Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Chorobný klamár

Každý niekedy klame, a kto tvrdí, že nie, klame sám sebe alebo svojmu okoliu. Nikto z nás v tomto ohľade nie je nevinný. Medzi nami sa však nájdu aj takí, ktorí bez klamstiev prakticky nedokážu fungovať a ktorým by sme už neverili ani nos medzi očami. Hovoríme o nich ako o chorobných klamároch.

„Keď príde na tému klamanie, nedokážem si nespomenúť na svojho bývalého manžela,“ rozpráva o svojich nepríjemných skúsenostiach Diana, štyridsaťdvaročná lekárka. „Strávila som s ním sedem náročných rokov a už onedlho po svadbe zistila, že sa mu absolútne nedá veriť. Malo ma varovať, že som od začiatku vedela o jeho podvodoch v práci. Klamal, kde sa dalo, aby zarobil pár stoviek, a keď niečo nemal včas hotové, nehanbil sa z fleku vymyslieť fiktívnu príhodu, ktorá ho ospravedlnila, prípadne navyše hodila tieň na niektorého z jeho kolegov. Podobne sa začal správať aj ku mne. Doma sa ukazoval čím ďalej, tým menej a od známych som sa dozvedela, že má milenku. Neustále som na neho tlačila a snažila sa prísť na to, čo sa medzi nami vlastne deje, ale márne. Libor klamal, ako by sa nič nedialo. Jedna šialená výhovorka za druhou, ale on mi ich servíroval s ľadovým pokojom. Nič nepomáhalo. Vždy si nakoniec našiel niečo, čím sa ospravedlnil, takže som ja bola tá zlá, ktorá mu ‚nič nedopraje, a tým ho núti ku lži‘, ‚robí z neho to, čo nie je‘, prípadne tá, čo sa mu ‚hrabe vo veciach a špehuje, dokiaľ niečo nenájde, takže si za to môže sama‘. Bolo to hrozné mať za partnera človeka, o ktorom ani poriadne neviete, kým v skutočnosti je.“
Ak chceme hovoriť o chorobných klamároch, je vhodné zamyslieť sa nad otázkou, čo to je vlastne klamstvo. Hranica medzi pravdou a lžou totiž môže byť niekedy naozaj tenká. „Je zrejmé, že vo všetkých situáciách, keď nehovoríme alebo sme nepovedali pravdu, nemusíme byť hneď označení za klamárov. Napríklad vtedy, keď sme sami boli oklamaní a uverili sme niečomu, čo nám niekto narozprával. Teraz šírime nepravdivé informácie a vôbec netušíme, že nehovoríme pravdu. Ťažko však povedať, že sme klamári,“ píše vo svojej knihe doc. PhDr. Zdeněk Vybíral, PhD. A čo nehovorenie pravdy? Keď si necháme časť svojich myšlienok pre seba? Máme na to nárok, alebo sa tým už dopúšťame lži? Samostatnou kapitolou sú potom milosrdné lži, teda klamstvá zo súcitu alebo pre ochranu druhého. Ste klamár, keď poviete dieťaťu, že darčeky nosí Ježiško? A je najlepším riešením odpovedať na nevhodný darček, že vás dotyčný sklamal?
Pravda a lož sú pojmy dosť relatívne. Bez určitej miery lži by sme nemohli fungovať v spoločnosti a nadväzovať vzťahy s druhými. Neveríte? Predstavte si teda reakciu vašej šéfky, ktorej na otázku „Ako sa darí?“ úprimne odpoviete: „Ako asi, som v práci, takže to nestojí za nič. Navyše som včera do noci vysedávala so známymi na vínku, takže ma teraz bolí hlava a viem, že môj výkon bude o ničom. Najradšej by som išla hneď domov, ale niekam sa zašijem a odídem tak o hodinu skôr.“ Alebo z iného súdka. Kolegyňa si kúpila novú sukňu, ktorá jej podľa vášho odhadu pridáva desať kíl. Aká bude vaša reakcia na jej nadšenú otázku: „Je super však, aj ma stála dosť peňazí. Čo na ňu hovoríš?“
Určitú dávku lži od nás život skoro vyžaduje. Pravda by mohla ublížiť a zrejme by nepomohla ani jednému zo zúčastnených. Štatistiky ukazujú, že klameme dnes a denne. „Seriózny odhad uvádza, že bežný človek hovorí aspoň čiastočnú nepravdu až dvestokrát za deň. Väčšinou klame slovami, často písomne, ale aj úsmevom, bozkom a inými mimoslovnými prejavmi,“ uvádzajú MUDr. Dita Šamánková a PhDr. Tomáš Novák. Kedy teda hovoríme o chorobnom klamaní? Ako spoznáme, že miera lži už prekračuje nahlas nevypovedanú spoločensky akceptovateľnú hranicu?
Kalifornský psychológ Paul Ekman rozlišuje tri kritériá podstatné pri rozlišovaní lži a iného spôsobu klamania. Patrí sem kritérium úmyslu, teda dotyčný klame vedome a zámerne, možnosť voľby – je možné vybrať si medzi pravdou a klamaním – a nenaznačenie adresátovi, že je klamaný. Toto posledné kritérium teda zo skupiny klamárov vylučuje kúzelníkov, profesionálnych rozprávačov príhod, ktorí si svoje historky vždy poriadne prifarbia, ale aj obchodníkov, u ktorých čakáme, že preháňajú alebo utajujú určité skutočnosti, aby ich tovar šiel na dračku. Môžeme teda povedať, že klamár je človek, ktorý klame zámerne v situáciách, keď by mohol povedať pravdu a snaží sa, aby nikto jeho lož nespoznal. Obvykle z toho má aj nejaký prospech, nemusí to však byť vždy tak.

Prečo klameme

Dôvody, prečo sa chorobní klamári púšťajú do spleti svojich lží, môžu byť rôzne. Ich spoločným menovateľom, s výnimkou klamania spojeného s duševnou chorobou, býva snaha zachovať si pozitívny sebaobraz. „Lžou nebojujeme o prežitie, ale o udržanie obrazu, čo sme si zvykli považovať za seba samých: človeka vyznačujúceho sa určitými znakmi, patriaceho do určitej skupiny a podobne,“ vysvetľujú MUDr. Dita Šamánková a PhDr. Tomáš Novák. Klamanie nám potom pomáha prekonať nepríjemné situácie, s ktorými nie sme schopní vyrovnať sa priamo. Niekedy je dôvodom pohodlnosť a lenivosť, inokedy strach alebo nedostatok kapacity situáciu zvládnuť. „Radšej akoby som sa s manželom dohadovala o tom, že vo voľnom čase chodím s kamarátkou na kávičku namiesto tej ustavičnej roboty na dome, ktorý staviame, si vymyslím, že šéfka mi dala ešte nejaké úlohy a musela som zostať v práci nadčas,“ rozpráva Vladka o svojich pravidelných klamstvách z pohodlnosti.
Svoj veľký podiel na tom má skúsenosť z detstva. Ak niekto vyrastal v rodine, kde boli lož, zapieranie a manipulácia na dennom poriadku, je dosť možné, že jeho latka je v tomto ohľade nastavená inde, ako u väčšiny ľudí z jeho okolia. Klamanie považuje za niečo normálne. Trpká daň za tento typ osobného nastavenia je skúsenosť, že nemôže nikomu veriť a musí byť teda celý život obozretný a byť v strehu.
Podľa psychológa Petra Stiegnitza klameme najčastejšie preto, aby sme zakryli nejaké nedostatky, chyby, previnenia, nerešpektovanie predpisov a nepísaných zásad. Do tejto kategórie spadá asi polovica lží. Štvrtina pripadá na snahu zachovať si tvár a nezhodiť sa. Účelom len jedného percenta lží je spôsobiť druhému niečo zlé.

Chorobní klamári
Samostatnú kapitolu tvoria takzvaní chorobní klamári. Tí sa od tých bežných, klasických, líšia dôvodom svojich lží a niekedy i spôsobom prezentácie. Ich cieľom nie je vyhnúť sa problémom, ale upútať pozornosť a vzbudiť dojem obdivuhodného dobrodruha. Zásobujú svoje okolie historkami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani James Bond, často nápadne neuveriteľnými a logicky nevysvetliteľnými. Ich život je plný fascinujúcich náhod a spletitých príbehov. Ženy chorobné klamárky majú plný zásobník príbehov o mužoch, ktorí ich zbožňovali, najrytierskejšími spôsobmi dobývali a snažili sa v ľúbostnom blúznení za každú cenu ukoristiť ich srdce. Alebo, naopak, repertoár srdcervúcich príhod o tom, akú majú v živote smolu a celý svet im ubližuje. Podobné variácie nájdeme aj u mužov, prípadne môžeme natrafiť na historky o tom, ako niekomu poriadne naložili, ako strašne sa správala ich bývalá žena alebo čo všetko zamlada dokázali.
Chorobní klamári neváhajú prekročiť hranice našich bežných skúseností a často skúšajú, kam až môžu zájsť. Obvykle vedia dobre pôsobiť aj na emočnú rovinu poslucháčov a dokonale ich zmanipulovať pre to, čo potrebujú. Tým je vo väčšine prípadov obdiv a pozornosť. Často ide o ľudí, život ktorých je na zážitky chudobný alebo sú o tom aspoň sami presvedčení. Hoci na prvý pohľad pôsobia impozantne, v ich vnútri nájdeme niekoho úplne iného. Trpievajú komplexom menejcennosti a domnievajú sa, že by ich okolie neprijalo, keby boli úprimní a nerobili zo seba niečo, čo v skutočnosti nie sú. Smola je v tom, že táto stratégia funguje len dočasne, a keď poslucháči spoznajú chorobné klamanie, sú nútení presunúť sa zase o kus ďalej. „Študujem s chlapcom, ktorý bol v prvom ročníku hviezdou triedy. Žurnalistika bola jeho druhou školou, takže už mal päť rokov štúdia za sebou. Bavil nás celé večery historkami z čias jeho prvej školy, skoro všetci sme ho obdivovali,“ opisuje študentka Karolína. „Po pár mesiacoch nám však začalo pripadať, že tých neuveriteľných príbehov je až príliš veľa. A aj si niekedy protirečil. Najmä keď sa opil a nepamätal si, čo predtým rozprával. Nakoniec sme ho mali už plné zuby. Počúvali sme ho už len zo súcitu, ale nikto to nebral vážne,“ spomína.

Klamanie ako súčasť duševnej poruchy
Klamanie je charakteristické pre niektoré z duševných porúch. Okrem vzácnej poruchy nazvanej pseudologia phantastica (bájna lož), kedy dotyčný rozpráva fiktívne historky, o ktorých je pevne presvedčený, že sú pravdivé, bývajú s častým vedomým klamaním spojené i niektoré poruchy osobnosti ako disociálna, hraničná alebo histrionská. Závažnou, našťastie však veľmi vzácnou poruchou je Münchhausenov syndróm v zastúpení. „Psychicky postihnutý rodič sa tu vyžíva v úlohe rodiča chorého dieťaťa. Niekedy to robí v rámci odvetných opatrení, ktorými reaguje na sklamanie zo strany partnera, inokedy pre nedostatok inej životnej náplne. Aby dieťa dostal do lekárskej starostlivosti, neváha ho poškodzovať nevhodnou stravou alebo inými postupmi,“ píšu MUDr. Dita Šamánková a PhDr. Tomáš Novák.

Ako spoznať lož
Mnoho z nás je presvedčených, že dokáže klamára odhaliť, a má na to i svoje osvedčené metódy. Niekto sa sústredí na zasekávanie reči, iní na uhýbanie očami, škriabanie na nose, nervózne prešľapovanie, trasúce sa ruky alebo chvejúci sa hlas. Sú tieto metódy naozaj účinné? Ako fungujú v praxi?
Mgr. Tereza Beníšková vo svojej knihe opisuje metódy, ktoré používali colníci ako orientačné body na posúdenie podozrivých osôb na hraničných prechodoch. Patrilo sem, okrem iného, vyhýbanie sa očnému kontaktu, krátke odpovede, dlhšie pauzy medzi otázkou a odpoveďou, nápadná snaha vyhnúť sa položenej otázke, takzvané „táranie“ na danú tému, časté dotýkanie sa ako aj trenie nosa, škriabanie sa na čele, šúchanie oka alebo pohybový nepokoj – prešľapovanie, poposedávanie, skladanie a nasadzovanie okuliarov a podobne. Akí úspešní boli colníci v odhaľovaní klamárov? „Colníci sa často mýlili v tom, kto pašuje. Pašovaný tovar predpokladali skôr u usporiadaných cestujúcich, ktorí boli z nejakého dôvodu nervózni, ako u profesionálnych pašerákov. Profesionálni podvodníci sa väčšinou vedeli dobre ovládať, pôsobili pokojne a bezúhonne,“ hodnotí Mgr. Tereza Beníšková.
Ako je vidieť, zaručený spôsob ako odhaliť lož, neexistuje. Pomôcť môže sledovanie nápadnej nelogickosti a najmä potom dlhodobá skúsenosť s dotyčným človekom. Tú, bohužiaľ, získame obvykle až po niekoľkých trpkých sklamaniach. Najväčšiu cenu však zaplatí klamár sám, pretože ako napísal G. B. Shaw: „Klamárov trest nie je v tom, že mu nikto neverí, ale v tom, že on nemôže veriť nikomu.“


Triky klamárov
Chorobní klamári mávajú vybudovaný celý repertoár manipulácií, ktoré im slúžia ako palivo do motora lží. Vyťahujú ich zo svojho zásobníka vtedy, keď sa obávajú, že niekto ich pretvárku odhalil, alebo potom, čo dôjde k odhaleniu. Ich účel je jediný – zabrániť nám, aby sme zistili pravdu a primerane na ňu zareagovali.
1. Popretie – vôbec nič sa nestalo. Dotyčný všetko s chladnou tvárou zaprie. Jednoducho neguje všetky obvinenia bez toho, aby svoje dôvody ďalej rozvádzal alebo vymýšľal zložité výhovorky.
2. Protiútok. Klamár sa pri vyrieknutom obvinení začne rozčuľovať a odvedie tak pozornosť od pôvodnej témy k tomu, čím sa údajne previňujete vy.
3. Som chudáčik. „Strašne sa ma dotklo, že o mne pochybuješ.“ „Ako si o mne niečo takého môžeš vôbec myslieť?“ Obvinený sa stáva obeťou a vy ste tou zlou, ktorá pochybuje o ňom i vašom vzťahu.
4. To on. Klamár úpenlivo tvrdí, že jeho svedomie je čisté ako ľalia. Pravdu nehovorí ten druhý, osoba, ktorá vám o jeho previnení povedala. Chce ho pred vami prosto len očierniť a vy by ste mu na to skočili. „Ako môžeš veriť viac svojej kamarátke než mne?“
5. Vymýšľanie bájok. Najklasickejšia forma lži. Jedna výhovorka za druhou. Sme poslucháči neuveriteľných historiek, ktoré majú odviesť našu pozornosť od skutočnej podstaty problému.
6. Daj mi ešte šancu. Dotyčná osoba už nemá na výber a lož prizná. Všetko veľmi ľutuje a žiada ďalšiu a ďalšiu šancu. „Začneme znovu.“ „Urobil som chybu, už sa to nikdy nebude opakovať.“ Že sa to isté zopakuje hneď týždeň na to? Nič to, celý kolotoč planých sľubov a ubezpečovania sa rozbieha nanovo.
7. O nič nešlo. Svojimi slovami i správaním sa klamári snažia vyvolať dojem, akoby ich zrada či podvod boli vcelku nepodstatné maličkosti – prečo preháňať, veď o nič nešlo. Dávajú nám tak najavo, že by sme sa mali upokojiť a prestať robiť rozruch okolo situácie.
8. Áno, ale je to tvoja chyba. Klamár svoj podvod bez okolkov prizná, ale ako vinníka označí vás. „Dohnala si ma k tomu!“, „Nič som ti nepovedal, pretože by si to nepochopil.“
Podľa S. Forwardovej, D. Frazierovej: Keď je váš miláčik klamár.


 

MôJ ŽIVOT S… CHOROBNÝM KLAMÁROM

Tridsaťpäťročný Ľubo sa po celý život pohyboval v kolotoči lží. Až hrozba rozvodu ho priviedla k rozhodnutiu zmeniť svoje doterajšie návyky.

1. Ľudia sa zvyčajne nehlásia dobrovoľne k označeniu chorobný klamár. Ako to, že vy áno?

Bolo by asi dosť naivné situáciu popierať. Uvedomujem si, že mám s klamaním problémy, ale už to niekoľko rokov riešim. Chodíme so ženou do manželskej poradne a chcem aj začať dochádzať na individuálnu terapiu. Klamanie mi už narobilo v živote toľko problémov, že by som bol asi blázon, keby som dokázal zavrieť oči a robiť sa, že o ničom neviem. Priznať si to mi pomáha dostať to aspoň trochu pod kontrolu.

2. A ako to teda vyzeralo, keď vaše klamanie pod kontrolou nebolo?

Takmer ma pripravilo o všetko, na čom mi záleží. Klamanie bolo pre mňa samozrejmou súčasťou života. Keď niečo nešlo alebo pre mňa bolo pohodlnejšie urobiť to inak, prosto som siahol po lži. Bolo to pre mňa rovnako samozrejmé, ako pre iných pozdrav. Neváhal som klamať, kedykoľvek sa mi to hodilo. Kamarátom, rodičom, manželke, deťom. Mal som niekoľko mimomanželských pomerov a jeden čas problémy s hraním na výherných automatoch. Milenka nevedela, že som ženatý, manželke som zase natáral, že pracujem nadčas. Došlo to tak ďaleko, že mi Tatiana, žena, s ktorou som manželku podvádzal, uverila, že si ju chcem vziať a vyberali sme spoločne byt, ktorý si kúpime. Ja som sa robil, akoby nič, na všetko prikyvoval, sľuboval. Keď ma manželka podozrievala, samozrejme som stále zapieral, vymýšľal si jednu výhovorku za druhou, prípadne sľuboval to, o čom som už dopredu vedel, že to nemám šancu splniť. Chcel som mať len pokoj, všetko ostatné mi bolo jedno.

3. Prečo ste sa rozhodli na sebe pracovať?

Ublížil som mnohým ľuďom, na ktorých mi záležalo. Vidieť doma manželku ustavične v slzách a priviesť milenku až k psychiatrovi nie je nič, na čo by som bol hrdý. Tiež by som chcel, aby na mňa zmenili názor moje deti. Mám dve dcéry, ale tie mi už absolútne neveria. Hovoria mi „sľubotechna“, vraj len stále sľubujem, ale nikdy nič nesplním. A majú pravdu. Uvedomujem si, že som bol neskutočný sebec. Možno som si neuvedomoval, akú paseku dokážu napáchať moje lži. Ako veľmi môžu ublížiť. Manželka podala žiadosť o rozvod. Nakoniec sa rozhodla s rozvodom počkať, ak s ňou začnem chodiť do poradne. Miloval som ju a nedokázal si predstaviť, že by som o ňu prišiel, tak som prikývol. Teraz lepšie vidím, čo všetko som narobil. Aj keď nemôžem povedať, že by sa mi podarilo odrazu prestať klamať úplne. Tu a tam, keď som v úzkych, si ešte lžou vypomôžem, rozdiel je však v tom, že o tom teraz viac premýšľam a niekedy je mi z toho vážne mizerne.

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.