Čím to je, že zatiaľ čo vaši priatelia sú ochotní riskovať život, peniaze, dobrú povesť, vy sa bojíte poslať hoci len obyčajný e-mail – aby ste náhodou neboli odmietnutí? Vedieť prijať odmietnutie bez toho, aby to výrazne ovplyvnilo vašu psychiku, je rovnako dôležité, ako vedieť povedať „nie“.
Mám okolo seba niekoľko známych, ktorí sa natoľko boja odmietnutia zo strany potenciálneho partnera, že radšej žijú sami a nepokúšajú sa o nadviazanie žiadneho vzťahu. Keď už sa predsa len s niekým zoznámia, rýchlo dotyčného upozornia, že vážny vzťah vlastne nehľadajú a tak podobne… A nie sú to len situácie pri nadväzovaní partnerských vzťahov, kedy im zo strachu z odmietnutia pretekajú príležitosti doslova medzi prstami. Tento strach má podľa psychológa Petra Šmolku najčastejšie korene v našich predchádzajúcich skúsenostiach. „Obvykle úzko súvisí s pocitmi neistoty a nedostatkom autentického sebavedomia,“ hovorí odborník. Často sa na nás podpísali naši rodičia – zvlášť tí, ktorí nás podceňovali a kritizovali za neúspechy. „Strach z odmietnutia má, navyše, značnú samonapĺňajúcu silu. Čím viac sa odmietnutia obávame, tým pravdepodobnejšie sa tak aj stane. Už preto, že sme v akomsi neustálom „kŕči“, ktorý okolie odrádza a provokuje k odmietnutiu,“ upozorňuje Petr Šmolka.
To, ako vieme prijímať odmietnutie, veľmi záleží na tom, v akom citlivom životnom období sa práve nachádzame. Niekedy nás to len trochu otrávi, ale ak prežívame ťažké chvíle, môže nás to poriadne rozhodiť. Veľkú rolu hrá aj naša psychická odolnosť, ktorú máme čiastočne vrodenú a čiastočne sa na nej podieľa práve výchova. Psychicky odolní jedinci budú na tom podstatne lepšie, keď ich niekto odmietne. Otrasú sa a skúsia to znova… Oproti tomu citlivé duše radšej strčia hlavu do piesku. Snaha uniknúť pred ďalším sklamaním je pochopiteľná. „Naša odolnosť súvisí s tým, čomu sa hovorí bazálny pocit bezpečia. Ak sme ho zažili v pôvodnej rodine, potom nás asi nezablokuje ani zlá životná skúsenosť. Veď aj negatívne skúsenosti sa dajú prekonať. Najlepšie tým, keď sa budeme pohybovať v prostredí, ktoré nám poskytuje pozitívne spätné väzby a kde sa cítime prijímaní. Účinnú alternatívu však môže poskytnúť aj psychoterapia,“ hovorí Petr Šmolka.
Psychológ Trabacchi Ghislaine, autor knihy Viete povedať nie?, tvrdí, že ľudia, ktorí zle znášajú odmietnutie, veľmi často sami nevedia odmietať. Podľa neho je to začarovaný kruh: cítim sa zle, keď mi niekto povie „nie,“ a tak sám „nie“ nehovorím, pretože viem, ako to bolí. Petr Šmolka s jeho vysvetlením súhlasí a pridáva ešte jeden postreh: motivácia nehovoriť „nie“ nemusí vyplývať len z toho, že vieme, aké nepríjemné býva odmietnutie, ale i z našej predstavy, že nás okolie bude prijímať lepšie, keď budeme častejšie používať „áno“. „Ak poviem ‚nie‘, riskujem, že ma s väčšou pravdepodobnosťou bude časom čakať odmietnutie od toho, komu som nechcel vyhovieť,“ vysvetľuje. Riešením nie je odkývať každému všetko ani strkať hlavu do piesku, čo sa sem-tam stáva každému. Ako na to?
„Tak ako sa na piesočnej púšti nikto nenaučí plávať, rovnako sa zrejme nemôžeme zbaviť strachu z odmietnutia – v prípade partnerského vzťahu napríklad bez toho, aby sme sa pokúsili nadviazať ho,“ hovorí Petr Šmolka. Ak je práve toto váš prípad, vedzte, že osvedčenou cestou je podľa neho metóda postupného osmeľovania – najskôr sa snažte osloviť niekoho sympatického viac-menej pod hocijakou zámienkou, s cieľom udržať iba krátku konverzáciu. Postupne potom môžete pridávať tak na strane atraktivity oslovovaných, ako aj na strane vašich očakávaní. Teda už nielen krátka konverzácia, ale aj snaha dohovoriť sa na ďalšom stretnutí a podobne. A ak dotyčný odmietne? Rešpektujte to, ale nelámte si s tým hlavu viac, ako je potrebné. Nie je dôvod sa preto uzavrieť pred celým svetom.
PhDr. Petr Šmolka: Ako sa prestať báť odmietnutia?
Hľadajme korektívnu skúsenosť. Najlepšie v prostredí, kde sa cítime bezpečne, medzi ľuďmi, u ktorých nám odmietnutie menej hrozí. Ak nám poskytnú pozitívnu spätnú väzbu, strach z odmietnutia sa môže postupne oslabiť.
Nehanbime sa vyhľadať odbornú pomoc Za svoje obavy nemôžeme, nejako sa na nás podpísali rodičia a predchádzajúce skúsenosti. Ak nič nezmeníme, potom nám hrozí, že uviazneme v akomsi začarovanom kruhu. Psychoterapia je jednou z ciest, ako ho úspešne rozseknúť.
Využívajme svoje silné stránky. Predovšetkým pri výbere referenčných skupín, v ktorých získavame spätné väzby. Voľme si ich podľa toho, čo vieme, čo môžeme ponúknuť, v čom sme dobrí. Zároveň však nepovažujme za tragédiu, ak niekedy dostaneme košom.
