tam, kde si“ sa ženy uchyľujú v hádkach alebo až potom, čo sa im partner „odvďačí“ milenkou alebo žiadosťou o rozvod. Problém je v tom, že mužom veľakrát vôbec nedochádza, že to tak je, a teda nevidia dôvod, prečo by mali byť partnerke vďační. Istú úlohu hrá aj samoľúbosť. Vykladajte niekomu, kto práve dosiahol úspech a opája sa svojimi schopnosťami, že by mu boli nanič, keby nestretol vás… Urazí sa, naštve sa a odmietne o niečom takom čo i len uvažovať, takže ste zase na samom začiatku. Mnoho práce, ale žiadna vďaka. Najlepším riešením je v takom prípade prehltnúť svoju hrdosť a pokúsiť sa pochopiť, že partner nie je (alebo nemusí byť) nevďačný naschvál, len niektoré veci nevidí. Je to ťažké, ale čím viac si človek vynucuje, tým si znižuje pravdepodobnosť, že to dostane. Hneď ako spustíte výčitky, urobí ten druhý to isté a nakoniec sa dozviete, že sa vás nikto o nič neprosil, alebo že ste vo svojej snahe nasekali veľa chýb. Ruské príslovie hovorí: „Môžeš sa rozpoliť a vytknú ti, že si sa nerozštvrtil.“
Keď chcete muža „pretvoriť“…
…počítajte s úskaliami, s prekážkami, ktoré vám budú prekážať v ceste a s rizikami. Zhrnuli sme ich do niekoľkých bodov.
1.
Jedným z rizík, ktoré je dobré mať na zreteli, je nepochopenie. Môžete to myslieť stokrát dobre, môžete to robiť len pre neho, nemusíte mať vôbec žiadne postranné či mocichtivé úmysly, ale váš partner vašu snahu nemusí oceniť, a ak ju neocení on, neocenia a nepochopia ju jeho priatelia. Pre nich budete vždy tou, kto sa ho snaží prerobiť, a pretože ho majú radi takého, aký bol pred zoznámením s vami, budú vám to mať za zlé. Ocenia vás iba vtedy, keď vďaka vám prestane piť a podobne.
2.
„Keď chceme pochopiť alebo ovplyvniť ľudské správanie, musíme vedieť veľmi veľa o podstate spoločenských skupín,“ uvádza psychologička vo svojej publikácii Hry pre dospelých. V nej, okrem iného, prezentuje hry, ktoré sa dajú využiť na výcvik a rozvoj sociálnych zručností. „Bez zodpovedania základných otázok, týkajúcich sa fungovania skupín, nie je možné skupiny pochopiť, riadiť a ovplyvňovať. To sa týka malých spoločenských skupín, napríklad rodiny, aj skupín veľkých, ako sú spoločenské triedy, etnické skupiny alebo národy.“ Nelámte nič cez koleno. Choďte na to múdro a tak, aby to bolo na prospech všetkým. Všetkého veľa škodí a veľa snahy obzvlášť.
3.
Všetko zmeniť nedokážete. Nielenže je márne a zbytočné sa o to pokúšať, ale je márne a zbytočné si niečo také vôbec priať. Ak chcete mať vedľa seba úplne iného človeka, bude pre oboch jednoduchšie, keď si ho nájdete, a nebudete partnera nútiť do zmien, ktoré idú proti jeho presvedčeniu, proti jeho záujmom a proti jeho snom.
4.
Je veľa vecí, kvôli ktorým si môžete partnera vážiť a kvôli ktorým si môže vážiť on vás. Netrvajte na svojich snoch, ale nájdite si sny spoločné. Ak chcete partnerovi pomáhať, zamerajte sa na to, čo má rád, čo sa mu páči, čo by sám rád dosiahol. Len tak môžete byť spokojní obaja.
