Článkov na tému „Ako byť dobrý rodič?“, „Čo potrebujeme naučiť naše dieťa, aby sme ho pripravili na život?“ alebo „Ako zvládnuť malého tyrana“ a podobne, je už popísaných nespočetné množstvo. Skúsme teda len na chvíľku pretočiť optiku!
MÔŽU NÁS NIEČO NAUČIŤ NAŠE VLASTNÉ DETI?
Odpoveď na túto otázku neprichádza prirodzene. A už vôbec nie každému sa ju napadne opýtať. Nenadarmo sa hovorí, že nás učia otázky, nie odpovede. Ten, kto je ochotný sa na dieťa pozrieť ako na učiteľa, ten si veľkú časť svojej vnútornej práce a cesty k zrelosti už prešiel.
Sme totiž navyknutí pozerať sa zhora nadol (teda napríklad z pohľadu rozdielnej výšky). Z tejto perspektívy (hierarchie) si myslíme, že sme to my veľkí, kto má učiť, určovať smer.
Tento uhol optiky, ktorý tu oslovujem, je však úplne iný. Rozpráva CEZ SRDCE, bez vnímania perspektívy, rozmerov či racia. Rodič je veľký a dieťa malé. Čo však táto samozrejmá veta vlastne môže vo svojej plnej šírke znamenať?
Ako metaforu použijem známy obrázok s témou, keď sa dvaja rozprávajú, kto vlastne „venčí“ koho? Pán svojho psa, alebo pes pána? Znamená veľkosť, vek či fyzická výška vždy to, čo má viesť, učiť, určovať?
VĎAKA DEŤOM SI ZAŽÍVAME SEBA V NAŠEJ ÚPLNOSTI
Deti nás učia uvedomovať si doslova všetky naše, často aj protichodné, vnútorné časti. Kto má deti, veľmi dobre vie, že vďaka nim zažívame aj najlepšiu, ale aj tú najhoršiu verziu seba. Zažívame seba doslova „krásnu/krásneho“. Vďaka nim sa prepájame omnoho intenzívnejšie so svojím vnútorným dieťaťom, so svojou radosťou, kreativitou či spontánnosťou. Prežívame moment, tešíme sa z maličkostí, dokážeme sa hrať.
Na druhej strane často až neuveriteľne silno skúšajú naše hranice. Bezohľadne prekračujú komfortné zóny. Vďaka nim zažívame svoju rýchlu iritáciu, nízku trpezlivosť, mocenské sklony, autoritárstvo, emočnosť, hnev, sklony vydierať, manipuláciu, sebaľútosť či hru na obeť. Ukazujú sa nám verzie seba, na ktoré pravdepodobne nie sme hrdí (ak ich, samozrejme, u seba vnímame a sme ochotní rozpoznávať).
UČIA NÁS DÔVERE
Učia nás veľkému rešpektu. Učia nás, že bez ohľadu na rozdiel vo výške nie sme všemocní. Že moc je relatívna. Učia nás DÔVEROVAŤ v ICH cestu, v ICH silu, v ICH slobodu. Aj keď často veci vnímame inak a naše predstavy a očakávania o konaní našich detí boli a sú TAK iné. Učia nás, že sa niekedy musíme LEN prizerať na ich pády a veriť, že sú pre nich potrebnou školou. Že nemáme a nesmieme zasahovať, lebo sú pre ne nevyhnutné a podstatné.
RODIČOVSTVO AKO CELOŽIVOTNÁ SLUŽBA
Rodič dáva, dieťa berie. Deti nás učia, že byť veľkým znamená službu. Nie v zmysle podkladania sa. Nemusíme celé dni česať barbíny alebo kupovať svojim deťom byty či autá. Keď dieťa prichádza na svet, dostáva od rodičov dar života, ktorý sa nedá nikdy splatiť. Naopak, priviesť dieťa na svet znamená zodpovednosť. (Tak, ako to v Malom princovi hovorí skrotená líška.)
Na oboch stranách sa vytvára nepretrhnuteľné puto, ktoré na jednej strane odmieta ľahostajnosť, ale na strane druhej majetníctvo či nároky. Dieťa nemusí sýtiť potreby ani očakávania rodiča. Prišlo na svet VĎAKA nemu, ale nie PRE jeho potreby či pre plnenie jeho záujmov alebo snov. Inými slovami – dieťa potrebuje svojho rodiča, nie naopak.
UČIA NÁS PRACOVAŤ S EMÓCIAMI, ZASTAVIŤ SA, DÝCHAŤ/PREDÝCHAVAŤ…
Deti vstupujú do rodín ako malí, na pohľad bezbranní tvorčekovia. Veľmi skoro však začínajú šikovne hľadať v systéme, čo môžu vyvážiť. Často nerešpektujú priestor, prekročia hranice, zmätú sa vo svojej úlohe v rodinnom systéme. Snažia sa zachraňovať, ak partnerský vzťah rodičov nefunguje. Snažia sa zastúpiť ich roly, často im hrajú partnerov, dokonca až rodičov či vychovávateľov. Je našou úlohou ako rodičov „upratať“ ich späť do detských pozícií. Nedať im ani vyššiu moc, zodpovednosť, ale ani kompetencie, než na aké majú právo a ktoré dokážu zvládnuť. Učia nás „nepoužívať ich“, ostať pevnými, veľkými, silnými – naozaj dospelými.
UČIA NÁS BYŤ „TERAZ A TU“
Dokážu úplne zamerať pozornosť, byť vo svojej realite a vo svojom deji úplne, celí a naozaj. Nikdy nerobia dve veci naraz, intuitívne vedia, že to jednoducho nie je možné. Poznáte obraz detskej izby, kde sú v strede nasypané odpadky, ktoré smrdia? Dieťa sa hrá kúsok opodiaľ bez toho, aby tým bolo rušené. Deti veria ešte tomu primárnemu, nie naučenému. Neveria zmyslom tak, ako to už robíme my, „veľkí“. To my UŽ vieme, čo je studené, čo teplé. Naučili sme sa, čo je dobré a čo zlé. Čierne či biele. Podľa toho hodnotíme, často súdime svet, situácie. Dieťa, naopak, hľadá, skúma, ČUDUJE SA. Svoj svet si tvorí každým momentom nanovo.
ČO VŠAK VEDIA DETI NAJLEPŠIE NA SVETE?
Kde teda aj my, veľkí a vysokí rodičia, majme uši dokorán a oči na stopkách? Čo sa tu dá naučiť?
ĽÚBIŤ
A teda lásku DÁVAŤ, bez hraníc, nekonečne, bez zábran. Lepkavou pusou na tvár, objatím kdekoľvek, absolútnou dôverou, tak samozrejme vloženou rúčkou do našej dlane. Učia nás však aj lásku PRIJÍMAŤ. Deti bez zaváhania veria v jej bezpodmienečnosť. Veria, že je tu iba a len pre nich. Že sú stredobodom vesmíru. Že majú na lásku samozrejmý nárok.
Ani im nenapadne cítiť zahanbenie. Nerozumejú, keď im búrame ich jasnú predstavu, že sú centrom sveta. Nerozumejú tomu, čo už učia „dospelé“ vzťahy. A to, že láska by mala byť na prídel. Že má pravidlá. Pre nich je nesmierna, samozrejmá, bez nárokov a aj bez ohľadov. Nie je už len toto dôvod sa učiť aj od „malého“ vnímať, prijímať? Nestojí to za to, na chvíľku nerešpektovať výšku, hierarchiu či systém ?
foto: unsplash
