Ženy chcú od mužov veľa. Ale ešte viac ako chcú, toho od nich automaticky očakávajú. Naopak to platí celkom rovnako, v tom sa od seba nelíšime. Muži od žien veľa chcú a ešte viac očakávajú. No nikto však nikdy nedostane všetko. Stále od seba navzájom niečo chceme. Od partnerov a partneriek. Od kamarátov a kamarátok. Od milencov a mileniek. Od svojich spolupracovníkov… Nároky, ktoré na seba máme, sa však nedajú vždy jednoducho uspokojiť. Často idú dokonca proti tomu, čomu sa hovorí „mužská prirodzenosť“ a „ženská prirodzenosť“. Potom sú, samozrejme, prípady, keď ich uspokojiť nechceme – či už z princípu alebo napríklad preto, že odmietame stále ustupovať a správať sa podľa požiadaviek druhého. Čo teda chcú ženy od mužov a muži od žien? A sú rozdielne očakávania príčinou nedorozumení?
Dievčenské hry
Pochopiteľne, nechceme od všetkých príslušníkov opačného pohlavia to isté. Niečo iné budeme chcieť od partnera a niečo iné od kolegu v práci, kamaráta alebo suseda. Sústreďme sa na partnerov a partnerky. Pre väčšinu z nás sú partnerské vzťahy najdôležitejšie alebo prinajmenšom jedny z najdôležitejších vzťahov vôbec. Ak ide o ženy, tie majú od detstva jasno v tom, ako by mal ich budúci partner vyzerať a akými vlastnosťami by mal oplývať. Plánovanie budúceho partnerského života je súčasťou dievčenských hier, ako upozorňuje psychologička Carol Gilligan autorka knihy Iným hlasom (In a Different Voice), v ktorej na základe vlastných výskumov a praxe opisuje rozdielnu psychiku mužov a žien. Už dievčatá v predškolskom veku majú určitú predstavu o mužovi, ktorého si raz zoberú za manžela, a túto predstavu potom rozvíjajú aj v mladšom školskom veku. Carol Gilligan zistila, že už pre malé dievčatká sú dôležité vlastnosti ako zodpovednosť a láskavosť. Prajú si, aby ich budúci partner bol dobrý, starostlivý a aby mal veľa času. Mal by byť aj pekný, ale „byť dobrý“ je o niečo dôležitejší ako „byť pekný“. Podľa Carol Gilligan chlapci hrajú častejšie hry pre hry, zatiaľ čo dievčatá v hrách hľadajú nejaký zmysel a keď hra zmysel stratí, musia si ho buď znova vytvoriť (napríklad vymýšľaním nejakej legendy), alebo ich záujem opadne. Vymýšľanie, ako by mal ich ženích raz vyzerať, má zmysel. Dievčatá sa od najútlejšieho veku viac zaujímajú o komunikáciu a vzťahy s inými ľuďmi, zatiaľ čo malých chlapcov fascinujú predmety. Výskumy potvrdili, že keď ukážete batoľatám rôzne obrázky, chlapci si vyberú veci, dievčatká ľudí. Chlapci sú od počiatku posadnutí rozoberaním, skladaním a podobne, dievčatká sú zase fascinované ľuďmi a ku svojim hračkám sa správajú ako k ľuďom.
Chcem, aby…
Uvažovanie dospelých je podľa psychológov pragmatickejšie ako uvažovanie detí a dospievajúcich. V dospelom veku sa vplyvom narastajúcich skúseností postupne zbavujeme svojich zidealizovaných predstáv a vidíme svet aj svoju budúcnosť realistickejšie. Dospelé ženy si už nepredstavujú, že žijú na zámku, ako to bolo v predškolskom veku, ale čo sa týka predstáv o partnerovi, nerady opúšťajú svoj vysnený ideál, na podobe ktorého toľko rokov usilovne pracovali. Veľa žien pomerne dlho dúfa, že ho raz stretne – že ten pravý na ne niekde čaká. Prinajmenšom dúfajú, že ich zatiaľ nedokonalý partner sa časom stane dokonalým. Alebo sa aspoň k dokonalosti priblíži. Stačí, aby sa trochu zmenil, potom bude taký, akého ho chcú. Zodpovednosť je stále na jednom z prvých miest pomyselného rebríčka. Čo ďalšie chcú ženy od partnerov? „Chcem, aby mal zmysel pre humor,“ hovorí tridsaťdvaročná Karolína. „Aby ma vedel rozosmiať a najmä, aby sa zasmial aj na sebe. Aby nebol prehnane samoľúby. Aby bol milý ku mne, k našim deťom a zvieratám. Aby bol inteligentný, pracovitý a vedel sa o rodinu postarať.“ Tridsaťpäťročná Lenka s tým všetkým súhlasí a ešte pokračuje: „Aby nás mal rád a vedel si na nás urobiť čas. Aby som ho nemusela nútiť k spoločným aktivitám, ale aby sám prišiel s nejakým návrhom. Aby si ma vážil. Aby ma počúval, keď mu niečo rozprávam, a len nepredstieral, že ho to zaujíma. Aby sa naozaj zaujímal o moje vnútorné pocity a vedel sa na ne spýtať. Od svojho partnera očakávam, že to bude robiť z vlastnej iniciatívy bez toho, že by som ho na to musela neustále upozorňovať. Partneri by sa mali jeden o druhého zaujímať.“
Podľa seba súdim teba
Inteligenciu, zmysel pre humor, pracovitosť a schopnosť zabezpečiť rodinu a postarať sa o ňu si na mužoch skutočne podľa psychológov i prieskumov cení väčšina žien a tieto vlastnosti a schopnosti od svojich partneroch aj vyžadujú. Čo sa týka očakávania, že partner sa bude zaujímať o vnútorné pocity partnerky a predovšetkým, že sa na ne bude sám aktívne vypytovať, je veľa žien presvedčených, že je to nereálne. Myslia si, že muži by sa tak mali správať automaticky, úplne prirodzene. Rovnako, ako to robia ony. „Čakala by som,“ pokračuje Lenka, „že keď ma má niekto rád, príde z práce, objíme ma, spýta sa, aký som mala deň a potom mi porozpráva o tom svojom. Tak podľa mňa vyzerá správny vzťah. Väčšina mojich partnerov, s ktorými som žila, toho neboli schopní. Sami sa nespýtali, a keď som sa začala zaujímať ja, tvárili sa, že ich obťažujem.“ Presne tu je ten pes zakopaný. V súlade s úslovím „podľa seba súdim teba“ od svojho partnera obvykle čakáme, že sa bude správať rovnako, ako by sme sa na jeho mieste správali my. Uvedieme príklad. Žena má za sebou náročný deň, túži po pokojnom večere so svojím partnerom a najmä po jeho podpore. Potrebuje, aby ju objal a dal jej najavo, že pri nej stojí. A čaká, že si všimne, ako zle sa cíti a sám prejaví záujem. Ona by si to totiž všimla. Už podľa spôsobu, akým partner odomyká a vchádza do dverí, by spoznala, že niečo nie je v poriadku. Že sa niečo stalo. Výraz jeho tváre by ju v tom utvrdil a žiadny úsmev by ju neoklamal. Nejde o šiesty zmysel, ženy si viac všímajú detaily a dokážu ich lepšie čítať – odmalička sú, ako zdôrazňuje Carol Gilligan, zamerané na ľudí, tváre a na vzťahy. Tomu zodpovedá aj reakcia ženy na partnerovo rozpoloženie. Ide a partnera sa priamo spýta, čo sa stalo. Keď je potrebné (a vzťah, dajme tomu, práve neprechádza ťažkou krízou), dá mu najavo podporu, ponúkne pomoc, snaží sa s ním rozprávať, byť mu nablízku. Teraz však ona potrebuje podporu. Tak ako je možné, že sa rovnakej podpory nedočká? Nemá ju dosť rád…?
Nedorozumenie plodí nedorozumenie
Má ju rád. Tými dverami by však musela buchnúť, aby si vôbec všimol nejakú zmenu a pravdepodobne by ten hluk aj tak prisúdil prievanu. Veľa mužov nezaregistruje ani zmenu farby vlasov, nieto aby si všimli nepatrne iné postavenie ramien, ktoré signalizuje psychickú nepohodu. Nerobia to naschvál a s mierou ich citu to nesúvisí. Nemôžu reagovať na niečo, čo nevidia. Partnerka očakávajúca otvorenú náruč sa však cíti dotknutá a celý zvyšok dňa dáva ostentatívne najavo, že sa hnevá. Výsledkom môže byť až takýto absurdný rozhovor: „Pôjdeme spať?“ spýta sa on. Ona mlčí. „Ty sa so mnou nebavíš?“ dochádza jemu, že ona je celý večer skutočne oproti normálu nezhovorčivá. „To ti došlo až teraz?“ mračí sa ona. „Prečo sa so mnou nebavíš?“ „Ty to veľmi dobre vieš,“ vypáli na neho. „To teda neviem. Urobil som niečo?“ „Chcela som, aby si ma objal.“ Tomu on konečne rozumie, a tak sa na ňu usmeje. „Tak poď sem, ja ťa objímem.“ „Teraz je už neskoro,“ zavrčí ona a odchádza preč. Vyzerá to prehnane, keď sa to napíše, ale podobných bizarných rozhovorov spolu vedú partneri veľmi veľa – dnes a denne. Väčšina z nich vyplýva z nedorozumení a ako je známe, nedorozumenie plodí nedorozumenie. Keby žena nečakala, že jej partner bude čítať myšlienky a povedala mu priamo, čo od neho chce, mohli sa sporu vyhnúť. Muž totiž čaká, že keď od neho niekto bude niečo chcieť, tak to povie. Aj keby spoznal, že partnerka nie je vo svojej koži, jeho prirodzenosť mu velí skôr mlčať, ako sa vypytovať. Bol by možno ochotný sa rozprávať, ale vychádza z toho, že keby sa partnerka chcela rozprávať, povie to jasne. Jej mlčanie je pre neho signálom, že chce byť so svojimi myšlienkami sama. Keď muži mlčia, očakávajú, že ich partnerky mlčať nechajú a bývajú podráždení, keď sa to nestane. „Muži majú tendenciu riešiť si problémy o samote,“ vysvetľuje psychologička Isabelle Nazare-Aga. „Keď prídu z práce, čakajú od svojich partneriek pokoj a nie paľbu otázok. Hovorili celý deň, teraz chcú a potrebujú mlčať. Ženy o problémoch hovoriť potrebujú, pomáha im, keď ich verbalizujú.“ Nedorozumenia vyplývajúce z odlišných očakávaní sa prejavujú aj v sexuálnej oblasti. Typickým príkladom je konverzácia po sexe. Ženy majú často potrebu sa rozprávať, muži zaspávajú. Ženy to považujú za nezáujem, niekedy dokonca za sebectvo. Londýnsky lekár Matt Dunn zdôrazňuje, že muži zaspávaním po sexe nedávajú najavo žiadny nezáujem. Nemôžu si vraj pomôcť. „Orgazmus uvoľní veľké množstvo hormónu prolaktínu, čo je rovnaký hormón, ktorý sa tvorí v ženskom tele v období dojčenia. Ten vyvoláva materské pocity, túžbu túliť sa a u detí aj u mužov prolaktín spúšťa spánok.“
Návod na použitie
Muži síce nepotrebujú, aby im partnerka čítala tajné myšlienky, a ani nečakajú, že to bude robiť, ale chcú a čakajú od nej iné veci. Napríklad, že si všimne, čo v domácnosti urobili a patrične ich za to pochváli. Čím viac, tým lepšie. Chcú, aby zvládala rodinu aj prácu bez väčších sťažností, ako toho má až nad hlavu. Chcú, aby bola upravená, usmievavá, milá a nehašterivá. Zodpovednosť v zozname obľúbených ženských vlastností väčšinou neuvádzajú – zrejme preto, že zodpovednosť matky k deťom a rodine berú ako fakt. Spomínajú aj inteligenciu a toleranciu. Chcú a čakajú, že žena bude tolerantná k ich koníčkom, zberateľským vášniam a priateľom, s ktorými sa radi občas po večeroch stretávajú. A o aké ženy muži nestoja? Psychológ Petr Šmolka v knihe „Muž a žena – návod na použitie“ píše: Český muž by nechcel žiť s alkoholičkou, ak by sa však občas tak trochu napila, asi by sa s tým vari nejako vyrovnal. Snaží sa vyhnúť partnerkám príliš promiskuitným, je si však vedomý toho, že „chybovať“ môže nakoniec niekedy každý. Obáva sa hysteriek, ale ženy hystériou len mierne ovanuté dokážu byť predsa také zaujímavé! Prekážajú mu družky nadmerne žiarlivé, na druhej strane však chápe, že „kto nežiarli, nemiluje“. V jednom sa však jednoducho zhodne drvivá väčšina príslušníkov tej údajne silnejšej polovice ľudstva: hlavne aby to nebola nejaká feministka! Čím menej toho o feminizme vedia, tým je tento postoj vyhranenejší. Veľa sa dá určite pripísať našej nechuti ku všetkým -izmom (užili sme si ich až príliš), nemôžeme však všetko na ňu hodiť. Ak sa tých istých mužov spýtate, či by im prekážali rovné práva oboch pohlaví (prapôvodný cieľ feministiek), len máloktorý bude tak dôrazne proti. Feminizmus sa totiž do našich končín už od počiatku dostal v značne skarikovanej podobe, často dokonca v spojení s tzv. sexuálnym harašením. Feministka je potom v našich očiach bytosť buď úplne asexuálna, prípadne až nápadne podobná modlivkám. Pritom ani im nejde o nič iné, ako o právo rozhodovať si o svojom sexuálnom živote a zároveň aj o právo na vlastné sexuálne uspokojenie – za súčasného rešpektu voči rovnakým právam druhej strany. – Rešpekt… Rešpekt je niečo, na čom sa obe pohlavia zaručene zhodnú. Muži aj ženy očakávajú od svojho partnera rešpekt. Ak má však partner rešpektovať moje potreby a očakávania, musím ja rešpektovať tie jeho.
Iná doba, iný kraj, iné mravy
Naše očakávania vo vzťahu k druhému pohlaviu nie sú vo všetkých zemepisných šírkach úplne rovnaké. Menia sa od kultúry ku kultúre a menili a vyvíjali sa aj v čase. To zásadné zostáva približne rovnaké. Muži chcú partnerky, ktoré vytvárajú pocit domova, a ženy partnerov, ktorí sa dokážu postarať o rodinu a na ktorých sa môžu spoľahnúť. Rozdiely vyplývajú predovšetkým z toho, ako daná kultúra chápe vzájomné postavenie ženy a muža. V Škandinávii, najmä vo Švédsku, napríklad žena očakáva (a zároveň to od partnera chce), aby si s ňou delil všetky domáce práce na polovicu. A ako hovorí tridsaťosemročná Jana, ktorá je desať rokov vydatá za Švéda a žijú spolu v Štockholme, väčšina švédskych mužov to robí. „Pre manžela je to úplne prirodzené,“ hovorí. „Obaja chodíme do práce, obaja sa staráme o domácnosť. Každý druhý deň sa napríklad striedame v kuchyni alebo vo vysávaní.“ Vo Francúzsku sa tento prísne spravodlivý model neuchytil. Nie že by Francúzky od partnerov nikdy nechceli pomoc s domácimi prácami, ale väčšie nároky na muža kladú v iných oblastiach. Očakávajú, že budú galantní, v spoločnosti príjemní, vtipní a zábavní, že sa vyznajú v gastronómii a filozofii aspoň tak, aby dokázali viesť ľahkú konverzáciu s priateľmi, že ich budú púšťať do dverí, vstanú, keď vojdú do miestnosti a že ocenia ich šarm.
Aj Talianky čakajú, že muži ocenia ich šarm – nielen ich partneri, ale aj cudzí muži na ulici. „Pre Američanov je to, naopak, sexistické,“ odpovedala herečka a modelka Monica Belluci na otázku, či talianskym ženám neprekáža, keď na nich muži dosť často pískajú na ulici a posunkami a pokrikmi oceňujú ich vnady. „Ale Talianky to berú ako hru, ako príjemnú pozornosť. Je pre nich neúctivé neoceniť krásu.“ To, čo je v Taliansku pre ženy hra, v Amerike by sa mohlo považovať za sexuálne obťažovanie. Pokrikovanie sa tam neberie ako ocenenie krásy a mlčanie sa nepovažuje za neúctivé. Pokrikovanie je jednak neslušné a jednak ponižujúce voči ženám a sexistické. Američanky čakajú od mužov iné správanie. Nezabudnem, ako sme pred niekoľkými rokmi vchádzali s kamarátom a kamarátkou Američankou, ktorá tu študovala, do dverí budovy a on nám dal prednosť, hoci k nim prišiel ako prvý. „Nechcem žiadnu prednosť,“ vysvetľovala neskôr v diskusii, ktorú to vyvolalo. „Chcem rovnaké práva.“ „Ako súvisí pustenie do dverí s právami?“ nechápal kamarát jej postoj. „Keby som nebola žena, prednosť by som nedostala. Nestojím o výsady podľa pohlavia.“
foto: Unsplash.com
