Kým začnete čítať, položte si ruku na telo. Na ľubovoľnú časť. Bruškami prstov vnímajte kožu. Cítite ju? Alebo inak: cítite sa vo svojej koži? Ako si ju cítite? Vnímate, že ju máte a či ste „v nej“? Cítite ňou, čo máte oblečené? Kde sa opierate? Cítite, či sa pohybuje vzduch okolo vás?
Čudné otázky, čudné pokyny už na úvod, však? Ešte ich bude viac. Sú však dôležité. Možno sa vám bude asi až do konca článku zdať všetko zvláštne, ťažko pochopiteľné a uchopiteľné. Aj keď v podtitule časopisu tvrdíme, že vidíme pod povrch. Chceli by sme.
Ja som teraz chcela zistiť, či naozaj existuje v našom tele mysteriózny Dych života. Tá neviditeľná liečivá životná sila, tzv. tretí rytmus, ktorý dáva do pohybu celé telo, vrátane kostí lebky. Z literatúry viem, že o ňom nevedia ani mnohí lekári, hoci bol vedecky dokázaný. Na svoje otázky som hľadala odpoveď na seba skúsenostnom seminári Kraniosakrálna šamanská terapia, ktorej koncept vytvoril lektor Školy života Marek Bohunický.
Kým som sa odhodlala k nemu zájsť, jasné, že som si „preverila“ jeho životopis, vzdelanie, skúsenosti, životnú cestu a uverila mu. Pridala som sa na pár dní do jeho úvodného kurzu s názvom Ako sníva telo. Pre moje boľavé telo, zmenené a zdeformované rakovinou, to bol vskutku fascinujúci ťahák a veľké neznáme dobrodružstvo.
Čo spustil letmý dotyk
Sedíme v kruhu, je nás dvanásť. Ženy aj muži. Rôzne vekové kategórie zo Slovenska aj zahraničia. V strede na koberčeku leží lebka, kostra, kameň v tvare srdca, váza s kvetmi, esenciálne oleje, šamanský bubon… Vo vzduchu vonia mäta aj cédrové drevo. Pôsobí to ezotericky, ale nie je to vôbec „ezo“.
Prišli sme sem spoznať Dych života, naučiť sa nahmatať a navnímať ten záhadný tretí rytmus, ktorý má vraj každý v tele. Každý z nás to chce zistiť z iného dôvodu, ktorý celkom neprezradil. Budeme sa učiť, o čom sníva telo, ako ho obliecť, aby sme sa v ňom cítili ako doma, ako ho liečiť, ak sa to raz možno niekedy naučíme.
Trúfalo sa priznávam, že som prišla aj s tajnou naivnou túžbou obliecť si nové telo, lebo to moje zmenšené o desať centimetrov a schudnuté o dvadsaťpäť kíl, sa mi prestalo páčiť. Moja babička by povedala, aké nezmysly. Mala by pravdu. To som ešte netušila, koľko otázok, životných tém, príbehov, drám, tráum a traumičiek sa v nás počas piatich dní pootvára, koľko sĺz sa spustí.
Na začiatok stačilo prijať jemný dotyk od človeka, ktorého vidím prvýkrát v živote. Marek nás naviguje, aby sme vytvorili dvojice. Budeme sa dotýkať. Ja? Odmalička nekontaktná! To asi nepôjde. Ale pôjde. Sedím oproti žene, ktorá prežíva obrovský strach o svojho manžela. Hrozí mu diagnóza, ktorú mám už piaty rok aj ja. Dojíma ma tá náhoda. Jej dotyk na mojej ruke je jemnučký. Má váhu listovej obálky. Na pošte by stála pár centov. Teraz je však nezaplatiteľný. Neverila som, čo dokáže taký ľahučký dotyk. Moja nočná mora sa nekoná.
Cítim tie dotyky a chce sa mi plakať. Niekto sa ma dotýka a ja som vďačná za ten dar. Pre mnohých ľudí, zvyknutých na klasickú tlakovú masáž, je nepochopiteľné, ako môže taký subtílny dotyk niečo spôsobiť aj pod povrchom. Môže, a to dokonca silné zmeny v organizme.
Marek vysvetľuje:
„Naše fyzické telo je prvým domovom, kam vstúpime pri príchode na Zem. Je láskavým darom, aby naša duša mohla ísť na tie miesta, kam potrebuje ísť, a zažiť to, čo život ponúka. Naša duša zažila cez telo od chvíle, keď bolo stvorené, mnohé pocity, dotyky či samotu. Niektoré dotyky prinášali teplo, bezpečie, uznanie a blízkosť. Iné skôr odmietnutie, bolesť, pocity opustenosti a strachu. Naše telo si ich všetky pamätá, neomylne, hlboko. Našťastie je jeho prirodzenosťou sa meniť, vyvíjať, obnovovať sa.“ Užívam si tie dotyky a keď sa vymeníme, užívam si to tiež. Byť dotknuteľní vôbec nie je také jednoduché. Tu si to dovolím, lebo sa cítim bezpečne.
„Pokiaľ sme ako malí nezažili, že sme prijímaní, milovaní, oceňovaní a chránení aj vtedy, keď nekonáme podľa predstáv rodičov, učiteľov či systému, urobíme čokoľvek, aj proti sebe, aby sme tieto pocity od veľkých, dospelých zažili.“
Sme teda vo svojej koži?
Čo s tým má naša koža a dotýkanie? Marek tvrdí, že zo skúseností vyplýva, že pokiaľ si cítime svoju kožu v každej situácii aj bez toho, aby sme sa jej dotýkali, čiže sme v nej „oblečení“, vieme, odkiaľ pokiaľ sme to my. A kde už začína to, čo my nie sme. Jedným zo spôsobov, ako začať spoznávať svoje hranice, je práve cítenie si svojej kože. Zjednodušene povedané: nerobiť to, čo nechceme.
Koža na základnej úrovni slúži ako ochrana toho, čo je pod ňou. To je jej fyziologická funkcia. Na úrovni psychiky a duše je to podobné, veď používame výrazy ako „necítim sa v svojej koži“, „má hrošiu kožu“, „cítim sa nahá“ a podobne.
„Mal som 80-ročnú klientku, ktorá sa prvýkrát po dotykovej terapii rozplakala. Nikdy, nikdy za celý život si to nedovolila. Nosila svoju hrošiu kožu celé desiatky rokov. Jej vnútorný kritik, možno prísny rodič, jej to kedysi zakázal.“ Marek radí, nikdy sa nebráňte plaču. Ani slzám, nechajte si ich stekať po lícach, sú očistné. Dotyky jemné ako pierko dokázali počas jeho praxe v ženách aj iné neuveriteľné rozhodnutia.
„Sprevádzal som dve klientky, ktoré chceli ísť na plastiku poprsia, zväčšiť si prsia, lebo sa im nepáčilo ich telo. Po absolvovaní kraniosakrálnej šamanskej terapie si začali cítiť svoje prsia, cítili ich hmotnosť, cítili, že ich majú! Rozmysleli si to,“ hovorí Marek Bohunický. A ja sa začínam troška hanbiť.
Všetko je tu dovolené
Obliekanie sa do vlastného tela sú vlastne praktické zážitkové informácie a techniky kraniosakrálnej biodynamiky, ktorá spája princípy proces-orientovanej psychoterapie. Akoby som sa ocitla na hlbokej skupinovej terapii. Tancujeme, cvičíme, kreslíme, rozprávame. Marek Bohunický využíva totiž aj systémové konštelácie, šamanské cvičenia a cítenie toho, čo sa odohráva v nevedomej časti každého z nás. Je to koncept, ktorý vyvíjal posledných päť rokov, a aj preto sa tu všetci cítia bezpečne, hoci sa v našich telách otvárajú hlboké veci.
Na kurze vládne „hlboká demokracia“, čo znamená, že všetko má právo na existenciu, svoje miesto, má právo byť vypočuté. Aj tie časti seba, ktoré považujeme za slabé, hanblivé či brutálne zraniteľné a hrozivé, s ktorými sme sa nikdy nikomu nezverili. Bez toho, aby nás niekto hodnotil. Uvedomila som si, ako veľmi potrebujem, aby sa so mnou zaobchádzalo s láskavosťou a rešpektom.
Koľko bytostí vo mne býva?
Vplyvom láskavej pozornosti tieto naše časti pochopíme a prijímame. Neverila som, že v mojom tele býva so mnou toľko ľudí, mama, otec, učiteľ, šéfka. Silní vnútorní kritici a ja malinká, občas neschopná vyjadriť sa.
„V živote zastupujeme mnohé roly od detí, partnerov, rodičov či profesijné roly a každá má svoje miesto. Ak ich však používame nesprávne, dochádza k rozporom a konfliktom vo vzťahoch a na našom tele. Základná rovina je, že sme prosto muž alebo žena. Z nej vychádzame. A čím si toto viacej telesne uvedomujeme a ctíme zákonitosti života a vzťahov, tým sme zdravší, šťastnejší a uvoľnenejší,“ vysvetľuje Marek. Ako skúsený dlhoročný terapeut hovorí, že často pri kraniosakrálnej terapii pod rukami cíti, koľko bytostí, osobností, sa v klientovi skrýva. Je to až neuveriteľné. „Klient nikdy neprichádza sám, prichádza s ním celý jeho život, história, jeho predkovia i súčasná rodina, priatelia – celý jeho život so všetkým, čo tam patrí. Terapeut, alebo inými slovami asistent, to s láskou rešpektuje a necháva prehovárať vnútornú múdrosť duše klienta.“
Niekoľkokrát denne sedíme v kruhu a kto drží kameň v tvare srdca, rozpráva, čo cíti. Môže a nemusí. Nik ho v tej chvíli však nesmie prerušiť. Ak plače, môže plakať aj celé dlhé minúty. „Môžeme si dovoliť byť slabí a požiadať o pomoc. Ak vystupujeme vždy len ako silní, odrežeme sa od prísunu láskavosti. Vytasiť svoje potreby je zraniteľné, ale potrebné,“ tvrdí Marek Bohunický. Keď prijímame dotyky, vláčne ako mačacie labky, radí, aby sme si vzali príklad z mačiek. „Mačky ma veľmi inšpirujú, nemajú problém prijať to, čo im robí dobre!“ Mačky sú samostatné, tučné aj chudé, a predsa hrdé. Sú ťažké individualistky, ktoré samy rozhodujú, kedy a v čej spoločnosti budú tráviť čas. Vždy vyžarujú neuveriteľný pokoj a my sa môžeme od nich naučiť aj to, čo niektorým ženám padne veľmi zaťažko: prijať svoje vlastné telo také, aké je. Tučné pouličné mačky so škaredým chvostom sa vo svojom tele cítia rovnako dobre ako pestované vyšľachtené mačky so vzácnym rodokmeňom.
Ako som pocítila Dych života
Stalo sa to na tretí deň. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Ja, neveriaci Tomáš, som totiž pochybovala, že niečo také existuje. Po inštruktáži sme začali cielene prikladať dlane a prsty na toho, kto súhlasil. To, čo som pocítila pod bruškami prstov, ma priam ovalilo svojou silou. Prílivová vlna bola taká silná, že som bola priam užasnutá. Moja dlaň akoby mala vybuchnúť tou silou, ktorá pod ňou prúdila.
„Rieka života v chrbtici cestou nahor roztvára lebku a smerom nadol panvovú časť. Ak je lebka a krížová kosť s kostrčou schopná sa rozpínať, pulzácia tela je mohutná, bunky si vrnia a kmitajú dostatočne rýchlo, telo sa udržiava zdravé a radostné.
Ak dôjde k narušeniu prúdenia, k obmedzeniu schopnosti pohybu lebky a chrbtice, prejaví sa to opačným efektom, zasekneme sa, cítime sa boľaví, zmätení, akoby na roztrhanie,“ vysvetľuje Marek.
Dych života popisuje poeticky: „Príroda a celý vesmír pulzujú s matkou Zemou v spoločnom nádychu a výdychu, sú navzájom prepojené. Sme súčasťou prírody tak, ako i rastliny. Kvet má svoj vlastný rytmus, svoju noc i deň, keď je nádherne otvorený a opäť zatvorený, čakajúc na ďalšie rozvinutie. Každá živá bytosť má svoj vlastný rytmus, človek na rozdiel od rastlín pulzuje týmto spôsobom niekoľkokrát v priebehu pár minút. Voláme to Dych života, no tento nádych a výdych nie je totožný s pohybom pľúc alebo tlkotom srdca.“
Na štvrtý deň som ho pocítila aj vo vlastnej lebke. Ten pocit bol opäť neopísateľný. Najprv som mala pocit, že mám lebku o číslo menšiu, ako potrebujem. Potom sa začala akoby roztvárať a ja som zacítila v nej jemný čerstvý vánok. Na pár okamihov, milisekúnd som zrazu akoby neexistovala. Potom som cítila, akoby sa ma čosi dotýkalo, napĺňalo ma, pretekalo mojím telom. Bolo to, akoby sa vo mne vlnil mäkučký paplónik od babičky. Cítila som sa skvele.
Trocha teórie o kraniosakrálnej terapii
O terapii sa vraví ako o záhadnej. Kraniosakrálny systém je síce už aj na Slovensku známy, no súčasne stále pomerne neznámy. Ľudia poznajú najmä dýchací a srdcový rytmus. Kraniosakrálny je zaujímavý tým, že sa objavuje ako celkom prvý a po smrti zaniká ako posledný. Tým je akoby záhadný, priam mysteriózny. Kraniosakrálna terapia, ktorá sa vyvíja už celé roky, je jemná terapeutická technika, ktorá pracuje s pulzáciou mozgovo-miechovej tekutiny. Kranium sú kosti na lebke a sakrum je krížová kosť. Medzi týmito kosťami cirkuluje mozgovo-miechová tekutina, ktorá je obalená tvrdou mozgovou blanou. Kosti lebky sa musia prispôsobovať tlaku mozgovo-miechovej tekutiny, preto sa lebka zväčšuje a zmenšuje, akoby dýchala. To vyvoláva v tele pohyby, akoby sa otváralo a zatváralo.
Rytmus pulzácie môže byť rôzny, väčšinou je to osem až dvanásťkrát za minútu. Prehlbuje a spomaľuje sa tým, ako sa klient uvoľňuje a prijíma svoje pocity, telo a život. Táto vnútorná hybná sila sa nazýva aj „primárne dýchanie” alebo „Dych života“, lebo existovala ešte pred pľúcnym dýchaním… Zaujímavé a experimentálne overené je aj to, že pulzácia zaniká po smrti ako posledná a môže prebiehať aj niekoľko minút po smrti.
Kraniosakrálnu terapiu sprístupnil verejnosti americký lekár John Upledger. Počas operácie otvoril miechový kanál a keď sa snažil udržať pinzetami blany, odrazu nebol schopný, lebo sa rytmicky hýbali. Prúdenie tekutiny, ktoré sa deje v určitom rytme, sa prenáša na všetky štruktúry v tele. Pohyb mozgovo-miechovej tekutiny sa dá odčítať aj na chodidlách či kdekoľvek inde na tele. Mozgovo-miechová tekutina vyživuje, detoxikuje a ochraňuje centrálnu nervovú sústavu.
Obmedzenie či blokáda môže byť priamo v chrbtici v miechovom kanáli, no napätie sa môže uložiť hocikde a blokovať pohyb tekutiny. Záujem o terapiu majú ľudia, ktorých trápia migrény, neurologické problémy, depresie a rôzne iné stavy, s ktorými im lekár nedokázal pomôcť.
Pri kraniosakrálnej terapii sa venuje pozornosť určitým miestam od nôh až k hlave, vrátane trupu a lebky. Dotyky sú jemnučké, majú váhu listovej obálky, ktorá nemá viac ako päť gramov. Pomocou systému vláčnych, pevných a úctivých dotykov s hlbokým pôsobením môžeme zažívať uvoľnenú chrbticu a nervový systém, mozog, kĺby i svalstvo a naučiť sa v sebe tento stav rozvinúť. Je to akoby sa celý systém reštartoval. Človek potom zvyčajne pocíti veľkú úľavu. Terapeut sa snaží zharmonizovať napúšťanie a vypúšťanie kraniosakrálneho systému, plynulosť pulzácie a symetriu na pravej i ľavej časti tela. Metóda je prekvapivá svojou účinnosťou napriek vizuálnej jemnosti. Upozornenie pre hanblivých: klient je oblečený.
Čo si pamätá naše telo
Telo je záhadnejšie, ako sme si mysleli. Nielen mozog, ale aj telo má pamäť. Táto premisa sa stala základom pre viaceré terapie, ktoré pracujú s telom a pohybom. Lekár John Upledger nazval túto pamäť „tkanivovou pamäťou“.
V tkanivách máme uložené rôzne spomienky a mentálne programy, spôsobené psychickým stresom a traumami. John Upledger ich nazval energetickými cystami alebo somato-emocionálnymi blokmi. Sú to miesta zapuzdrenej zvyškovej energie, ktorá vzniká vo chvíľach, keď sa uzavrieme pri potrebe sa chrániť. To sú tie naše traumy, bloky, na základe ktorých potom reagujeme v podobných situáciách. Dotyková terapia môže odhaliť miesto zapuzdrenej energie i myšlienkový vzorec, ktorý je na tento bod naviazaný. Ak sa táto energia uvoľní, nastane úľava a náš vnútorný liečiteľ začína pracovať v náš prospech.
Prvé dni seminára som si viackrát uvedomila zmeny na svojom fyzickom tele: inak držím plecia, celé moje telo je v zvláštnom uvoľnení, aké som ešte nikdy predtým nezažila. Bola to najjemnejšia hoci možno aj najbrutálnejšia technika, akú som zažila. Mám pocit, že sa o seba po rokoch vedome starám a preciťujem každú bunku tela. Rozprávam sa s telom, pýtam sa ho, zaujímam sa oň. Sedím v električke a vraciam sa domov. Inokedy bývam po hodinovej jazde na nepohodlnej sedačke boľavá, zlomené stavce sa ozývajú pichľavou páľavou, neznesiteľnou bolesťou. Teraz sa cítim ľahká. Čakám, kedy príde bolesť. Neprichádza… Keď prídem domov, uvarím si krupicovú kašu so škoricou a spomeniem si, ako som sa na ňu v detstve vždy tešila, lebo mi dávala pocit domova, bezpečia a lásky. Premením svoj telesný a citový pancierik na príjemný a láskyplný domov.
foto: Unsplash
