Človek je tvor zvedavý. Niekedy až príliš. To, čo podnecuje jeho zvedavosť obzvlášť výrazne, a čo ho nenechá na pokoji, nie sú encyklopédie plné múdrych a užitočných vecí. Sú to tí druhí. Ľudia, ktorých pozná, aj ľudia, ktorých nepozná – a ich životy.
Ste vo svojom byte. Zrazu za stenou začujete zvýšené a vzrušené hlasy od susedov. Vyzerá to na hádku či prinajmenšom prudšiu výmenu názorov. Steny sú „papierové“, takže viete, že stačí stlmiť zvuk televízora alebo rádia, prestať sa rozprávať s partnerom, partnerkou alebo deťmi, a zatajiť dych. Potom budete počuť úplne všetko. Každé slovo, ktoré si tí za stenou vymenia. Čo urobíte? Zosilníte televízor, aby ste nepočúvali cudzí súkromný rozhovor, alebo nastražíte uši, pretože vás zaujíma, kvôli čomu sa hádajú tentoraz? Možno patríte k ľuďom, ktorí sa o cudzie záležitosti vôbec nezaujímajú, a poznať ich nechcú. Pre väčšinu z nás je však to, čo sa deje za stenou, zvláštnym spôsobom lákavé, i keď vieme, že sa nás to vôbec netýka. A z tej väčšiny ďalšia väčšina občas neodolá a započúva sa do niečoho, čo nie je určené pre jej uši. Aj keď vie, že sa to nemá. Prečo nás vlastne toľko zaujímajú životy tých druhých?
Nosy na skle
Nebolo celkom jednoduché zistiť, ako často a či vôbec konkrétni ľudia počúvajú za dverami, za stenami, či hltajú cudzie rozhovory na uliciach a cudzie príbehy na stránkach novín. K zvedavosti sa málokto dobrovoľne priznáva a nikto nechce byť označený za klebetnicu či klebetníka, pretože si všetci uvedomujú, že tendencia hrabať sa v cudzích životoch nie je nič, čo by stálo za obdiv. Susedia s nosmi prilepenými na sklo, aby im neuniklo nič, čo sa vonku deje, patria k tým najmenej obľúbeným. Dotieravé otázky na telo, ktoré niekedy kladú priatelia aj príbuzní, človeka privádzajú do šialenstva. „Babky“, sediace na lavičke s hlavami pri sebe a kritickými pohľadmi si merajúce okoloidúcich, tiež nevzbudzujú práve veľké sympatie – najmä keď je to v malom meste, kde sa všetci poznajú a kde všetci vedia, že riešenie cudzích životov je ich náplňou dňa. Keď sme niekoľkým ľuďom položili otázku, či a v akej miere sa zaujímajú o životy druhých, prišli takmer totožné odpovede: „O životy svojich blízkych áno, ale iní ľudia nech si robia, čo chcú, to je len ich vec.“ Otázka však neznela, či životy druhých tolerujú, ale či sa o ne zaujímajú. Takže bolo treba najprv vysvetliť, že zvedavosť je prirodzená ľudská vlastnosť, a že niekedy jastrí ušami skoro každý. Až potom sme dostali zaujímavé odpovede, ktoré potvrdzujú, že zvedavosť a záľuba v klebetách a pikantných historkách nie je typická len pre staršie generácie, ale objavuje sa naprieč generáciami.
Bez zlého úmyslu
„Niekedy áno,“ pripúšťa dvadsaťosemročná Patrícia, „niekedy počúvam, čo nemám, ale nedá mi to. Neviem, či je to sliedenie, skôr by som povedala, že nie, pretože vyložene nesliedim, ale keď sa náhodou k niečomu dostanem… Tak prečo si nevypočuť, ako to majú inde? Určite v tom nie je zlý úmysel.“ O desať rokov mladšia Nikola síce nerieši vzťahy susedov, ktorí bývajú u nich v dome, ale to je vzhľadom k veku pochopiteľné. Zaujímajú ju vrstovníci a ich problémy a tajnosti a práve o vrstovníkoch sa dennodenne rozpráva s kamarátkami. „S dievčatami sa bavíme o ostatných, to robí vari každý, nie? Keď sa niekedy dozviem niečo, o čom viem, že to ešte nezistili, nemôžem sa dočkať, kedy im to druhý deň v škole poviem. Niekedy to nevydržím a v noci si telefonujeme s hlavou pod perinou, aby nás naši nepočuli.“ Tridsaťosemročný Martin popiera tvrdenie, že by muži nikdy klebety nevyhľadávali, a že sa o cudzie životy vôbec nezaujímajú. „Nie je to síce zmysel môjho života, ale klamal by som, keby som povedal, že nikdy nepočúvam, keď sa moja manželka rozpráva s kamarátkou, ktorá príde na návštevu. Síce sa pri tom tvárim, že ma to obťažuje, aby som sa „nezdal“, ale občas ma niečo zaujme.“ Veď ono si stačí všímať, koľko mužov si kupuje bulvárne noviny a ráno si predné stránky študuje v električke cestou do práce…
Okno na námestie
Tridsaťpäťročná Barbora zase priznáva, že je ako jej babička. „Keď som bola malá, chodili sme k babičke na dedinu. Mala domček na námestí kúsok od kostola, takže okolo neho chodilo vcelku dosť ľudí. Hneď, keď babička zbadala tieň za oknom, vždy spozornela a potom pridala k dobru nejakú novú klebetu, ktorú na dotyčného alebo dotyčnú vedela. Vždy mala niečo nové, a keď sa to netýkalo práve toho, kto prechádzal okolo, týkalo sa to jeho príbuzných, kamarátov, detí… Najviac sa bezpochyby dozvedala v miestnom obchode s potravinami, a podľa toho tiež vyzerali jej nákupy. Išla po rožky a po mlieko, mala to minútu cesty a vrátila sa najskôr o pol hodiny. Spomínam si, že ma hnevalo, ako každého komentuje, ale tiež je pravda, že som ju počúvala. Dokonca som sa jej sama pýtala, keď okolo išiel trebárs rodič niekoho z mojich detských kamarátov. No a teraz som rovnaká ako ona! Minule som sa ráno pristihla, ako šepkám partnerovi, aby bol tichšie, pretože sa otvoreným oknom z ulice niesol rozhovor dvoch susediek. Pozrel sa na mňa trochu pohoršene, ale mlčal. Som zvedavá, to je pravda. Na druhej strane si však nevymýšľam o ľuďoch klamstvá a neohováram ich.“
Bez zvedavosti to nejde
Životy tých druhých sledujeme väčšinou z jedného jednoduchého dôvodu, a tým je už spomínaná, úplne prirodzená a človeku vlastná zvedavosť. Niečo iné je túžba po poznaní. Zvedavosť je definovaná ako sklon venovať pozornosť novým podnetom a javom, čo znamená, že ako taká je pozitívna a v mnohom prínosná. Dá sa dokonca povedať, že bez zvedavosti by ľudstvo nemohlo dosiahnuť pokrok v žiadnej oblasti, pokiaľ by rovno nevymrelo. Deti, ktoré nie sú zvedavé, nerozvíjajú svoje schopnosti a zaostávajú vo vývine. Zvedavosť a snaha prenikať do okolia, objavovať, zisťovať a preskúmavať, sú nevyhnutné k tomu, aby sa rozvíjala ich psychika aj fyzické schopnosti, a tiež, aby sa naučili spolupracovať s ostatnými, aby sa ich naučili chápať a aby boli schopné porozumieť ich potrebám. Bez zvedavosti to nejde. Aj keď zvedavosť býva tak často kritizovaná, jej opakom je ľahostajnosť, ktorá je kritizovaná tak isto. Tým, že sa o ostatných zaujímame, môžeme sa tiež dozvedieť niečo o ich problémoch a môžeme sa im pokúsiť pomôcť. Môžeme ich podporiť, dať im najavo, že ich chápeme, že sa na nás môžu obrátiť a podobne. Sonia Cavigelli a Martha McClintock z chicagskej univerzity skúmali neofóbiu, teda strach z nového a neznámeho. Zistili, že ľudia s väčšími sklonmi k zvedavosti majú uspokojivejšie medziľudské vzťahy, čo po všetkých stránkach prospieva ich psychike, a dobrý psychický stav predlžuje život, zatiaľ čo stres ho skracuje.
Ako lavína
Pochopiteľne, nemá to nič spoločné so zvedavosťou zákernou, kedy človek sliedi v životoch druhých, aby na nich zistil niečo kompromitujúce, a potom to použil proti nim – napríklad za účelom vydierania, alebo aby získal nejakú inú výhodu, vrátane obohatenia sa na cudzí účet. Takáto zvedavosť neposúva dopredu a psychike rozhodne neprospieva. Sotva sa prirodzená zvedavosť zmení na zasahovanie do súkromia druhých tým, že ich ohovárame, poučujeme, kritizujeme, alebo im inak škodíme, dostáva výrazne negatívny náboj. Niekedy im môžeme škodiť bez toho, aby sme to chceli a aby nás viedli zlé úmysly. Je známa vec, ako vznikajú klebety. Pôvodne úplne neutrálna správa sa zveličuje, ako ide od jedných úst k druhým, nabaľuje na seba nové a nové informácie, a po nejakej dobe je z nej poriadny škandál. Na to je treba dávať pozor. Ako v prípade, že správu posielame ďalej, tak v prípade, že sa k nám nejaká donesie. Kým si na jej základe urobíme rýchly názor a dotyčného, ktorého sa týka, ohodnotíme, mali by sme si uvedomiť, že možno nie je ani z jednej desatiny pravdivá. A keď správu ako veľkú zaujímavosť púšťame ďalej, mali by sme k nej toho pridávať čo najmenej – a to ako slov, tak aj pátosu, ktorý človek dodáva, aby správa z jeho úst vyzerala zaujímavejšia.
Priestor pre špekulácie
Okrem zvedavosti, čo sa deje na druhej strane steny, je tu ďalší dôvod, prečo sa zaujímame o prešľapy iných ľudí. Životy tých druhých totiž často vyzerajú zaujímavejšie, ako tie vlastné. Nezáleží veľmi na tom, že sú trebárs úplne obyčajné, nudné, stereotypné a vskutku normálne, ako sú do väčšej či menšej miery životy každého z nás. Práve kvôli tomu, že sú cudzie, majú v sebe istú príťažlivosť, ktorú podčiarkuje skutočnosť, že sa nikdy nedozvieme úplne všetko, takže sú zahalené tajomstvom. Vždy zostane dosť toho, čo nám nikto nepovie a čoho by sme sa radi dopátrali. Tým vzniká priestor pre najrôznejšie špekulácie a pre našu fantáziu. O tom vlastne rozpráva množstvo príbehov – niekto počuje pár slov, dá si ich do zlého kontextu, vytvorí si okolo nich hotový hrôzostrašný príbeh… A ono sa potom ukáže, že vôbec o nič nešlo, čo býva pre experta na fantáziu sklamaním. V skutočnosti sa životy druhých ľudí podobajú tým našim viac, než si myslíme. Líšia sa síce v detailoch a konkrétnych príhodách, ale inak celkovo nebývajú dramaticky iné. To platí aj pre životy slávnych hviezd, ktoré ľudia často považujú za vzrušujúce. Výnimkou sú dobrodruhovia, čo sa nikde dlho nezdržia, ale tí v priemere nevzbudzujú takú zvedavosť, ako obyčajná hádka na druhej strane steny.
Kto je zvedavejší?
Vo všeobecnosti sa tvrdí, že zvedavejšie sú ženy. A ono je to aj pravda. Nie že by muži neposielali ďalej klebety a že by si ich nikdy radi nevypočuli, ženy sa však o životoch druhých rozprávajú predsa len podrobnejšie a s väčším zaujatím. Podľa evolučného biológa Matta Ridleyho to vyplýva zo ženskej prirodzenosti. „Keď muži chodili na lov, ženy sa doma starali o deti a starších a chorých členov spoločenstva. Bolo nevyhnutné, aby sa ich naučili počúvať a aby sa zaujímali o ich potreby. Na to sú potrebné slová. Keď žena niečomu nerozumie, pýta sa, hovorí o tom. Záujem o ostatných ľudí je pre ňu taký prirodzený ako dýchanie.“ To by mohlo trošku meniť výlučne negatívny názor na „klebetnice“, čo preklebetia deň. Nikto nemá rád, keď o ňom ostatní hovoria, ale ten hlavný dôvod, prečo sa nám to nepáči, nie je rozprávanie o našej maličkosti samo o sebe. Je to neistota vyplývajúca z toho, že nevieme, čo hovoria, a obava, že o nás hovoria v zlom. Keď sa ostatní zaujímajú o naše úspechy, väčšinou nám to neprekáža. Faktom je, že senzácie priťahujú viac. Vysvetlenie má psychológ Serge Ciccotti: „Keď človek počuje zlú správu, má pocit, že v tom nie je sám a že sa tragédie stávajú aj ostatným. To mu môže priniesť istú úľavu.“
Reči sa vedú, voda tečie
Ľudia sa vždy o ostatných rozprávali, sledovali ich a zaujímali sa o to, čo robia, prečo to robia a ako to robia. Ďalšie generácie nebudú iné. Človek je tvor spoločenský a ľudia sa neprestanú zaujímať o svojich susedov, o svojich blízkych, známych a slávne osobnosti, o ktorých sa často píše v časopisoch a novinách. Pre prežitie menších komunít bolo nevyhnutné, aby toho o sebe vedeli čo najviac. Rozprávanie ich udržiavalo v určitej pospolitosti a o čom inom sa rozprávať, ako o tom, čo máme okolo seba, čo poznáme a čo je nám blízke, alebo čo by sme poznať chceli – to v prípade, že do komunity príde niekto nový. Veď viete, čo sa hovorí: Človek, o ktorom sa nehovorí, je mŕtvy…
Z histórie bulváru
Ľudská zvedavosť stojí aj za zrodom bulváru. Ľudí, o ktorých sa v ňom píše, síce nepoznáme osobne, ale pretože sa o nich píše často, vyvoláva to v nás dojem, že sú nám blízki. S blízkymi ľuďmi prežívame ich trápenia, či už s nimi súcitíme, alebo im to tak trochu škodoradostne prajeme, a tak nie je zas až také nepochopiteľné, že s napätím čakáme na ďalšie správy o vzťahu a o živote herca, speváka, politika či športovca. Termín bulvár pochádza z francúzskeho boulevard, čo je názov pre širokú mestskú triedu, na ktorej sa odohrávalo takzvané ľudové spoločenské dianie. Prívlastok bulvárny sa pôvodne vzťahoval k umeniu, napríklad k divadlu, a označovalo sa ním umenie dostupné širokým vrstvám. Táto dostupnosť spočívala v tom, že sa na bulvárne umenie mohol prísť pozrieť ktokoľvek a nepotreboval pozvánky, drahé vstupenky či elegantné róby, ale tiež v tom, že mu každý rozumel, pretože používalo jednoduché a zrozumiteľné vyjadrovacie prostriedky. Začiatok bulvárnej tlače spadá do čias, kedy sa noviny, skôr určené len intelektuálnej elite, dostali k masovému publiku. Stalo sa tak v roku 1832. Vtedy začal v Londýne vychádzať Penny Magazine plný krátkych, jednoduchých a pútavých správ, ktorý sa predával na ulici a stál len jednu penny. Nečakaný úspech inšpiroval v Spojených štátoch majiteľa tlačiarne Benjamina Daya a o necelý rok neskôr vyšlo prvé číslo magazínu The Sun, ktorý sa považuje za vôbec prvý bulvárny titul v histórii. Vzápätí začali vznikať aj ďalšie periodiká, napríklad francúzsky La Presse, ktorý lákal čitateľov obrími titulkami. Okrem jednoduchosti, zrozumiteľnosti a senzačných správ mali bulváre spoločné ešte niečo – nevyhýbali sa vymysleným historkám a mystifikáciám. V The Sun napríklad zverejnili úžasný objav – existenciu živých tvorov na Mesiaci, ktorí sa podobali opiciam. Spisovateľ Alexander Dumas starší zasa pre La Presse písal vymyslené či prifarbené historky. Pred prvou svetovou vojnou Joseph Pulizer s obrovským úspechom vydával v New Yorku komiksové noviny nazvané Žltý chlapec. Odvtedy sa v Spojených štátoch bulvár nazýva „Žltá tlač“ – práve podľa farby Pulitzerových novín. Tlač, ktorá prináša správy a historky o zločincoch a celebritách, začala prenikať aj na naše územie. Už po prvej svetovej vojne sa naši umelci sťažovali, že kvalita novín upadá. V Ročenke československých kníhtlačiarov sa pred takmer osemdesiatimi rokmi tlačiar František Seidler posťažoval: „Doba je povrchnejšia a bulvárnejšia.“
Prečo byť a prečo nebyť zvedavý
Zvedavosť nás posúva a rozširuje nám obzory. Je dobré vedieť, čo sa deje okolo nás, ale nemalo by sa to stať naším výhradným záujmom. Zmeňte zvedavosť na túžbu po poznaní a využite svoju ľudskú prirodzenosť na poznávanie. Oblastí, ktoré môžete skúmať, je mnoho a mnoho.
Počúvanie za stenou nie je len neslušné. Môže byť užitočné – keď sa za ňou odohráva domáce násilie, sexuálne zneužívanie a podobne. Tieto informácie si nenechávajte pre seba, rozhodne však nestačí ísť za ďalšou susedkou a s očami navrch hlavy jej vyklopiť, čo všetko viete. Obráťte sa na nejaké združenie alebo organizáciu, kde vám pomôžu a začnú situáciu riešiť. Neodkladajte to.
Nielen cudzie, ale aj vaše životy sú zaujímavé. Neriešte vzťahy tých druhých na úkor svojich vzťahov. Pripadá vám hrozné, ako sa k sebe sused a susedka alebo kamarát a kamarátka správajú? A čo vy a partner (partnerka)? Nesprávate sa náhodou podobne? Vždy je čo zlepšovať.
Rešpektujte životy tých druhých, ich súkromie aj ich životný štýl a oni potom budú rešpektovať váš život.
Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Zvedavosť by mala mať jasné hranice, na to nezabúdajte, a tie hranice neprekračujte. Keď budete nos strkať tam, kam nemáte, dostanete po ňom, a predovšetkým si môžete vypočuť veci, ktoré ste vôbec počuť nechceli.
