„Mám dvadsaťsedem rokov a pre mňa je to najvyšší čas na prvé dieťa,“ hovorí Alexandra Trávniková, mladá herečka, ktorá sa hneď po vysokej škole uchytila v úspešnej seriálovej Nemocnici. Keďže promovala v čase tvrdej pandémie, považuje to za šťastie. Len pár týždňov predtým sa totiž ešte živila ako čašníčka…
Herectvo pre ňu nebol detský sen. Už totiž študovala na konzervatóriu a ešte stále nemala predstavu o svojej budúcnosti. Až vďaka tamojším pedagógom pochopila, že to bude určite umenie. Možno réžia, dramaturgia… Alebo herectvo? Keď si ho vybrala, bolo jasné, že chce pokračovať na VŠMU. Akurát, že vo chvíli, keď sa blížil koniec jej štúdia a mali sa jej začať otvárať dvere divadiel a televízií, boli všetky zatvorené. Ako celý svet, ktorý sužovala korona. „Začala som teda brigádovať ako čašníčka a hovorila som si, že ak to takto zostane a nebudem mať prácu alebo nejaký angažmán v divadle, musím to začať robiť na plný úväzok. Potrebovala som sa totiž niečím živiť,“ spomína Saša. Brala to síce ako fakt, ale dvakrát jedno jej to nebolo. Doma mala diplom o úspešnom dokončení štúdia svojej profesie, ale kde ju ukázať? „Štvalo ma to nielen vtedy kvôli sebe, ale hnevá ma to dodnes, keď sa pozerám na svojich spolužiakov. Sú šikovní, vedia hrať, rozumejú tomu, milujú herectvo a chcú ho robiť, ale nemôžu, lebo nemajú príležitosť.“ Ona ju dostala. Veľmi rýchlo mohla dať podniku, kde roznášala nápoje, zbohom. „Asi po dvoch mesiacoch prišla ponuka zo seriálu Nemocnica a zrazu všetko zapadlo do seba. Vďaka pánubohu.“
„Vždy som túžila po rodine a som presvedčená, že sa to dá skĺbiť.“
Veľké rozhodnutie
Saša si uvedomuje, že herecké povolenie je naozaj z veľkej časti o šťastí. Doteraz jej prialo. „Ale viem, že nemusí trvať večne. Teraz príležitosti mám, ale už o dva mesiace to nemusí byť pravda,“ uvažuje realisticky a pripúšťa, že v takejto situácii sa na materstvo nevyberá čas ľahko. „Samozrejme, že je to veľké rozhodnutie. Ale ja som vždy túžila po rodine a som presvedčená, že sa to dá skĺbiť,“ hovorí, ale len za seba. „Každá žena to môže cítiť inak. Pre niektorú môže byť aj po tridsiatke priskoro, iná sa na dieťa necíti vôbec alebo má pocit, že ten správny moment už zmeškala. Pre mňa je zase toto najvyšší čas.“
„Žena sa musí jednoducho rozhodnúť, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie. A ja som sa rozhodla.“
Musím veriť, že to bude dobré
Uvedomuje si, že vystúpiť z rozbehnutého vlaku je risk. „Ale nemôžem a nechcem myslieť len na kariéru. Žena sa musí jednoducho rozhodnúť, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie. A ja som sa rozhodla,“ konštatuje s tým, že možno keby mala trvalý angažmán v divadle, zvažovala by čas na materstvo viac. „V seriáli však vedia vývoj deja scenáristky prispôsobiť, za čo som im veľmi vďačná,“ usmeje sa Alexandra, ktorá verí, že ak bude Nemocnica pokračovať, bude sa môcť do deja neskôr vrátiť. Aj keď to, že by hrala priamo s malou ratolesťou, si predstaviť nevie. „Ja sa cítim v práci dobre. Ale ateliér je predsa len ateliér. Sú to náročné obrazy a asi by som nechcela, aby bolo moje dieťatko pri tom. No ktovie…“ spomenie si herečka na staré dobré – nikdy nehovor nikdy. Zatiaľ ju finančná záťaž netlačí do toho, aby brala všetko a nemohla sa rozhodovať. „Mám partnera a šťastie, že môžem robiť aj ako tehotná, a čo príde po pôrode, sa neodvážim plánovať. Musím jednoducho veriť, že to bude dobré.“
Foto: TV JOJ a archív A. T.
