Anorexia sa najskôr tvárila ako kamarátka

Tak veľmi sa túžila najesť, ale vložiť čokoľvek do úst nedokázala. Dokonca si uvedomovala, že keby jej niekto do nich skúsil niečo dať nasilu, bola by schopná vypláchnuť si ich jarou, aby sa zbavila všetkého toho tuku a mastnoty. Vyštudovaná herečka Michala Jendruchová (41) prežívala zúfalstvo, do ktorého ju dohnala porucha príjmu potravy.

Keby mala akúkoľvek inú chorobu, asi by ju ostatní ľutovali. Takto bola pre nich tá, čo si za to môže sama. Tá, čo ubližuje sebe aj im. Navyše, prav­depodobne naschvál. Lebo zvonku anorexia presne tak vyzerá. Nejedla, klamala, podvádzala… A na otáz­ku, prečo to, preboha, robí, nemala žiadnu odpoveď. Mysleli si, že len pre nich. Ale ona ju nemala ani pre seba. Akurát si tú otázku vtedy nedávala. To až o dvadsať rokov, keď už jej choroba uťahovala slučku na krku o posledné milimetre. „Ak nezačnete jesť, do pol roka umriete!“ povedala jej na rovinu lekárka. Bolo to ako petarda, ktorá z ničoho nič vybuchla pri jej uchu. Mi­chala si uvedomila, že konečne sa tak naozaj vyplašila. Mala tridsať rokov a skoro presne toľko kíl – tridsaťtri! „Síce som si hovorila, že ma možno iba straší, ale aj tak sa mi zahmlilo pred očami,“ spomína vyštudovaná herečka, ktorá z dosiek, čo znamenajú svet, prešla do médií.

Najskôr kamarátka, potom vrahyňa

Musí sa okamžite najesť a pribrať, aby neumrela – tá myšlienka bola v tej chvíli ako barla, ktorá Michalu držala na nohách. Z ordinácie vyšla totiž taká vydesená, že sa jej doslova triasli kolená. Jeden prudší pohyb a spadne. Čo keď sa už nezdvihne? Sama na seba zúfalo kričala, že musí jesť. Presne ako kedysi jej mama. Chcela ju donútiť jesť a odmietala ju pustiť od plného taniera. Presedeli vtedy za kuchynským stolom celé hodiny, hrajúc nekonečnú hru – kto z koho. Väčšinou vyhrala Michala a jedlo skončilo v psej tlame alebo nenápadne späť v hrncoch. Ale z času na čas sa to predsa len podarilo aj mame. „Vtedy som trpela ako zviera. Mala som pocit, akoby mi telo trhalo na kusy, potrebovala som tie kalórie dostať okamžite z tela von. Vracať sa mi našťastie nikdy nepodarilo. Takže som zobrala psa a utekala ho venčiť svojím zbesilým tempom. Myslím, že keby ma vtedy niekto chcel nasilu zastaviť, tak sa s ním začnem biť,“ opisuje Michala intenzívnu silu, ktorá ju ovládala. A ona sa nechala. Svojím zákerným spôsobom jej totiž dodá­vala sebavedomie, ktoré nemala. „Na začiatku sa anorexia skrátka tvárila ako kamarátka. A ja som ju mala cel­kom rada, lebo nám bolo spolu dobre. Až postupne začala uťahovať slučku a chcela ma zabiť!“ Prvýkrát jej váha klesla na tridsať kíl v puberte. Michala si pamätá, ako v tej chvíli odovzdane mame prikývla na návštevu lekára. Tak veľmi už túžila jesť, ale vložiť čokoľvek do úst nedokázala. Dokonca si uvedomovala, že keby jej niekto do nich skúsil niečo dať nasilu, bola by schopná vypláchnuť si ich jarou, aby sa zbavila všetkého toho tuku a mast­noty. Sama sebe prestávala rozumieť. Zato lekárka to pochopila hneď. Takže keď po jej návrhu na okamžitú hospi­talizáciu zbadala v očiach Michalinej mamy zaváhanie, bola nekompromis­ná: „Ak ju nepošlete liečiť sa, dám vás na súd!!!“

Zo štipiek sa nepriberá

Z nemocnice Michalu pustili, keď sa dostala mimo ohrozenia života, čo, bohužiaľ, neznamenalo, že bola aj mimo chápadiel choroby. „Pripadala som si napuchnutá, neforemná, všet­ko ma škrtilo… Veď som musela prib­rať takmer desať kíl! Najradšej by som zo svojho tela vyskočila a bola slobod­ná,“ spomína na svoje pocity. Jesť síce musela, no stále zmenšovala porcie a vyraďovala ďalšie a ďalšie jedlá. Konzumovala iba potraviny, ktorých sa nebála, čo boli nakoniec len jablká a chlebové kôrky. Pritom paradoxne svoj „jedálny lístok“ strašne chcela rozšíriť. Tak veľmi sa túžila normál­ne najesť. Ale ako? Z vareného jedla mala doslova panický strach. A tak len odštipkávala – kúsok vianočky, syra, jogurtu… Samu seba presvedčila, že zo štipiek sa nepriberá, ale váha začala pomaly stúpať. Prah dospelosti teda prekročila so zdravou váhou päť­desiattri kíl. Nie však zdravá. „Ľudia majú pocit, že sa anorexia týka len tých, čo sú kosť a koža. Pritom človek s touto diagnózou môže mať pokojne aj nadváhu, a napriek tomu ho môže dusiť. Sama som mnoho rokov žila tak, že na mne chorobu nebolo vidieť. Udržiavala som si síce slušnú váhu, no anorektické myslenie ma zväzo­valo.“ Stačilo totiž pár nevhodných poznámok a ona opäť vedome chudla, pritom telu chýbalo každé kilo, ktoré dala dolu, a hneď sa ozývalo zdra­votnými problémami. „Nie ste nijako vyziabnutá,“ krútil hlavou jej lekár, keď sa ho spýtala, či za to, že nemen­štruuje, môže jej váha. Nevinná veta, ktorou ju chcel upokojiť, však nako­niec bola na vine jej druhého pádu na hranicu života a smrti. Anorexia, ktorá ovládala stále jej mozog, jej totiž jeho slová preložila po svojom: Nie si vyziabnutá, takže si tlstá…!

Normálne Dachau

„Ty máš teda ruky… veď to je nor­málne Dachau,“ šplechla jej do očí známa v posilňovni a Michala si uvedomila, že to, čo ju malo uraziť, jej vlastne robí dobre. „V tom je práve anorexia zákerná. Tá hranica, kedy je vaša štíhlosť ešte pekná a kedy sa už ženiete do problémov, je totiž veľmi tenká. A hoci už vám ostatní nazna­čujú, že máte problém, alebo ste si to dokonca schopní priznať aj sami, už ste tou chorobou príliš zomletí,“ snaží sa vysvetliť svoje vtedajšie mysle­nie. Myslenie, ktoré bolo vydesené z každého deka, z každej poznámky o zaokrúhlených krivkách, z prichá­dzajúcej ženskosti. O to viac, keď ju komentovali muži len svojimi chlip­nými rečami o jej oblinách. Pripadala si ako kus mäsa. A neznášala na sebe všetko, čo ju ním robilo. Potrebo­vala sa toho zbaviť, doslova svoje telo za to potrestať. „Hladovanie je vlastne forma sebadeštrukcie, ktorou ventilujete to strašné napätie v sebe,“ hovorí dnes. V podstate si to uvedo­movala už vtedy, chcela sa anorexii vytrhnúť z rúk a ujsť, ale čím viac sa snažila jesť, tým viac si paradoxne ubližovala. „Z konzumácie obrovských porcií ovocia a zeleniny som mala žalúdok úplne otupený. Stále bol síce preplnený, ale jedlom, ktoré nezasýti,“ spomína, ako bola večne prejedená a zároveň hladná, ako preto nakoniec z jedálnička vyškrtla aj ovocie, aby mohla začať jesť normálne. No zúfalý hlad z nedostatku cukru potom v noci zaháňala čokoládou, za ktorú sa na sebe hnevala ešte viac. Ordinovala si tak ďalšie a ďalšie hodiny behu a cvi­čenia. A namiesto priberania začala chudnúť. Až tak, že jej doktorka dala len desaťpercentnú šancu na prežitie. Hrozné bolo, že hoci sa v tej chvíli na­ozaj bála o život, ani tak nedokázala jesť. „Uvedomovala som si, že musím pribrať, že tridsaťjeden kíl je život ohrozujúca váha, že vyzerám ohyzd­ne, napriek tomu aj vtedy mi robilo dobre, keď váha ukázala opäť o niečo menej. Bol to zúfalý paradox. Možno poznáte ten pocit, keď sa v telocvični zničíte tak, že vás bolí celé telo, ale pritom vám to robí dobre. Tak toto bolo niečo také, ale mnoho-, mnoho­násobne intenzívnejšie.“

Víťazný nanuk

Keď mala trinásť, pamätá si, ako sa jej ľudia, ktorí jedli, hnusili. Teraz im závidela. „Ako veľmi som im závi­dela. Ako veľmi som chcela byť ako oni,“ spomína úprimne Míša. Napriek tomu, že sa jej podarilo kilo pribrať a čakala, ako jej bude konečne lepšie, dial sa opak. Cítila sa zle a horšie. „Vtedy prišli asi najťažšie chvíle mojej choroby, prvýkrát som mala pocit, že to nezvládnem, že končím. Umriem.“ Najhoršie bolo, že jej nikto nemohol pomôcť, ak to neurobí prvá sama. Mohli sa len modliť, aby sa jej to podarilo, skôr ako príde koniec. A ona sa nakoniec naozaj rozhodla nevzdať to. „Keď už som vedela, že mi vynecháva srdce a že sa naozaj nemusím dožiť ďalšieho dňa, rozhodla som sa, že sa uzdravím. Do tej chvíle som to rozhodnutie totiž len pred­stierala. Pred okolím, aj pred sebou,“ vracia sa do tých dní po rokoch, ktoré uplynuli od chvíle, keď si uvedomila to najdôležitejšie. „Zbaviť sa poruchy príjmu potravy znamená najskôr si ju úplne priznať.“ Na začiatku považova­la za obrovské víťazstvo nanuk, ktorý si dopriala, aj keď hlava protestovala, že to nie je dobrý nápad. Cítila sa ako na skokanskom mostíku, z ktorého toľkokrát utiekla, ale teraz zostala, odhodlala sa a naozaj skočila. Cítila oprávnenú eufóriu, ktorá sa však stále miešala s neoprávnenými výčitkami svedomia. Jej choroba sa totiž nevzdá­vala, ale Míša jej toho už veľa nedovo­lila. „V zrkadle som sa začala vnímať taká, aká som. Je mi príjemné, keď si sadnem, že sa neposadím na kosti, ale na svaly. Teším sa na každý nový deň, nové chute a pocity. Keď mi niečo nechutí, tak si dám niečo iné. A po obede olovrant, večeru a potom zase raňajky… Toľko dobrého jedla. Nielen raz denne ako predtým. Mňa tak veľmi baví jesť!“ cíti sa ako rozprávková Alenka v ríši divov, hoci si uvedomuje, že s touto diagnózou je to ako so zlo­meninou. Aj keď je kosť už zrastená a zdravá, občas sa pripomenie. „Lenže ja verím, že raz na tú chorobu úplne zabudnem.“

Foto: Shutterstock