Odborníci odhadujú, že polovica ľudskej populácie trpí po päťdesiatke výrazným zhoršením pamäti. A medzi sedemdesiatnikmi majú s pamäťou problémy už tri štvrtiny populácie. Pritom je to úplne zbytočné. U mnohých ľudí sú totiž výpadky pamäti spôsobené iba tým, že pamäť si netrénujú. A tá potom ochabuje rovnako ako naše svaly.
„Po čo som to vlastne šiel?“ hovorí si človek pri otvorenej chladničke a márne premýšľa. „Kam som položil ten mobil?“ usilovne premýšľa ďalší. Tak vyzerajú v praxi výpadky pamäti, a to nielen u seniorov, ale často už u ľudí tridsaťročných či štyridsaťročných. Za väčšinou týchto problémov však stojí zlá schopnosť sústredenia. Sme zvyknutí hovoriť, že sme na niečo zabudli, ale v mnohých prípadoch to vôbec nie je pravda. My sme tú informáciu totiž do mozgu vôbec nezakódovali. Jednoducho nás minula bez toho, aby ju naša pamäť zaznamenala.
Sudoku nestačí
Ako bude naša pamäť raz vyzerať (či ako už vyzerá), záleží iba na nás. Vedci si dlhé roky mysleli, že mozgové bunky s pribúdajúcim vekom odumierajú a my sme bez výnimky odsúdení ku zhoršujúcej sa pamäti a vädnúcim mentálnym schopnostiam. Ale dnes už v odborných kruhoch vládne presvedčenie, že mozog si v ideálnom prípade dokáže udržať plnú silu po celý život. Záleží teda iba na nás, či ho budeme aktívne využívať a tým tiež trénovať, alebo ho necháme pozvoľna odumrieť. Pokiaľ nebudeme mozog cvičiť, potom jednoducho zakrpatie a naša pamäť bude pripomínať sito, z ktorého všetky informácie okamžite vytečú. Na pamäť má však vplyv aj životný štýl: negatívne na ňu pôsobí tak dlhodobý stres, ktorý ničí pamäť a schopnosť sústredenia, ako aj nesprávne stravovanie, predovšetkým nedostatočný prísun tukov a vápnika.
Ale späť k tréningu. Ako teda máme cvičiť? Všetci hovoria o lúštení krížoviek, velebí sa sudoku, ale to nestačí. Treba bojovať na všetkých frontoch. Mozog potrebuje stále nové a nové impulzy. Pokiaľ sa náš život premenil v jednu veľkú rutinu, pokiaľ stále robíme to isté rovnakým spôsobom, mozog nemá potrebu reagovať. Ide na zotrvačnosť a chátra. To sa, samozrejme, neprejaví o mesiac ani o rok, ale približne o dvadsať či tridsať rokov. A potom je už neskoro. Pokiaľ mu však dáte každý deň poriadny prídel nových informácií, musí ich neustále spracovávať a vďaka tomu ostane až do vysokého veku pružný a čulý. A pamäť bude slúžiť ako zamlada.
A pozor, nejde len o praktické záležitosti typu „kam som si položil okuliare“. Pamäť má pre život človeka úplne kľúčový význam; práve ona totiž v mozgu vytvára našu vlastnú identitu. Individuálna pamäť je základom nášho bytia – sme tým, čo si pamätáme. Na druhej strane si väčšinou samotný mozog vyberá, čo bude (chce) archivovať a čo nie. Je to akási jeho samohygiena. Zabúdaním si v hlave „upratujeme“, inak by z nej bol o chvíľu obrovský hangár plný informačného haraburdia. Veď nárast informácií je za posledných sto rokov skutočne enormný. Ešte v polovici 19. storočia prečítal priemerný človek za celý život toľko slov, koľko je dnes nahustených do jedného víkendového vydania listu The New York Times.
Mozog je vyberavý
Pamäť je úplne vyvinutá už vo veku osem rokov. „V tomto veku si zapamätávame priemerne 1 bit informácie z každej stovky, ktorú prijmeme,“ vysvetľuje slávny americký psychológ Pierce Howard. Čo nie je veľmi veľká časť. Z pohľadu „užívateľa“ je však najhoršie to, ak chceme mozgu vnútiť do pamäti informáciu, ktorú mozog nepovažuje za dôležitú. Dajme tomu periodickú sústavu prvkov. Poctivo bifľujeme, dokonale sa ju naučíme a o pár dní je to všetko zase preč. Ako je to možné? Čo sa stalo? Nič zvláštneho, len sa nevydaril presun z krátkodobej do dlhodobej pamäti. Náš mozog je totiž strašne prieberčivý a do dlhodobej pamäti ukladá len tie informácie, ktoré považuje za nevyhnutné alebo mimoriadne zaujímavé. A v tomto prípade usúdil, že k životu tabuľku s vodíkom a héliom nepotrebujeme.
Pomôž si, ako môžeš
Takže v škole si pamätáme informácie z predmetov, ktoré nás bavia (mozog vycíti, že sa nám raz hodia), zatiaľ čo dáta z nudných predmetov rovno vymaže. Mnoho školských vedomostí tak musíme znovu a znovu opakovať, aby sme pred pamäťovým strážcom mozgu obhájili, že sú to skutočne potrebné informácie, ktoré v budúcnosti hodláme používať (aj keď to tak nie je, ale maturita je maturita). A je to práve opakovanie, ktoré predstavuje najlepší spôsob, ako zapísať informáciu do dlhodobej pamäti. Jedinečným pomocníkom sú navyše takzvané mnemotechnické pomôcky. Bratislavský učiteľ Ján Bielik používa na zapamätanie prvkov z periodickej tabuľky trocha bizarne znejúce vety. Napríklad: Herbert nechce armádnu krásavicu Xéniu raniť. Áno, je to zoznam inertných plynov: hélium, neón, argón, kryptón, xenón, radón. Ďalšia obľúbená vetička znie: Frajerskí chlapíci brúsili Inkom antény. Odhalíte, o aké prvky ide tentoraz? Alebo ešte inak: Čo znamená rozkaz LaCo DoMov? Spomeniete si na rímske číslice 50, 100, 500 a 1000? (A pokiaľ ide o Inkov, skrývajú fluór, chróm, bróm, jód – ten má značku I – a astát).
Pamäť mužov a žien
Pamäťové schopnosti sa líšia aj z hľadiska pohlavia. Mužský mozog si lepšie pamätá relevantné a dobre organizované informácie, zatiaľ čo ženský má omnoho lepšiu pamäť na mená, tváre a náhodné informácie. Pri zapisovaní do pamäti platí ďalšie pravidlo: najhoršie na zapamätanie sú bežné a povedomé informácie. Naopak, nevšedné zážitky sú pre mozog výzvou, pretože ho vybudia k reakcii. Chcete dôkaz? Tak si spomeňte, čo ste robili 11. septembra 2001. Každý, kto bol vtedy pri počítači, si vybaví okamih, keď prvý raz uvidel šokujúci teroristický útok na newyorské Dvojičky. Na takú emotívnu chvíľu sa nedá zabudnúť. Niekedy sa však dá pamäť donútiť ku skutočne bizarným kúskom. Majiteľ strednej hotelovej školy v Prešove Miroslav Bukač sa už za stredoškolských štúdií naučil hovoriť odzadu. Pri cestách električkou sa nudil, a tak začal čítať odzadu nápisy na domoch a pouličné cedule. Počas niekoľkých mesiacov odzadu aj plynne hovoril, čím šokoval svojich spolužiakov a učiteľov: „Aj mírovoh udazdo.”
Nech žijú opice
A aký je vzťah medzi pamäťou a inteligenciou? Vedci sa roky dohadovali, či spolu tieto dve mozgové schopnosti nejakým spôsobom súvisia. A pretože nadpriemerne inteligentní ľudia zvládali pamäťové testy na výbornú, pomaly sa prikláňali k názoru, že väčšia inteligencia znamená aj väčšiu pamäť. Ale dnes už táto teória neplatí a medzi oboma mentálnymi schopnosťami nie je priama väzba. Podľa Piercea Howarda rozhodol dlhoročný spor unikátny univerzitný výskum v texaskom Houstone, počas ktorého vedci porovnávali pamäťové schopnosti skupiny ľudí a skupiny opíc, ktorým opakovane premietali niekoľko sérií obrázkov. Primáty aj ľudia zvládli testy s rovnakým výsledkom.
Čo je to déjà vu?
V určitej situácii sa nám zdá, že sme rovnaký okamih už prežili a že si ho pamätáme, hoci dobre vieme, že to nie je možné. Tomuto fenoménu sa hovorí déjà vu (už videné). Ide o akési pamäťové skreslenie situácie, ktoré však vedci nedokážu uspokojivo vysvetliť. Keď pominieme spirituálne teórie, ktoré tento jav priraďujú ku skúsenostiam z bývalých životov, alebo teória odvíjajúca déjà vu od snov, ostáva jediné racionálne, hoci zatiaľ nedokázané vysvetlenie. K déjà vu údajne dochádza nedostatočným časovým zladením medzi pravou a ľavou mozgovou hemisférou. Dominantná hemisféra (obvykle ľavá) tak obdrží rovnakú informáciu dvakrát – raz priamo a druhý raz s krátkym oneskorením, pričom vzniká ten zvláštny pocit, že už sme to niekedy zažili.
Triky pre notorických zabúdačov
Zabudli ste doma papierik s nákupom? Skúste nakupovať systematicky. To znamená, že nebudete nakupovať zoznam anonymných položiek, ale uvedomíte si, pre aké situácie nakupujete: na raňajky mlieko, jogurt, pečivo, na desiatu deťom chlieb a šunku, na večeru sa bude variť to a to, preto musím kúpiť také a také veci.
Nepamätáte si mená a novo predstavených ľudí? Skúste si pomôcť tým, že ich hneď od začiatku budete nahlas opakovať. Už pri predstavení môžete povedať: „Teší ma, že vás poznávam, Peter,“ a v duchu si ešte niekoľkokrát pripomenúť: „Toto je Peter, toto je Pavol.“ K novým menám môžete priradiť tiež nejaké vlastnosti: „Peter je vysoký, Pavol má pekné oči.“
Zážitkovú pamäť oživíte zvláštnou technikou zvanou vizualizácia. Pri nej si nejaký zážitok znovu prehrajte v hlave, čím si spomienku upevníte. Napríklad si skúste ako film prehrať svoju minulú dovolenku. Nevedomá vizualizácia je tiež dôvodom, prečo si pamätáme prvé rande. Spomienka na výrazný zážitok sa nám často vracala „do hlavy“, takže je vlastne nevymazateľná.
Zamestnajte mozog a dávajte mu čo najviac podmetov. Psychológovia radia, aby človek často striedal čo najširšiu škálu podnetov. Choďte do práce inou cestou, choďte na obed do nových reštaurácií, učte sa jazyky alebo sa venujte pohybu. To všetko podporuje činnosť mozgu a zlepšuje pamäťové schopnosti.
Látku, ktorú sa chcete naučiť, si nahrajte do MP3 a počúvajte ju na prechádzke, počas behu či na ceste autobusom. Presne takto sa učí svoje roly obľúbený herec Maroš Kramár. Pri častých presunoch z Bratislavy do Prahy a späť počúva v aute svoje úlohy nahovorené na diktafón.
foto: unsplash.com, pixabay.com
