Keď dostala otázku, aký je jej najlepší zážitok z detstva, nespomenula výlet, hračku, dobrodružstvo… „Najlepší zážitok bol, keď mama odišla na bicykli do obchodu a ja som mala chvíľu pokoj. Najhoršie bolo, keď som po pár minútach počula buchnúť dvere od garáže a vedela som, že je späť. Obchod bol príliš blízko…“ bola Tereza úprimná. Domov je v jej spomienkach skrátka jedna nekončiaca sa dráma. Je totiž dcérou narcistickej matky.
Na svet prišla rýchlo a bez lekára. Aspoň tak jej to tvrdila mama, ktorá k tomu nikdy nezabudla dodať, že „také deti, čo sa derú na svet, sú najhoršie“. Navyše bola druhorodená. „Mala som o rok staršiu sestru, ktorú matka milovala, a o tri roky mladšieho brata, ktorý bol skôr uzavretý a nenápadný. Ja jediná zo všetkých som však bola podobná otcovi, pravdepodobne preto ma tak neznášala,“ uvažuje nahlas Tereza. Otca si z domu v podstate nepamätá. Odišiel ešte predtým, ako nastúpila do prvej triedy. „Jednak mal vážne problémy s alkoholom a jednak viac nevydržal matkine nevery a hysterické správanie,“ vysvetľuje s tým, že mama bola v rodine vždy dominantná. „Pôsobila však veľmi nestabilne až ‚vyšinuto‘, na všetko reagovala krikom. Celé naše detstvo tak bolo poznačené jej správaním, ktoré nás izolovalo od širšej rodiny,“ dodáva. Špeciálne ona bola pre mamu navyše ako červené súkno. „Bila ma, ale oveľa viac ma trápilo jej neustále ponižovanie, krik a kontrolovanie.“
NESMELI SME SA NA NIČ PÝTAŤ
Neskôr sa Tereza dozvedela, že počas rozvodu rodičov sa o to, aby ich so súrodencami dostala do sta rostlivosti, snažila babička z otcovej strany, ktorá bola riaditeľkou materskej školy. Bohužiaľ, neuspela. Keďže žili dosť ďaleko od seba, vídavala ju potom už minimálne. Priznáva však, že mnoho vecí z detstva si ani nepamätá. „Spomienky mám dosť roztrieštené. Niektoré situácie si pamätám jasne – napríklad pád do jamy s vápnom alebo autonehodu pri jazde na bicykli, ale nie som si istá ich presnosťou. Viem len, ako ma potom matka desila – bola na mňa za tie nehody naštvaná a trestala ma.“ Desivé to však bolo doma podľa Terezy aj bez trestov. „Ako deti sme nesmeli vydávať žiadne zvuky, to totiž matku rozčuľovalo. Nesmeli sme hovoriť, keď pozerala televíziu, ani sa jej na nič pýtať. Nesmela som sa umývať viac ako pár minút, aby som „neplytvala vodou“. Už na základnej škole som pritom mala brigádu. Pracovala som ako barmanka, ale nesmela som cez deň spať, pretože „vo dne sa nespí“, vyberá mladá žena len pár momentov z detstva. Najhorší však podľa nej aj tak bol dennodenný podvedomý stres z toho, ako sa matka neustále potichu pohybovala po dome, všetko kontrolovala a vzápätí po nich za všetko nevydržateľne kričala. „Psychické napádanie bolo na dennom poriadku, až kým si matka večer nevzala lieky a nezaspala.“
KEĎ MALA TRINÁSŤ, CHCELA TO SKONČIŤ
Mama podľa Terezy v podstate nikam nechodila. „O našej rodine sa na dedine vedelo, že je ‚iná‘. Aj keď staršia sestra bola premiantka a matka bola považovaná za krásnu ženu, a to isté sa hovorilo aj o mne, boli sme pre ostatných síce múdre, pekné, ale ‚vadné‘. Čo presne si však o nás ľudia mysleli, vlastne neviem,“ hovorí sympatická žena, ktorá len vie, že keď sa jej dialo niečo zlé, nemal sa jej kto zastať. V škole tak zažívala šikanovanie od spolužiakov aj nepríjemné správanie niektorých učiteľov. „Bola som drobná a navyše som pochádzala z ‚tej divnej rodiny‘. To ma robilo ľahkým terčom,“ vysvetľuje. Keď mala desať, mala pocit, že ju nikto nikde nechce. Cítila sa zbytočná a bez hodnoty. „Bolo mi zo všetkého zle. V škole sa nič neriešilo, hoci si viacerí určite všimli šikanu aj mnoho iných vecí, ktoré sa mi diali. Učitelia mnou však opovrhovali, jednoducho som bola ‚tá od tých čudných‘. To, že som sa dobre učila, ich preto ešte viac provokovalo – ako môžem byť lepšia ako ich deti?“ Postupne už nevládala. „Môj život do trinástich rokov sa totiž skladal v podstate len zo šikany, útekov pred spolužiakmi cestou zo školy a matkiných agresívnych výlevov doma. Keď som mala trinásť, pokúsila som sa teda o samovraždu matkinými liekmi priamo v triede – chcela som sa tak pomstiť jej aj škole a mať konečne pokoj…“ dodá Tereza potichu. Prežila, ale s následkami. Nie však na svojom tele, ale na tom, ako sa k nej správala mama potom. „Ešte viac pritvrdila. Celú situáciu totiž zobrala ako útok na seba.“
VŠETKO SA TOČILO LEN OKOLO MAMY
Postupne si Tereza vytvorila svoj vlastný vnútorný svet, ktorý jej pomáhal prežiť ťažké chvíle. „Vytvorila som si postavy ochrancov, ktorí mi poskytovali pocit bezpečia alebo sme spolu s imaginárnymi priateľmi zakopávali truhličky s tými najhoršími okamihmi hlboko v púšti. Vymyslela som si dokonca aj náš vlastný jazyk. Každý večer som tam vstupovala ako do nemocnice, aby som si vyliečila rany po všetkých úderoch a zlých zážitkoch,“ poodhaľuje dvere do tej časti detstva, ktorú nikto iný nevidel. V tom skutočnom svete to totiž bolo iba o mame. „Bola na invalidnom dôchodku, takže nikde nepracovala a všetky konflikty v domácnosti sa točili okolo nej. Každý sa síce snažil prispôsobiť jej náladám, ale nič nefungo valo,“ dodáva. „Živých“ kamarátov si Terka prvýkrát našla až po neúspešnom pokuse svoj život ukončiť. „Nebola to síce ideálna vzorka – chlapci boli ‚miestni gauneri‘ –, ale všimla som si, že ich rodičia majú radi aj napriek ich problémom,“ poznamená boľavo. Sama to takto nepoznala. Nikdy. „Raz ma mama vyhodila na Vianoce z domu. Pamätám si, ako som sa prechádzala po uliciach a rozmýšľala, čo mám robiť. Veď nech urobím čokoľvek, všetko je aj tak zle.“
„UŽ NECHCEM, ABY MA NIEKTO BIL…“
Odkedy si pamätá, vždy bola tá odstrkovaná. Nové kamarátstva boli teda aspoň niečo, jediné trvalé vzťahy. Iné totiž akoby mať nedokázala. Keď aj sporadicky začala s niekým chodiť, nikdy to netrvalo dlhšie ako štyri mesiace. „Dôvodom bola moja rozpoltenosť, problémy s intimitou a neschopnosť konzistentných citov. Často totiž na partnera zmením názor aj niekoľkokrát za deň. Hoci si to vždy nechávam pre seba, tí pozornejší tieto moje premeny vždy cítili. Vtedy som totiž nebola schopná žiadneho fyzického kontaktu. Bol mi doslova nepríjemný,“ vysvetľuje Tereza, ktorá priznáva, že každý rozchod iniciovala ona. Pritom nechcela byť sama. Ako dospievajúce dievča túžila po blízkosti, no za jediný spôsob, ako ju cítiť, považovala sex. „Prvú sexuálnu skúsenosť som mala ako štrnásťročná, ale išlo skôr o snahu ‚mať to za sebou‘ ako o to, že by to pre mňa bolo niečo výnimočné. Neskôr sa moje sexuálne vzťahy zameriavali prevažne na sado-maso praktiky…“ je Tereza otvorená, no zároveň neskrýva, že dnes to odsudzuje. A ľutuje, čoho sa sama na sebe dopustila. „Už nechcem, aby ma niekto bil…“ dodáva. Uvedomuje si, že to bola vlastne forma sebapoškodzovania, ktorým trpí stále.
NEMÁ POTREBU SA VYDÁVAŤ ANI MAŤ DETI
Dnes má tridsaťšesť a priznáva, že tak sex, ako aj vzťahy sú pre ňu niečo nepredstaviteľné. „Úprimne, už len myšlienka, že by sa ma niekto dotkol, sa mi momentálne hnusí. Nemám potrebu sa vydávať ani mať deti. Skôr by som chcela byť schopná postarať sa sama o seba,“ hovorí mladá žena, ktorá pritom milovala svoju najmladšiu sestru. Tá sa narodila, až keď ona už bola stredoškoláčka a doma viac-menej nebývala. „Rada som ju však strážila, a keď som mala voľno, brávala som si ju na celý deň,“ spomína. Jej mama sa po rozvode druhýkrát vydala za absolútne submisívneho človeka, s ktorým je dodnes, a porodila najmladšie dievčatko. Jedine kvôli nemu a bratovi, ktorý bol celé detstvo prehliadaný, s ňou Tereza až donedávna udržiavala aspoň nejaký vzťah. „Pred dvomi rokmi som ho však oficiálne ukončila. Po intenzívnej terapii som mame povedala, že pokiaľ sa aj sama nezačne liečiť, končím. Ale jej reakcia bola taká, že iná už nebude. Otčim sa len usmial, že aj tak by určite nakričala aj na terapeuta…“
JE TO AKO UROBIŤ JEDEN KROK DOPREDU A POTOM PÄŤ SPÄŤ
Ďalej tak Tereza musí kráčať sama. Pripúšťa však, že nevládze. Že je príliš unavená zo všetkého, čo má za sebou. Odmalička si totiž v sebe nesie, že bola nechcená a vytlačovaná na okraj. No chybu vždy hľadala v sebe a donekonečna si to dávala za vinu. Po strednej škole, odkedy bola odkázaná už iba na seba, tak zažila závislosť od alkoholu a marihuany, trpela nespavosťou a depresiami a končila v nezdravých vzťahoch… Zas a znova však vstávala z dna a snažila sa prežiť a pracovať. „Väčšinu času som robila ako krupierka, servírka alebo barmanka. V kolektívoch však mávam problémy – ťažko znášam posmešky, povyšovanie a nedostatok ohľaduplnosti. Zo stresu a z hlasných zvukov potom robím chyby, čo často vedie k tomu, že ma kolegovia považujú za psychicky labilnú, a ja sa tam potom už hanbím chodiť. Alebo upadnem do depresie a jednoducho nedokážem vstať z postele. Takže mi začne pribúdať jedna absencia za druhou a nakoniec sa nechám úplne ‚vyáčkovať‘. V tej chvíli mi je to totiž jedno,“ opisuje Tereza problémy, s ktorými bojuje. Rozhodne si nemyslí, že je z toho vonku. „Skôr mám pocit, že ide o celoživotný proces. Tvrdo na sebe pracujem, ale je to ako urobiť jeden krok dopredu a potom päť späť. Dlhodobá trauma bohužiaľ nezmizne mávnutím prútika,“ dodáva a priznáva, že momentálne je taká vyčerpaná, že jej jediným cieľom je prežiť ďalší deň. Napriek tomu verí, že práca na sebe má zmysel. „Len musím nájsť spôsob, ako pokračovať bez úplného vyčerpania…“
foto: Unsplash
