Bol závislý od porna

To, že si ako jedenásťročný začal nosiť zo školy erotické časopisy, si doma nevšimli, a keď si ich v šiestej triede začal sám kupovať, predavači v stánku si zase nevšimli, že by mu mali predať maximálne Kamaráta alebo ABC mladého technika. Až nečakane vysoký telefónny účet za telefón, keď sa na internete prvýkrát skúšal pripojiť na pornostránky znamenal doma mierne „pozdvižení“. „Vtedy sa za ne účtoval príplatok, takže podľa výpisu naši zistili, na čo som sa pozeral,“ spomína. Všetko však veľmi rýchlo prehrmelo a v podstate ho nechali tak. Postupne pri porne trávil celé hodiny v pätnástich si uvedomil, že je od neho závislý. A následne aj to, že sa z toho nevie dostať. Práve preto dnes Pete Lupton vedie neziskovú organizáciu NePornu, ktorá v tom chce iným pomôcť, a otvorene hovorí, čím si prešiel.

Dnes nemáte problém o svojej závislosti od pornografie hovoriť ani verejne. Čo však, keby ste sa stretli v čase, keď ste od nej boli závislý? Bolo by to tak aj vtedy?

Nie, vtedy som o svojom probléme, naopak, nechcel hovoriť s nikým. To je niečo, čo majú spoločné prakticky všetci závislí. Kým si človek neprizná, že má problém a že naň nestačí, tak o tom mlčí. Tak isto som bol na tom aj ja. Rovnako ako množstvo ďalších som mal pocit, že je to moja osobná záležitosť, ktorú si musím vyriešiť sám. Dnes si uvedomujem, že toto je nakoniec presne ten dôvod, pre kto­rý som si s tým tak dlho nevedel rady.

U vás doma ale asi ani nebolo komu sa zveriť. Spomínali ste, že ste vyrastali s mamou a ná­silníckym nevlastným otcom, ktorý žiarlil a bil ju, a keď sa jej ho podarilo dostať z domu, prepadla, bohužiaľ, alkoholu… Bolo toto, čo ste doma zažívali, tým, čo vás priviedlo k pornografii?

Určite to hralo rolu. Pornografia predstavovala únik od problémov v našej rodine. Samozrejme, neriešilo ich, ale človeku to otupovalo tú vnú­tornú bolesť. Namiesto toho, aby som sa to snažil nejako riešiť a hovoril o tom s ďalšími ľuďmi, som sa aku­rát uzatváral do svojho sveta, v kto­rom sledovanie porna prinášalo po­zitívne pocity – hoci len krátkodobé.

To, že to bolo pre školáka „zaká­zané ovocie“, ste si uvedomovali, ale považovali ste to aj za prob-lém? Alebo to prišlo až vo chvíli, keď ste v pätnástich našli vieru a stali ste sa kresťanom?

Až potom. Dovtedy som to považo­val za normálne, pretože tak k tomu pristupovalo aj moje okolie. Mal som pocit, že za niečo úplne prirodzené to považujú všetci, hlavne muži. Aj keď toto moje vnímanie sa po tom, ako som sa stal kresťanom, zmeni­lo. Dnes vidím, že to nie je zďaleka otázka náboženstva, že to ľudia za­čnú považovať za problém. V rám­ci organizácie NePornu pracujeme s mnohými neveriacimi a výčitky a pocity viny za sledovanie por­na majú aj oni. Uvedomujú si totiž, ako negatívne ovplyvňuje ich život. V mojom prípade by som povedal, že viera toto uvedomenie len urýchli­la a motivovala ma, aby som to rie­šil. Rovnako je na tom však aj mno­ho nekresťanov. Majú pocity viny a hanby a chcú sa závislosti zbaviť, čoho dôkazom je aj celosvetové hnu­tie NoFap (podporná skupina pre tých, ktorí sa chcú vzdať pornogra­fie a masturbácie – pozn. red.), ktoré nemá náboženské korene.

Ak sa vrátim k momentu, keď sa o tom, že sledujete porno, dozve­deli vďaka vysokému telefón-nemu účtu rodičia, ako ste brali to, že nad tým v podstate mávli rukou? Nebolo to pre vás doslova povzbudením a schválením, že je to v pohode?

Presne tak. Aj keď by som pri tej­to otázke možno popravil odpoveď na tú predchádzajúcu, čo sa týka po­citov viny. Keď si totiž spomeniem na moment, keď na to rodičia prišli, podvedome som vnímal, že to nie je OK a skrýval som to. A keď za mnou prišli a odhalili ma, tak som sa vlast­ne dosť hanbil. Ale keď na to nijako nereagovali, tak som to naozaj vní­mal ako formu schválenia, že v tom môžem pokračovať ďalej. Akurát, že nemám chodiť na platené stránky…

Potom prišla vaša pätnástka, keď ste sa dostali na konferenciu pre mladých kresťanov a vypočuli si rozprávanie muža, ktorý hovoril o svojej závislosti. Pamätám si, že ste zažili šok, že niečo také ako závislosť od porna vôbec existuje. Bol to pre vás po tých rokoch aký­si pohľad do zrkadla. Aké pocity ho sprevádzali? Hanba? Výčitky svedomia?

Myslím, že to nie je až tak o nich. Keď som v kresťanskom prostredí prvý­krát počul, že to môže byť problém, nebolo to len o „duchovných dôvo­doch“. Prednášajúci totiž hovoril hlavne o tom, ako závislosť od por­nografie negatívne ovplyvnila jeho život, čo nakoniec dnes potvrdzujú už aj vedecké poznatky a diskutuje sa o jej zaradení na oficiálny zoznam diagnostikovateľných závislostí. Vý­čitky svedomia a pocit hanby sú bež­né u všetkých závislých. Od čohokoľ­vek. Náboženské presvedčenie ich môže, samozrejme, posilniť, aj keď, bohužiaľ, v niektorých prípadoch negatívnym spôsobom. Na druhej strane však vnímam – a potvrdzujú to aj niektoré vedecké štúdie –, že vie­ra môže hrať i veľmi pozitívnu rolu, a to jednak v rámci prevencie, ale aj liečby.

Poďme teda k tomu, ako to člo­veku ničí život. Vy ste priznali, že to dosť zdeformovalo vaše vzťahy k dievčatám, ktoré ste sa snažili v podstate „len dostať do pos-tele“, úplne vám totiž chýbala akákoľvek úcta k nim a ony vám to dávali najavo. Ako?

Jednoducho si so mnou vôbec ne-chceli nijaký vzťah začať. Akosi pod­vedome vnímali, že si ich nevážim a v podstate sa nezaujímam o ne sa­motné. Vtedy som ale vôbec nechá­pal, v čom je problém. Popísať mi to v podstate dokázali až spätne. Dnes nám množstvo chalanov píše, že sa nedokáže s opačným pohlavím vô­bec rozprávať a majú problém s nimi nadviazať kontakt. Toto napríklad nebol môj prípad, nemal som prob­lém ich osloviť, ale správať sa k nim s rešpektom, ktorý by si zaslúžili. A to ženy cítia.

Ďalším problémom bolo u vás sklamanie z reálnej sexuálnej skúsenosti. Brali ste to ako svoje zlyhanie – v zmysle, že to nerobíte dobre, alebo ste pripustili, že kla­mať môžu pornografické filmy?

Bol to asi mix pocitov. Samozrej­me, že som mal z porna úplne inú predstavu o tom, ako to bude vy­zerať. Ale hlavne som bol straš­ne zameraný na vlastné uspoko­jenie a o partnerku mi v podstate ani veľmi nešlo, čo z dlhodobého hľadiska nemohlo fungovať. Mys­lím, že vtedy som si už uvedomo­val, že problém bude asi v porne, ale zmena pohľadu a myslenia na­stala až o niekoľko rokov neskôr. Predtým som nevedel, čo s tým mám robiť.

Hľadali ste vo vzťahoch vtedy vôbec lásku? Alebo len vzrušenie a sexuálne uspokojenie?

Myslím, že som hľadal lásku, preto­že som jej v živote veľa nezažil, ale zároveň viem, že v období puberty bolo moje vnímanie veľmi prekrú­tené pornom, takže som jednodu­cho chcel mať sex. Ale niekde hl­boko vnútri som skôr túžil po láske a blízkosti. Dokonca si myslím, že to takto majú všetci, pretože každý nakoniec príde k tomu, že sex je síce super, ale vlastne sám osebe nepri­náša nijaké väčšie naplnenie. Všet­ci túžime po hlbokom, úprimnom a láskyplnom vzťahu, pretože práve to je nakoniec motorom nášho živo­ta a dáva mu zmysel. Problém je, že niekedy sme natoľko deformovaní okolnosťami, že si to ani neuvedo­mujeme.

Ako dvadsaťjedenročný ste sa prvýkrát oženili. Vedela vaša manželka o vašom probléme? Dokázali ste jej to povedať?

V prvom manželstve nie. Bol som stále vo fáze, že si to musím vyrie­šiť sám a že o tom s nikým nemô­žem hovoriť. Zároveň som ju tým nechcel zaťažovať alebo jej nejako ublížiť a tak som mlčal. Nakoniec sa naše manželstvo, bohužiaľ, roz­padlo. Aj keď nie kvôli pornografii.

V druhom manželstvo to už bolo inak?

Áno. So súčasnou manželkou sme sa o tom porozprávali a ukázalo sa, že ona mala podobný problém. Takže sme jeden druhého chápali a vnímam to ako zlomový bod, kto­rý mi pomohol na ceste von z mojej závislosti.

Nebol však pre vás, hoci len na chvíľu, nakoniec väčší prob- lém, ako sa zveriť so svojou závislosťou, prijať tú jej?

Priznávam, že ma to trochu zarazi­lo, ale prijal som to úplne v pohode, keďže mi na nej záleží. Navyše tým, že som prechádzal tým istým, ve­del som, aké náročné je sa toho zba­viť. Preto som sa snažil čo najviac ju podporiť, aby sa jej to podarilo.

Manželka vás chápala, ale čo ostatní? Zažili ste kvôli závislosti od porna od niekoho, na kom vám záležalo, odsúdenie?

Nie. Množstvo ľudí sa však práve toho bojí. Neuvedomujú si, že keď ich blízkym na nich naozaj zále­ží, príde skôr pomoc ako odsúde­nie. Jasné, niekedy okolie nevie ako a snaží sa pomáhať nevhodným spôsobom. Práve preto sme pripra­vili v našej organizácii zadarmo on­line kurz pre ich blízkych.

A sme pri tom, že keď sa vám podarilo zo závislosti dostať, nezabuchli ste za ňou dvere, ale naopak, pomáhate ďalším v rámci neziskovej organizácie NePornu. Nie je to riziko? Nebolo by najlep­šie od pornografie ujsť preč?

Pre niekoho áno a chápem, že chcú byť od toho čo najďalej, lebo majú strach, že by ich to mohlo zvádzať opäť k sledovaniu porna. Na druhej strane sú ľudia ako ja, ktorým je, naopak, osožné, keď môžu pomá­hať. Keď vidím, čo táto závislosť s ľuďmi robí, nechcem, aby prechá­dzali tým, čím som si musel prejsť ja a aby boli na to sami. Navyše to pomáha aj mne samému. Keď vi­dím tie následky, ešte viac som od­hodlaný sa k tomu už nikdy nevrá­tiť. Zároveň ma k tomu vedie viera. Ak môžem niekomu pomôcť, chcem mu pomôcť tak, ako mne pomohol Boh.

Kto sa na vás obracia najčastej­šie?

Stále sú to predovšetkým muži. Len približne dvadsať percent je žien. To je jediné rozdelenie, inak nám píšu dvanásťroční aj dôchodcovia, ľudia z učňoviek aj s vysokoškol­ským titulom, mechanici aj mana­žéri…

Dá sa povedať u koho ste úspeš­nejší?

To závisí najmä od osobnej motivá­cie klienta. Všeobecne platí, že keď si človek uvedomuje, ako veľmi mu závislosť od pornografie negatív­ne ovplyvňuje život a je pripravený s tým niečo urobiť – aj za cenu stra­ty svojho pohodlia –, potom má veľ­kú šancu na úspech. Ak nám ale na­píše človek len preto, že to chce jeho priateľka a on nechce nič obetovať, tam komunikácia väčšinou končí po pár mailoch.

Čo teda musí urobiť pre úspech ten, čo naozaj chce?

Závislosť od pornografie spadá me­dzi behaviorálne závislosti. Rovna­ko ako alkoholik musí prestať piť, tak aj „pornoholik“ musí prestať sledovať porno. Základom je nie­čo, čo sa nazýva reštart mozgu, teda abstinenčné obdobie, ktoré trvá 6 – 12 týždňov. Počas tohto obdobia by človek mal vyriešiť, čo ho k sledo­vaniu porna vedie, čiže takzvané spúšťače – životné návyky, postoj k sexu a vzťahy. Ide o komplexný proces, ktorým sa snažíme klien­tov sprevádzať.

Dá sa povedať, čo je tými spúšťač­mi najčastejšie?

Napríklad sledovanie filmov s ex­plicitnými sexuálnymi scénami alebo takýchto fotiek na sociál­nych sieťach. Môže to byť však aj stres, únava, skutočnosť, že je člo­vek doma sám a má prístup na in­ternet… Každý jednoducho musí odhaliť vlastné impulzy, ktoré ho k tomu vedú, a musí sa naučiť s nimi pracovať, pričom je to ale stále iba začiatok. Základ je totiž zmeniť svoje zvyky, budovať si nové vzťa­hy a hlboké priateľstvá, čo je beh na dlhú trať. Rovnako ako si človek závislosť nevytvorí za noc, tak sa z nej tak rýchlo ani nedostane.

Čo ak sa mu to nepodarí, alebo s ňou vôbec nebojuje? Aké sú následky?

Ak ide o silnú závislosť, keď člo­vek sleduje porno niekoľkokrát týždenne alebo dokonca viackrát za deň, v podstate väčšinu času trávi buď pri ňom alebo rozmýš­ľaním o ňom, čo môže viesť k za­nedbávaniu povinností v rodine, ale aj v práci, ktorú tak nezriedka stratí. Ďalej sa často u mužov pre­javí erektilná dysfunkcia a u žien porucha vzrušivosti. Človek sa za­čína izolovať od ostatných, stráca priateľstvá, mnohokrát aj rodinu, čo vedie až k úzkostným a depre­sívnym stavom.

Ani to ho neprinúti prestať?

Pre závislých pornografia fun­guje ako únik pred negatívnymi emocionálnymi stavmi, ktorými môžu byť stres, hnev, osamelosť alebo jednoducho nuda. Keď sa namiesto nejakého konštruktív­neho riešenia ľudia uchýlia k sle­dovaniu pornografie, ktorá inten­zívne stimuluje centrum odmien v našom mozgu, konečne zažívajú pozitívne pocity. Návrat do reali­ty je však o to ťažší, opäť je spo­jený s negatívnym emocionálnym stavom, a teda s návratom k por­nografii. A tak vzniká začarovaný kruh závislosti.

foto: shutterstock, achív