Keď som sa v roku 1991 náhodou stretla s manželmi Máriou a Michalom Schürgerovcami, netušila som, že ma čaká veľký príbeh lásky, sprevádzaný tragickými okolnosťami, o ktorých mi hovorili miestami so slzami v očiach. Oslobodenie ich rodného Medzeva bolo pre nich totiž spojené so šokujúcimi udalosťami. Namiesto radosti zo slobody zažívali utrpenie.
O jednej po polnoci 11. februára 1945 sa ozval hlasný buchot na okeniciach malého domca v Medzeve. Keď domáci otvorili, mieril na nich samopalom vojak-osloboditeľ. Pri ňom stál milicionár. Mária mala vtedy devätnásť rokov. Musela sa obliecť a s hlavňou za chrbtom ísť pred národný výbor. Nebola sama. Išiel aj jej brat. Michal Schürger mal o rok viac. Z ich domu išiel tiež nielen on, ale aj jeho otec, mladší brat a sestra. Osloboditelia im povedali, že vraj budú opravovať mosty… „Ráno o piatej nás naložili do nákladných áut a odviezli do košickej väznice,“ vracala sa v spomienkach Mária. „Podstrčili nám akési papiere, aby sme ich podpísali. Do dnešného dňa neviem, čo to bolo. Ale neostávalo nám iné, len podpísať. Potom nás odviezli do Humenného, kde bol akýsi zberný tábor. Po piatich dňoch nás odlifrovali do Poľska, a potom prišla deväťdňová cesta v dobytčích vagónoch do Sovietskeho zväzu. Lenže my sme nevedeli, kam nás vezú.“
NEPOZERALO SA NA TO, KTO JE ŽENA A KTO CHLAP
„To už nás bolo vyše dvetisíc,“ pridáva sa Michal Schürger. Po štyridsať vo vagóne, oblečení v tom, v čom každý vyšiel z domu. „Raz denne sme dostali kúsok chleba a vedro vody pre celý vagón. Kto mal do čoho nabrať, ten bol šťastný,“ spomína. A potom prišiel prvý láger na Donbase. Boli tam do augusta. Do konca jari fakticky nič nerobili, len mreli. Za prvý polrok z dvetisíc ľudí zomrelo vyše päťsto. Boli premrznutí, vyhladnutí, v strese. Z vypočúvania. Zakaždým ich vytiahli z barakov bez okien a chceli vedieť, akú majú národnosť a či boli dakedy v nejakej strane. Po auguste ich roztriedili. „Ja som bola celkovo v piatich lágroch. Z nich ten prvý bol najhorší. V Orlovke bolo lepšie a v Stalinove, teraz je to tuším Vorošilovka, ešte lepšie. Tu sme už mali aj drevené prične a tenký slamník. Ak sme mali šťastie, podarilo sa nám ukradnúť nejakú repu, čo si Rusi dopestovali. Najčastejšie sme chodili robiť na stavby. Ale ja som fárala aj tri mesiace v bani. S ostatnými dievčatami. Tam sme mali na-ozajstnú rovnoprávnosť! Nepozeralo sa na to, kto je žena a kto chlap. Človek ako človek…“
„Po piatich dňoch nás odlifrovali do Poľska, a potom prišla deväťdňová cesta v dobytčích vagónoch do Sovietskeho zväzu. Lenže my sme nevedeli, kam nás vezú.“
PRÍČINY ODVLEČENIA ZNÁME I NEZNÁME
Mária sa s Michalom poznala v Medzeve len z videnia. A v lágri ani nebolo času na dlhé reči, hoci oči im občas jeden na druhom spočinuli na dlhší čas. Po dvoch rokoch Michala odtransportovali do iného tábora. Už bol bez otca, len so súrodencami. Robili na stavbách i v bani. Keď sa objavil lekár, tak len na to, aby skontroloval, či majú na sebe ešte dosť svaloviny. A čo im za tú lopotu patrilo? „Prvé peniaze som dostal v roku 1947 akurát na Vianoce, to som robil v kameňolome. Čo sa za to dalo kúpiť? Len chlieb. Ale nás ani nič iné nezaujímalo,“ spomína a sám vysloví rečnícku otázku: „Ako sa tam žilo? Akože sa môže žiť, keď ste neustále pod dozorom, bývate ako zvieratá, stále o hlade. To sa potom ani nedá myslieť na nič povznášajúce. Len – do sýtosti sa najesť!“ Keď počúvam manželov Schürgerovcov, ktorí sa stali manželmi vďaka NKVD a ich lágrom (gulagom), začínam chápať podstatu slova koncentrák. Masa ľudí. A nielen Nemcov. Boli tam aj Rumuni, Poliaci, Maďari, Juhoslovania i Slováci… Takže nie národnosť bola príčinou odvlečenia! Boli tam aj nejakí partizáni, zopár udavačov, ktorí donášali nacistom, aj takých, čo sa niekomu len znepáčili. Spolu to však bola masa ľudí, ktorá trpí a drie ako otrok. Masa ľudí, ktorá nerozmýšľa, lebo po tej lopote myslieť bolí…
OSUD ČARODEJNÍK
Na sklonku tretieho roka sa už po Máriinom lágri začali trúsiť reči, že pôjdu domov. DOMOV! Lenže prišli výhovorky, že je jar a treba robiť na poli. V jeseni zas, že čochvíľa bude zima a cestu by neprežili. Ale potom prišiel deň, keď ich ráno nikto nebudil! Nastala desaťdňová karanténa, polepšilo sa jedlo. A potom sa Mária s Michalom stretli v Rusku na stanici. Aký je len ten osud čarodejník! Predtým si boli v Medzeve cudzí, a teraz sa zvítali ako dobrí známi v cudzom svete. Spoločne už nastúpili na posledný úsek svojej anabázy. „Transportovali nás cez celé Poľsko. Hovorili, že máme ísť s Nemcami do Nemecka, že do Československa už žiadny transport nepôjde. Niektorých takto šikovali do Maďarska. My sme sa tak ocitli v Nemecku, odtiaľ sme napísali domov, a potom sme sa v hlbokom snehu vydali načierno k československým hraniciam. Došli sme až na stanicu v akejsi dedinke, a keď prišiel vlak, nastúpili sme. Sprievodkyni sme namiesto cestovných lístkov ukázali priepustku z Ruska. Veru… dlho som ju doma opatrovala, ale keď sa o nás stále mlčalo, nazlostila som sa a spálila ju. Čože s takou pamiatkou?!“ Máriu s bratom privítali rodičia na prahu rodného domu. Michal sa však vrátil so sestrou a bratom do prázdnej chalupy. Bolo 19. januára 1950. Bez necelého mesiaca päť rokov. Päť rokov neprítomnosti. Päť rokov nezvestnosti. Päť rokov neživota. Koľko všetkého za ten čas mohli zažiť! Získať. Aj dať…
„Ako sa tam žilo? Akože sa môže žiť, keď ste neustále pod dozorom, bývate ako zvieratá, stále o hlade. To sa potom ani nedá myslieť na nič povznášajúce. Len – do sýtosti sa najesť!“
TU JE NÁŠ DOMOV
Tak ich spojil spoločný osud. Najprv bolo treba nastúpiť do roboty, inak by nedostali lístky na potraviny i šaty. On do hámrov, ona do strojárskej fabriky. Mladých ľudí už tu veľa nebolo. Tí, čo ostali, sa poženili, povydávali… A tak si Mária s Michalom povedali, že ich tak veľa spája, že si to zaslúži požehnanie. Stalo sa tak v auguste 1951. V tom roku 1991, keď sme sa stretli, hojdali na kolenách vnúčatká. Začiatkom päťdesiatych rokov ani neverili, že sa ich dožijú. A tak som sa spýtala – ako sa dalo žiť s tým, čo prežili, tie desiatky rokov? Žiť a vychovať deti a nemyslieť na to, čo prežili? „Zabudli sme na to. Nič iné nám neostávalo. Nosili sme to v sebe, to je pravda, ale komu sme o tom mali hovoriť? Koho to zaujímalo…? No a v živote sa nedá len na zlé myslieť. Človek veľa vydrží, veľa zabudne. Naschvál. Nemysleli sme, že raz ešte príde čas, keď sa o tomto utrpení bude môcť hovoriť. Veď sme tam strávili najkrajšie roky mladosti…“ A prečo vtedy neostali v Nemecku, keď v dokumentoch mali napísanú nemeckú národnosť? Svoje korene mali ešte v časoch, keď kráľ Béla IV. pozval do okolia Medzeva nemeckých a flámskych kolonistov, ba ich predkovia mali aj svoj jazyk, mantáčtinu, ktorou hovoria doteraz… Dali mi jednohlasnú odpoveď: „Chceli sme prísť domov, a ten je tu!“
ASPOŇ LÚČ SVETLA
Koľko bolo tých, ktorým prišli v tých prvých slobodných nociach zabúchať na okná? Koľko bolo tých, čo sa nevrátili z lágrov, v ničom nezaostávajúcich za fašistickými koncentrákmi? Presný počet odvlečených osôb nie je známy a určite ani nikdy presný nebude. Niektoré zoznamy hovoria, že do gulagov bolo v rokoch 1944 – 1945 odvlečených 7 419 slovenských občanov (z toho vyše 200 žien). Iné hovoria, že ich bolo desaťtisíc! Asi 550 z nich sa už nikdy nevrátilo domov. Vie sa tiež, že najviac občanov odvliekli z východného Slovenska. Len z malého mestečka Medzev to bolo 150 ľudí. V 90. rokoch niektorí deportovaní nabrali odvahu a obrátili sa na vtedajšiu sovietsku stranu so žiadosťou o odškodnenie. V Československu totiž začal platiť zákon č. 87/1991 o mimosúdnych rehabilitáciách a ten im dodal odvahu. 
Dostali odpoveď, že sovietske úrady o ich pobyte nemajú žiadne dokumenty. Vlastne ani nemohli mať, keď žiadny relevantný súd nebol, ani žiadny rozsudok nikto nevyriekol. Len neznámi dôstojníci NKVD, ktorí sa riadili berijovským princípom: „Chyťte človeka, my si ho už odsúdime.“ A výnimočné nebolo ani náhodné a svojvoľné zatýkanie – ak totiž niektorý človek pôvodne zaradený do transportu zomrel alebo utiekol, musel ho nahradiť niekto iný. Mnohí z odvlečených si želajú, aby sa o všetkom vedelo. I to je pre nich zadosťučinenie. Pravda, roky života im už nikto nevráti. Ale aspoň sa do nich vnesie trochu svetla. Aj po návrate do vlasti totiž mnohí odvlečení občania niesli biľag kriminálnikov a nepriateľov komunistického režimu. Niektorých u nás ešte dodatočne uväznili, ďalších dlhé roky vyšetrovala Štátna bezpečnosť a ich deti nemohli študovať na vysokých školách.
DEPORTÁCIE SCHVÁLILI NA NAJVYŠŠÍCH MIESTACH
Vie sa, že deportácie civilistov z obsadených území boli schválené na najvyšších sovietskych miestach v septembri 1944 a mali slúžiť predovšetkým ako prostriedok na získanie nových pracovných síl, nahrádzajúcich tie, ktoré Sovietsky zväz stratil vo vojne. A tak hneď po oslobodení, teda po prechode frontu, začali na území Slovenska bezpečnostné orgány sovietskej politickej polície NKVD zatýkať ľudí a deportovať ich do gulagov na území ZSSR. Samotný výkon zatýkania a transportov do pracovných táborov uskutočňovala výlučne NKVD, sama rozhodovala o tom, čo sa stane s tým-ktorým „oslobodeným“ občanom Slovenska, koho sa deportácia nebude týkať a kto bude odvlečený do tábora na otrocké práce. Československé orgány sa na tom nezúčastňovali. Celkom určite však vedeli o neprávostiach páchaných na občanoch Slovenska…
Foto: Unsplash, archív autorky
