Odmalička cítila, že v jej rodine niečo nesedí, ale nikto jej nikdy nič nechcel povedať. „Bola som stratená, doslova som sa šla zblázniť,“ je tridsaťtriročná Francúzka Olivia Maurel v exkluzívnom rozhovore pre MOJU PSYCHOLÓGIU úprimná. Napriek tomu, že sa pokúšala klásť rodičom otázky už ako malé dievčatko, odpovede získala až ako dospelá. Krok za krokom sa dozvedela, že po tom, čo jej rodičia vzhľadom na maminých štyridsaťosem rokov boli neúspešní v snahe o potomka prirodzenou cestou, rozhodli sa pre náhradné materstvo. „Bola som vyrobená a objednaná ako predmet…“
Boli ste veľmi chcené dieťa, stíhali sa vám však rodičia venovať? Spomínali ste, že boli veľmi úspešní a zaneprázdnení.
Vždy hovorím, že moji rodičia robili, čo mohli a čomu verili, že bolo pre nich najlepšie. Pravda však je, že ma po narodení vychovávali hlavne pestúnky, pretože obaja veľa cestovali a hrali golf. Keďže sa ich pri mne vystriedalo naozaj veľa, nemala som nikoho, ku komu by som mohla priľnúť, pri kom by som cítila stabilitu, istotu…
Čo si teda zo svojho detstva pamätáte?
Samu ma to šokuje, ale nič. Na obdobie do šiestich-siedmich rokov nemám žiadne spomienky. Cítim to doslova ako čiernu dieru. Tmu. Vypĺňajú mi ju až teraz tí, s ktorými som vyrastala, svojimi vlastnými spomienkami. Po tom, ako som prvýkrát vystúpila v médiách, sa mi napríklad ozvala moja prvá opatrovateľka. Sama tomu nerozumiem, prečo je to tak. Manžel si totiž na svoje rané detstvo bez problémov pamätá.
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že doma ste nikdy nemali fotky vášho narodenia, na prvých máte už päť dní, nikdy ste nezažili, že by sa rodičia s vami maznali… Kedy ste si toto všetko začali uvedomovať?
Práve okolo tých siedmich rokov. Niekde vnútri som cítila, že je niečo u nás inak a rodičia predo mnou niečo taja. Vôbec som sa napríklad nepodobala na mamu. Bola som vysoká a blond, kým mama malé tmavé vlasy a vždy bola, naopak, nízka. Navyše bola oveľa staršia ako mamy mojich kamarátov. Raz som sa jej spýtala na jej vek, ale odmietla mi odpovedať. V tej chvíli som pochopila, že toto už nemám nikdy riešiť.
Na druhej strane ste vyrastali v rodine, ktorá bola naozaj materiálne veľmi dobre zabezpečená. Pre britský Daily Mail ste spomínali, že ste žili striedavo v Palm Beach na Floride a na juhu Francúzska v rozprávkových domoch s množstvom opatrovateliek a zamestnancov a chodievali na dovolenky, o ktorých väčšina ľudí môže len snívať. Prežívali ste vďaka tomuto predsa len šťastie?
Mala som síce tie najkrajšie veci – oblečenie, autá, telefóny… večerala som v najlepších reštauráciách a navštívila niekoľko skvelých destinácií, ale bola som sama a predovšetkým som sa cítila úplne odpojená od rodičov. Nič z tohto hmotného bohatstva mi preto neprinieslo šťastie, iba pohodlie. Veľmi rýchlo som pochopila, že k šťastiu dieťa potrebuje oveľa viac milujúcu rodinu. Rodinu, ktorá pri vás stojí, o ktorú sa môžete oprieť. Zvyšok nie je dôležitý. Ja som sa rodičom nikdy nemohla zdôveriť so svojimi pochybnosťami, pretože som sa bála ich reakcie. Bála som sa, že ich stratím, že ma odmietnu a zanevrú na mňa. Bola som od nich závislá, nemohla som riskovať, že všetko stratím. Tak som radšej mlčala a riešila to len v sebe.
Čo tie pochybnosti s vami robili? Ako ste ich zvládali?
Bolo to šialené. Mala som katastrofálnu pubertu. Neprestávala som pátrať po svojom pôvode, stále som sa snažila odhaliť, kto vlastne som. Skrátka som vedela, že to, čo mi hovoria rodičia, nie je pravda. Pred nimi som však musela predstierať, že im verím, že som to dievča, za aké ma majú. Zisťovať pravdu som však mohla, len keď so mnou neboli. Viete si predstaviť prežívať takúto rozpoltenosť v tomto veku? Myslela som si, že sa zbláznim. Postupne som preto prepadla alkoholu a drogám.
Ani to rodičov neprinútilo k tomu, aby k vám boli konečne úprimní?
Všetko som to pred nimi skrývala. Od detstva sa zo mňa stal doslova expert na pretvarovanie. Nič o mojich experimentoch s drogami nevedeli. Jediné, čím som sa netajila, bolo moje odbojné správanie. Neustále so im odporovala a išla som naozaj do krajnosti. Napriek tomu sa ani trochu nesnažili zistiť, čo sa deje, prečo sa tak správam. Vytvorila sa medzi nami obrovská priepasť.
O to viac ste neprestávali pátrať po pravde. Čo vás priviedlo k myšlienke, že vás pravdepodobne porodila náhradná matka?
Keď som zadávala svoje rodné mesto – americký Louisville v štáte Kentucky do internetového vyhľadávača, opakovane mi to nachádzalo informáciu, že tam bolo veľké centrum agentúry poskytujúcej náhradné materstvo. Vtedy mi to došlo. Už predtým som nechápala, prečo som prišla na svet v meste, kde sme nikdy nežili. A keď som zistila, že vo Francúzsku je náhradné materstvo nezákonné, dala som si skrátka dve a dve dohromady. A moje inštinkty mi jednoducho hovorili, že som sa narodila týmto spôsobom.
Koľko ste mali rokov?
Sedemnásť.
Čo vám na toto zistenie povedali rodičia? Vyšli nakoniec s pravdou von?
Rodičom som o tom vôbec nepovedala. Príliš som sa bála, že ma opustia a nechajú bez podpory, pritom som od nich bola finančne závislá. Jednoducho som sa s nimi o tom nemohla rozprávať.
Ten vnútorný pocit samoty musel byť strašný… Našťastie do vášho života pomerne skoro vstúpil muž, ktorý sa nakoniec stal vaším manželom.
To je pravda. Matthiasa som spoznala presne v deň svojich dvadsiatych druhých narodenín 10. decembra v roku 2013. Dnes mám pocit, že to nemohla byť náhoda, pretože sa veľkou mierou podieľal na mojom, nazvala by som to doslova znovuzrodením. Predtým som bola chorobne žiarlivá a majetnícka, niekedy až agresívne. Od detstva som mala traumu z opustenia a odmietnutia, kvôli ktorej som bola až neznesiteľná. Neustále som ho skúšala, tlačila na pílu, aby som sa uistila, že neodíde. Ale Matthias tou skúškou prešiel. Hoci to mal naozaj veľmi, veľmi ťažké, vydržal. Preto ho dnes volám „moja kotva“. Svojou trpezlivosťou, jemnosťou, vytrvalosťou a láskou mi ukázal, čo je skutočná bezpodmienečná láska. Až pri ňom som sa začala upokojovať, pretože som videla, že ma neopustí.
Nakoniec ste si založili rodinu a stali sa trojnásobnými rodičmi. Nebáli ste sa, či dokážete byť mamou, akú ste chceli mať, ale nemali? Či to budete vedieť?
Ako som postupne nadobudla vnútorný pokoj a začali sme budovať spoločný život, vedela som, že deti chcem, ale áno, prišiel aj strach z materstva. Vedela som však, že ak deti chcem, tak to musím jednoducho skúsiť a nič neodkladať. Takže som porodila svoje tri deti v rokoch 2018, 2019 a 2021.
Hoci ste konečne prežívali naozaj šťastné obdobie, vaša svokra cítila, že vnútri sa stále trápite nezodpovedanými otázkami, a nie tak dávno vám darovala k sviatku súpravu testov DNA. Čo to pre vás znamenalo?
Akoby mi dala kľúč, ktorý otvoril dvere k odpovediam na všetky otázky, ktoré som mala. Výsledky ukázali, že nemám žiadne francúzske gény, že som v podstate kombináciou Litovčanky a Švajčiarky, pritom mama je Francúzka. Strašne sa mi však uľavilo, pretože to znamenalo, že všetko, čo som tušila od spomínaných sedemnástich rokov, bola pravda! Bolo to víťazstvo, aj keď s ním, samozrejme, prichádzali zase nové a nové otázky. Čo bolo však ešte dôležitejšie – prakticky okamžite ma medzinárodná databáza spárovala so sesternicou, keďže systém identifikoval, že máme zhodnú DNA. Keď sme spolu hovorili, dala mi kontakt na nevlastného brata a sestry. A o pár týždňov nato som hovorila aj s náhradnou mamou. Ukázalo sa, že ma nielen vynosila, ale je aj mojou biologickou matkou, keďže bola zároveň darkyňou vajíčka.
Dá sa opísať, čo ste cítili? Aké to bolo, po toľkých rokoch hľadania stretnúť ju?
Nepodarilo sa mi stretnúť ju osobne, keďže žije v USA a ja vo Francúzsku a letenky stoja celý majetok, ale rozprávali sme sa cez videohovor. Strašne mi bilo srdce a celý čas mi tiekli slzy. Ale plakala som od radosti, že som konečne našla pravdu. Chcela som vedieť, prečo sa rozhodla stať náhradnou matkou, aké to pre ňu bolo, keď nás v pôrodnici rozdelili…
Čo ste sa dozvedeli?
Že máme rovnaké záľuby a vášne, že obe milujeme knihy a zvieratá. Skrátka, konečne som pochopila, prečo sa mi niektoré veci páčia. A takisto som zistila, že sa podobám na starého otca z matkinej strany.
Zostali ste v kontakte?
Bohužiaľ, nemáme žiadny vzťah. Ide o ženu, ktorá na tom nie je psychicky veľmi dobre a nie je v kontakte ani s väčšinou tých detí, ktoré si nechala. Nekomunikuje s nimi, takže som tušila, že sa nebude ďalej chcieť rozprávať ani so mnou. Je mi jej veľmi ľúto. Bola na trhu s náhradným materstvom doslova ľahkou korisťou. Nebola psychicky celkom v poriadku a potrebovala peniaze.
Ako to videla ona – čo ju viedlo k tomu, aby sa na to dala?
Bolo to nejaký čas po tom, čo pri nehode v domácnosti prišla tragicky o syna. Povedala mi, že „Boh“ jej povedal, že má dať dieťa páru, ktorý nemôže otehotnieť. Ale realita bola celkom iná – potrebovala peniaze, pretože mala doma štyri deti, ktoré musela živiť, a navyše stále sa nevyrovnala so smrťou vlastného dieťaťa.
Považovala za svoje dieťa aj vás? Myslela na vás niekedy v priebehu tých dlhých rokov?
Zdôverila sa mi, že na mňa myslela každý rok v deň mojich narodenín. To svedčí o tom, že je ku mne stále pripútaná. Zároveň priznala, že keď nás v pôrodnici oddelili, odmietla ma objať, pretože ak by to urobila, „nedokázala by ma opustiť“, čo len potvrdzuje silné puto medzi matkou a jej dieťaťom.
Prežíva teda aj ona, tak ako vy, traumu z toho, že to puto bolo pretrhnuté?
Neviem, či cíti traumu. Nedalo sa s ňou o tom porozprávať. Viem len, že náhradnou matkou sa stala z finančného zúfalstva.
Už viete všetko, čo ste chceli vedieť. Čo cítite? Pamätám si, že ste v istej chvíli mali pocit, že ste prišli na svet ako tovar na predaj…
To je pravda. Uvedomila som si, že som bola vyrobená a objednaná ako nejaký predmet, čo je hrozný pocit, ale neobviňujem ani rodičov, ktorí si ma „objednali“, ani svoju náhradnú matku. Viním za to štáty, ktoré tento obchod so ženami a deťmi umožňujú. Veľmi mi pomohlo, keď som o svojom príbehu napísala knihu, ktorá vyšla pod názvom „Mami, kde si?“ Bolo to ako terapia. Ako by ma to vrátilo na začiatok života a cítim sa vďaka tomu pokojnejšia.
Náhradnú matku väčšinou využívajú páry, ktoré si to môžu finančne dovoliť. Aj preto argumentujú tým, že dokážu dať dieťaťu ten najlepší život…
V skutočnosti to nie je pravda. Stretávali sme sa s extrémne bohatými rodičmi a môžem vám povedať, že takmer všetky deti v nich vyrastali s pestúnkami a neskôr samy, a rozhodne neboli šťastné. Na druhej strane som videla mnoho obyčajných rodičov, ktorí tu pre svoje ratolesti boli. Sama som sa preto rozhodla neorientovať na kariéru a snažila sa vybrať takú prácu, aby som mohla byť čo najviac s deťmi, sprevádzať ich pri ich aktivitách, tráviť s nimi víkendy… Z vlastnej skúsenosti viem, že toto je presne to, čo deti v skutočnosti potrebujú. Myslím, že toto moje svedectvo nakoniec zmenilo aj myslenie mnohých ďalších, a to najmä vďaka sociálnym sieťam. Navyše ako hovorkyňa Deklarácie z Casablancy, ktorá požaduje všeobecný zákaz náhradného materstva, sa snažím o tomto všetkom vrátane toho, čo sa skrýva za pozlátkou náhradného materstva, hovoriť aj s politikmi po celom svete.
Tí, ktorí náhradné materstvo obhajujú, argumentujú „právom na dieťa“, hoci legislatívne nikde uzákonené nie je…
Považujem za čestné povedať, že nič také neexistuje a nikdy nebude existovať. Znamenalo by to totiž, že dieťa zredukujeme na niečo, čo vlastníme. Deti pritom majú svoje práva zakotvené v Dohovore OSN, ktoré štáty, čo uzákonili náhradné materstvo, nerešpektujú.
Už dnes sa deje, že deti na trhu s náhradným materstvom sa považujú len za tovar. Médiá totiž priniesli už mnoho príbehov tých detí, ktoré biologickí rodičia nakoniec odmietli „prevziať“, lebo neboli napríklad dokonale zdravé. Sú si toho zástancovia surogátneho materstva vedomí?
Existujú dve kategórie ľudí, ktorí obhajujú náhradné materstvo – tí, ktorí sa odvolávajú na to, čo vidia na sociálnych sieťach a v médiách, teda iba na „krásne príbehy“ s dobrým koncom. Títo ľudia sú však len obeťami silnej propagandy obchodu s náhradným materstvom, v ktorom sa len v roku 2024 pohybovali zisky vo výške 14 miliárd dolárov, pričom sa odhaduje, že v roku 2034 presiahnu 195 miliárd. Títo ľudia sú ochotní prijímať argumenty aj zmeniť názor. Potom sú tu však ľudia – lekári, agentúry, právnici, ktorí presne vedia, čo robia, a väčšina z nich si je aj vedomá škôd, ktoré spôsobujú. Ich príjmy z tohto biznisu sú však také veľké, že žiadne negatíva nikdy nepriznajú.
Foto: archiv
