Cestovateľ Aleš Tvrdý

 Pokúšal a ochutnával život, tak ako sa len dalo, a o to viac si ho začal vážiť a milovať. Aleš Tvrdý má precestovanú slušnú časť našej zemegule. No okrem chvíľ, na ktoré rád spomína a hrejú ho v duši aj dnes, si prežil aj tie menej pekné – od stroskotania na neznámom ostrove a hladovania až po situáciu, keď mu v Afrike chceli podrezať krk…

Keď sme sa naposledy rozprávali pred štyrmi rokmi, mal si sa sťahovať z Taiwanu do Thajska. Podarilo sa?

Plán bol naozaj taký. Mal som už aj vybavené leten­ky do Thajska, ale prišiel covid a ten všetko zmenil. Z letiska mi poslali mail, že tam ani nemám cho­diť, lebo ma aj tak otočia. Našťastie, na Taiwane mi predĺžili víza, tak som sa tam snažil prežiť co­vid fázu – rok a pol –, čo sa mi za ten čas aj darilo. No potom „vyschol prameň“, došli mi úspory, a tak som bol nútený odísť.

Kam smerovali tvoje kroky?

Do Nemecka. Pracoval som v reštaurácii, kde hľa­dali niekoho, kto je priamo z Ázie a bude pripravo­vať ich tradičné pokrmy, čo som využil a prihlásil sa na túto pozíciu. Pôvodne asi chceli nejakého Ázijčana, ale to tam nebolo napísané (smiech). Tak som to riskol a prijali ma. Varil som ázijské rezan­ce, ryžu, kung-pao…

Predpokladám, že keď si si zarobil, opäť si vyrazil na cesty…

Odskočil som si do Afriky, keď už som bol v Eu­rópe, to je predsa na skok. Odišiel som do Juho­africkej republiky, lebo som chcel na vlastné oči vidieť všetky tie veľké zvieratá. To sa mi podarilo a, mimochodom, nakoniec som si tam našiel aj manželku (úsmev). Následne sme sa vrátili do Eu­rópy, potom späť do Ázie a Afriky a tak dookola. Od vlaňajšieho mája som však na Slovensku, kde sme si so ženou otvorili fotoateliér. Cestovať síce plánu­jeme ďalej, ale už žiadne dvojmesačné cesty ako predtým. Predsa len tu už mám nejaký záväzok.

Teraz ťa teda živí ateliér? Alebo toho máš stále viac?

Nemám rád stereotyp, robotu, ktorá je monotón­na, preto pracovné činnosti striedam. Mám rád mix – keď fotím, spracovávam fotky, píšem texty, cestujem, sprevádzam ľudí na cestách. Milujem ži­votný ruch, keď sú veci v pohybe. To, čo drží moju kontrolku šťastia vo vyšších rovinách, je, ak sa moje pracovné aktivity striedajú a obmieňajú. A to sa práve deje…

Takže si šťastný? Ale to si sa mi zdal aj počas po­bytu na Taiwane… Ako by si porovnal život tam s tým naším slovenským?

Žilo sa mi tam veľmi dobre, až kým sa okolnosti nevyvinuli tak, že som musel odísť. Keď prišla pan­démia, zbankrotoval som. Nemal som si tam abso­lútne ako zarobiť – cestovný ruch vtedy dostal na „držku“ a s ním aj ja. Keby sa to nestalo, som pre­svedčený, že by som zostal na Taiwane ďalej, lebo som tam žil veľmi dobrý život. Ľudia sú tam totiž veľmi priateľskí, ochotní a nápomocní. Napriek tomu, že som nevedel ich jazyk a bojoval s obrov­skou rečovou bariérou, žilo sa mi tam lepšie ako na Slovensku. Taiwanci žijú ako veľká komunita, kto­rá si pomáha. Aj keď je pravda, že som bol ako cu­dzinec vo výhode. K ľuďom spoza hraníc sú veľmi dobrí. Sami k sebe sa pritom správajú inak. To isté však máme, myslím, aj na Slovensku. Keď príde niekto zo zahraničia, snažíme sa byť ústretoví, no jeden k druhému až takí vľúdni nie sme. Na Taiwa­ne som nemusel o pomoc ani žiadať, vždy tam bol niekto, kto mi sám ponúkol pomocnú ruku. Nezišt­ne a s radosťou. Už len preto, že som vyzeral inak. Keď som išiel po ulici, cítil som sa ako Paľo Habera v najlepších rokoch (smiech).

Zrejme to patrí k ich kultúre…

Presne tak. V situáciách, keď som ani neuvažoval, že požiadam o pomoc, sa mi ľudia sami ponúka­li. Občas sa mi zdalo až hlúpe prijať ich pomoc, pretože som mal pocit, že to robia doslova na svoj úkor. Na Slovensku som nemal taký dobrý vzťah ani s vlastnou rodinou ako tam s cudzími ľuďmi.

Napriek spomínanej jazykovej bariére? Veľa ľudí sa dodnes obáva čo i len dovolenkovať v cudzine, lebo nevedia reč…

Strach je zbytočný. Keď som začal cestovať, ani ja som nevedel ani len po anglicky. Treba sa vedieť vynájsť, neprepadnúť ihneď zúfalstvu a vtedy je situácia z väčšej časti vyriešená. Neuvažovať spô­sobom čo by bolo, keby… Keby som mal toto, tam­to, tak by som si výborne poradil… Treba brať, čo máš, a vyrovnať sa s tým. Aj keď teraz už anglič­tinu ovládam veľmi dobre, často som sa dostával na miesta, kde tento jazyk zase nepoznali miestni. Keď som sa chcel s nimi dorozumieť, musel som si pomôcť, ako sa dalo, niekedy sme si veci kreslili do prachu, piesku… Alebo mi ako cudzincovi privied­li zo školy učiteľku angličtiny, ktorá mi pomohla s prekladom. Niekedy je to skrátka jednoduchšie, inokedy zložitejšie. Ale dobrou pomôckou sú aj in­ternetové prekladače.

„Afrika je krásna v tom, že používajú toľko farieb, koľko je možné ľudským okom zachytiť. Keď sa oblečú do svojich tradičných odevov, je to nádhera.“

Ocitol si sa v situácii, keď to bolo na hrane? Keď si si povedal, že radšej som mal ostať doma?

Pomerne často to bolo na hrane. Vtedy však ne­mám sklon hovoriť, že som mal ostať doma, skôr, že toto som teda pokašľal. Nikdy to však neberiem tragicky, hlavne sa zamýšľam nad tým, ako to vy­riešim. Som totiž ako magnet na bizarné situácie. Keď som sa napríklad plavil súostrovím Tonga, vystúpil som na zlom ostrove a ďalšia loď išla až o týždeň. Celá populácia tohto ostrova mala asi tak tristo ľudí a väčšina z nich nikdy v živote nevidela belocha. Nebola tam elektrina, žiadny hostel, ban­komat, otvorený obchod, no absolútne nič. Vtedy som si naozaj nadával, že toto som riadne pokašľal. Ale čo môžeš v takej situácii robiť? Keď nejde o ži­vot, nejde o nič, a aj v spomínanej situácii sa mi to potvrdilo. Nikto mi tam nešiel po krku, domorodci neboli kanibali – nikto z nich nevytiahol kotol, aby ma uvaril. Takže som sa začal obzerať okolo seba a hľadať nejakú veľkú palmu, pod ktorú sa ukry­jem, keď začne pršať. A ostatné prišlo samo. Keď obyvatelia zistili, čo sa mi stalo, začali sa medzi sebou dohadovať a do dvadsiatich minút na mňa volala sestrička. Ubytovanie mi poskytla v malom zdravotnom stredisku, kde mali dve lôžka. Keďže nikto nebol chorý, boli prázdne. Mal som nielen strechu nad hlavou, ale aj stravu. Každý deň mi totiž niekto priniesol jedlo. Samozrejme, boli aj zvedaví – chceli vidieť blázna, ktorý stroskotal na ostrove uprostred Pacifiku (smiech).

Vieš už, ako sa ten ostrov volal?

Viem, a dokonca som zvažoval, že si jeho názov – Ha’afeva – dám vytetovať na telo. Pretože keď som tam stroskotal, bol som presvedčený, že som najväčší idiot pod slnkom, no keď som odtiaľ od­chádzal, šiel som so slzami v očiach. Bolo to naj­krajších šesť dní celého môjho života. Nádherné dobrodružstvo. Pri odchode mi spomínaná sestrič­ka, ktorá vedela po anglicky, povedala, že kým som neprišiel, nikto z nich nepočul o Slovensku, ale te­raz mi garantuje, že všetci si budú pamätať, kde to je. A to len vďaka mne.

To asi teraz platí aj o Juhoafrickej republike, alebo aspoň o rodine tvojej polovičky. Keď si zamieril do Afriky, asi si nečakal, že neodídeš sám… Mimochodom, s akými informáciami si tam odchádzal a čím ťa tá krajina prekvapila? Je to naozaj tak, že sú tam buď veľmi bohatí obyva­telia, alebo veľmi chudobní? Alebo záleží na tom, v akej si časti?

Presne tak. Veľa ľudí má mnoho predsudkov voči Afrike, že tam je len choroba a chudoba, špina a to je tak všetko. A že čas zastal asi niekedy v 12. storočí pred Kristom. No pravda je taká, že aj tam majú mestá, v ktorých majú obchodné domy ako my, elektrinu, počítače, mobily, internet a je to tam v podstate také ako v iných v mestách po svete. Pravá Afrika je však mimo týchto miest. Tam sa dá skutočne zažiť niečo z toho, čo sledujeme v doku­mentoch.

Takže tá pravá divočina? Mnohým totiž také pri­padajú skôr mestá a ich nebezpečné časti…

Je pravda, že sú časti miest, kde je to nebezpečné, a časti, ktoré sú extrémne nebezpečné. Navyše mnohé miesta, ktoré oni deklarujú ako bezpečné, som tak nevnímal. Neviem sa stotožniť s tým, že sa tam pohybujú po zuby ozbrojení policajti s puš­kami, ktoré som videl vo filme Rambo. Z toho usu­dzujem, že tam asi nie sú preto, že sa tam nič nede­je. Mimo strážených ulíc je to skrátka občas riadna divočina. V Kapskom Meste dokonca prepadli aj mňa. Hoci to bola nepríjemná skúsenosť, tvrdím, že mala šťastný koniec. Prežil som. Mohli ma totiž naozaj ihneď „odbaviť“ a to sa našťastie nestalo.

Vďaka čomu? Ako sa ti to podarilo zvládnuť?

Dal som im všetky peniaze, čo som mal. Nie som typ akčného hrdinu, ktorý by sa tam s nimi začal biť. Bol som navyše pripravený na to, že sa to môže stať. Našťastie nebolo to tak, že by mi dali čierne vrece na hlavu a niekam ma odvliekli. Ráno som šiel po ulici a vtom začal niekto po mne kričať. Keď som si ich prezrel, bolo mi jasné – okej, je to tu. Adrenalín sa mi vyplavil do tela a nemal som ani čas rozmýšľať o tom, čo robím. Keď ku mne pristú­pili, jeden z mužov mi hneď priložil na krk skle­nené rozbité hrdlo fľaše a povedal, že im mám dať všetko, čo mám. Vytiahol som peňaženku a dal im bankovky. Síce sa im to zdalo málo, no keď som ju úplne roztvoril, videli, že v nej už nie je nič, čo by ich mohlo zaujímať. Jeden z nich uvidel, že mám hodinky, vypýtal si ich, okamžite som ich odopol a hodil mu ich. Ďalší sa ešte spýtal, či mám neja­ký starý telefón. Pokrútil som hlavou a v podstate som ani neklamal. Pýtal si starý mobil, ja som však mal akurát vtedy nový (smiech). Napokon povedal „okay“ a sklo z fľaše dali preč. Našťastie. Keby ním vtedy potiahol po mojom krku, je po mne. V tých končinách je to naozaj šialenstvo. Zabíjajú ľudí aj pre nové tenisky.

Je to chudobou? Zažil si ju?

V Johannesburgu som šiel na výlet do ich najväč­šieho slumu, samozrejme, organizovane, sám by som sa tam nevybral. Bol som na miestach, kde už neboli asfaltové cesty, kde ako sociálne zariadenie mali iba spoločné latríny… Vodovodné potrubie mali riešené tak, že jedna rúrka vytŕčala zo zeme a z nej sa napájala celá ulica. Hygiena je na týchto miestach na nízkej úrovni, to je fakt. No na druhej strane, keď sa pozrieme na niektoré rómske osa­dy, netreba ísť ani do Afriky, vyzerá to tam veľmi podobne.

„V knižke, ktorú mi vydali, je 28 zaujímavých príbehov z mojich ciest. No nie je to o tom, že ‚keď prídeš do New Yorku, máš ísť tam a tam‘.“

Čím sa ľudia tam živia? Niečo vyrábajú, predávajú…?

Manželkina babka, ktorú sme boli aj navštíviť, žije na severe Afriky, pri hraniciach s Angolou. Ľudia to tam majú s prácou oveľa náročnejšie ako v mes­tách. Obrábajú pôdu, pestujú si ovocie a zeleninu na svojich políčkach a varia pivo. Keď majú pobre­žie, samozrejme, pomáha im prežiť aj rybolov. Nie­ktorí vyrábajú slamené taniere, oblečenie, ale to sú také príležitostné práce.

Nosia aj špeciálne odevy, ošatenie, ako poznáme z dokumentov či filmov?

Afrika je krásna v tom, že používajú toľko farieb, koľko je možné ľudským okom zachytiť. Keď sa ob­lečú do svojich tradičných odevov, je to nádhera. Sú to chodiace maľovanky. K tomu nosia aj tradič­né účesy. To je krása. A keď sa do toho pustí tradič­ná africká hudba a začnú tancovať rôzne tance, to je pre mňa pravá Afrika.

Čo ti na tej pravej Afrike najväčšmi učarovalo?

Výzor. Mestá vo svete väčšinou vyzerajú veľmi po­dobne. No jednoduchosť života v Afrike, na niekto­rých miestach, to je to, čo som predtým obdivo­val v dokumentárnych filmoch. Žijú tam tradičné kmene, tak ako žili aj pred stovkami rokov, plus je tam možnosť vidieť veľa veľkých a krásnych zvierat vo voľnej prírode. Kriminalita je všade, ale vo vše­obecnosti platí, čím ďalej pôjdeš od veľkého mesta, tým je tam bezpečnejšie. Čím je tá komunita ľudí menšia, tým sú prístupnejší a milší. Mal som výho­du v tom, že ma tam vzala manželka, a oni ma tým, že som tam bol s ňou, automaticky prijali za svoj­ho. Naozaj nemajú veľa, žijú tam iba v malých dre­vených domčekoch, v jednom tričku chodia aj me­siac, až kým sa na nich nerozpadne, a majú možno desať sliepok, ktoré im dávajú vajíčka. Napriek tomu keď zistili, že je tam nejaký cudzinec, jednu z tých sliepok zabili, aby nám ju mohli upiecť. Čiže oni si ju nedovolia zjesť, lebo im znáša vajíčka, no vzdali sa jej, aby si nás uctili. Aj keď sme si nero­zumeli – v Namíbii, odkiaľ pochádza manželka, sú totiž štyri kmene a každý má iný jazyk. Keď sa chcú mladí porozprávať medzi sebou, hovoria po anglic­ky, staršia generácia však anglicky nevie. Prišla k nám napríklad staršia žena, ktorá sa dozvedela, že je tam beloch. Obliekla si krásne farebné šaty, ktoré možno nosí iba do kostola, a len sedela vedľa mňa a tešila sa. Bolo to pekné a ľudské.

U nás chudoba znamená väčšinou zúfalstvo. Ako ju ľudia berú tam? Ubíja ich rovnako?

Vedia, aký svet je vonku. Najbližšie mesto nie je až tak ďaleko a tam vidia, že sa dá fungovať aj inak. Napriek tomu som si nevšimol, že by sedeli na ko­nári, ľutovali sa a rumázgali. Samozrejme, aj oni by určite prijali, keby k nim niekto prišiel, dal im nové oblečenie, elektroniku, sporák, elektrinu, bežné veci… No nemal som pocit, že by ich život bez toho bol zlý, naopak, napriek tomu, že skoro nič materiálne v ňom nemajú, užívajú si ho presne taký, aký je. Každý z nás bez ohľadu, kde sme a koľ­ko máme, si vie predstaviť, že by sa mohol mať aj lepšie.

Posilnili ťa tvoje cestovateľské skúsenosti psy­chicky? Čím ťa obohatili?

V prvom rade mi otvorili oči. Keď som začal ces­tovať, vedel som, že existuje chudoba, hladomor, no keď som to prvýkrát videl na vlastné oči, keď mi bieda vliezla až pod kožu, až vtedy som si uve­domil, aký som šťastný človek, že sa môžem umyť, že mi neprší na hlavu, že si môžem kúpiť jedlo, do­konca si aj vybrať, na čo mám chuť. Toto sú veci, ktoré som predtým mal, no nepovažoval som ich za privilégium… Až na cestách som zistil, že to, čo mám, nie je automatické. Mnoho ľudí na svete sa o tých veciach ani neopováži snívať.

Ty si zažil biedu aj na vlastnej koži…

Tým, že som na Taiwane rok a pol nemal príjem a úspory mi už dochádzali, viackrát sa stalo, že som si dal na raňajky misku ryže a jedno vajíčko a pada­li mi do toho vlastné slzy, lebo som vedel, že už nemám peniaze na obed ani na večeru. Neboli to práve jednoduché chvíle, ale aj za ne som vďačný, lebo ma to znovu niečo naučilo. Veľa ľudí páchalo samovraždy, lebo prišli o veľké majetky, ich firmy skrachovali a nemali možnosť začať odznova. Ja som síce padol na zadok, ale som stále tu a dostal som odvtedy mnoho príležitostí. V živote musia byť aj ťažké chvíle, práve ony z nás robia silnejšie osobnosti. Keby bolo všetko perfektné, neviem, či by z nás boli skutoční ľudia. Keď máme zlú skúse­nosť a dobrú, vieme to porovnať a z toho zlého sa ponaučiť. Prekonanie ťažkých situácií z nás robí lepších ľudí.

Viem, že čas na Taiwane počas pandémie si využil na to, aby si začal písať knihu. Tá napokon vyšla pod názvom Cestovateľ. O čom je?

To bola jediná aktivita, ktorá mi dávala aký-taký zmysel, lebo nič iné som tam už nemohol robiť. Do­konca som napísal dve knihy, ale len jedna z nich vyšla, tú druhú som skôr písal, aby som sa vyventi­loval – keď mi bolo ťažko, zaznamenával som si, čo mi chodilo po rozume. Práve preto nikdy neuzrela svetlo sveta (smiech)… V knižke, ktorú mi, naopak, vydali, je 28 zaujímavých príbehov z mojich ciest. No nie je to o tom, že „keď prídeš do New Yorku, máš ísť tam a tam“. Také veci nepíšem. Píšem prí­hody, ktoré som na vlastnej koži zažil. Niektoré z príbehov sú viac dobrodružné, iné emotívne, nie­ktoré sú erotické, tam je taký môj výber. Písal som podrobne napríklad aj o spomínanom stroskotaní na ostrove, ale aj o tom, ako sa dá randiť s ázijský­mi dievčatami, ktoré vyzerali síce všetky rovnako, no všetky neboli dievčatami, ale takzvanými lady­boymi (zvyčajne krásne ženy, ktoré sú v skutočnos­ti mužmi – pozn. red.). Aktívne som ich vyhľadával a robil s nimi rozhovory, pretože ma štvalo, že keď chcel ísť nejaký chalan do Thajska, tak sa mu všetci kamaráti vysmievali, že tam ide práve kvôli nim.

Aj z tvojej knihy je jasné, že krajín, ktoré si pre­šiel, je požehnane. Kam by si sa kedykoľvek vrátil a kam už nepôjdeš nikdy viac?

Veľmi dobre sa mi žilo na toľko spomínanom Taiwa­ne. Našiel som si tam priateľov, na ktorých nedám dopustiť. Vždy je to totiž hlavne o tom, kto je v da­nej destinácii so mnou. Môžem byť aj na najkraj­šom mieste na svete, ale keď sú tam tupci, stane sa z neho peklo, a naopak, môžem byť aj v záhrade u rodičov, ak sa tam cítim dobre a bezpečne a mám tam ľudí, s ktorými sa viem porozprávať, je to pre mňa v tom momente rajská záhrada. Ak ma to nie­kam neláka, tak do talianskeho Milána. To mesto je pre mňa stelesnením konzumného sveta, ktorý ne­mám rád, i keď je jasné, že všetci sme jeho súčasťou.

Z tvojich slov je zrejmé, že nie si materiálne zalo­žený, existuje však niečo, na čo si extra potrpíš?

Na elektroniku. Manželka sa ma pýtala, čo chcem na narodeniny, povedal som, že nič, ale keby ma zobrala do predajne elektroniky a mal by som tam neobmedzený rozpočet, obávam sa, že by som od­tiaľ vyšiel s plným kamiónom všelijakých objektí­vov a somarín, na ktoré by som len pozeral, hral sa s nimi a bol by som šťastný ako blcha!

FOTO: ARCHÍV A. T. A SHUTTERSTOCK