Dagmar Sanitrová

Stretli sme sa pred rokmi – ako neznáma novinárka so známou herečkou, ale po dvoch hodinách sme sa rozišli ako priateľky. Takmer tak veľa, ako som sa pýtala na jej život, som totiž ja jej rozprávala o tom svojom. Dokonca aj o tých najboľavejších veciach, ktoré som vtedy práve prežívala. A odchádzala som nielen vypočutá, ale aj povzbudená. Spolu s autorizáciou textu mi totiž herečka a aktuálna hviezda seriálového Sľubu Dagmar Sanitrová poslala vetu, na ktorú nikdy nezabudnem – budem sa tešiť, ak tie tvoje nádherné veľké oči budú zasa svietiť radosťou…

Musím ti povedať, že naozaj svietia. A nielen pre­to, že som dnes šťastnou dvojnásobnou mamou, čo som vtedy nebola a veľmi ma to trápilo, ale aj zakaždým, keď ťa vidím na obrazovke v nevídane úspešnom Sľube. Už si prežila takúto popularitu svojej postavy, alebo je to prvýkrát?

V takejto miere určite prvýkrát. Boli aj divadelné roly, kvôli ktorým ma zastavovali na ulici, ale te­levízia je, samozrejme, televízia a ten ohlas je mi­moriadny.

Čakala si to, hoci len v kútiku duše, keď ste začali nakrúcať?

Vôbec. Musím však povedať, že ja som sa už po­merne dávno nastavila vo svojom povolaní na akýsi neutrál – nič si nerobiť z toho, keď idem na konkurz a rolu nedostanem, ale ani nejako drama­ticky neprežívať úspech alebo nejakú popularitu, ktorá je s tým spojená. Snažím sa zostávať v takom strede. Toto som tak od prvej chvíle brala tiež. Pa­mätám si dokonca, že práve na tento konkurz do Sľubu sa mi veľmi nechcelo ísť. Boli totiž šialené horúčavy. O to bolo pre mňa prekvapujúcejšie, keď mi zavolali, že ma vybrali, a ešte prekvapujúcejšie je, aký fenomén sa z toho stal.

Priznávam, že sama sedím pri Sľube pred obra­zovkou, a keď ťa tam vidím v postave farmaceut­ky Zlatice, často si spomeniem na tvoju mamu, o ktorej si mi rozprávala ako o veľmi múdrej žene s nohami pevne na zemi, ktorá si v živote musela poradiť s množstvom prekážok…

Vieš, že aj ja? A čo je najväčšia sranda, keď ma na­líčia a „nakudrlinkujú“ mi vlasy a pozriem sa do zrkadla, stáva sa mi, že ju tam naozaj vidím. Síce sa na sebe zasmejem – no ahoj, mami, ale musím pri­znať, že veľa vecí, nad ktorými som vtedy, keď mi ich hovorila, iba mávala rukou, som dnes do bodky pochopila. Doslova až teraz im rozumiem. Akoby som konečne dozrela do tej jej múdrosti.

Práve maminka stála aj za tým, že si vykročila na dosky, ktoré znamenajú svet. Pritom herectvo nie je medzi rodičmi obľúbená budúcnosť ich ra­tolestí…

Mňa podporovali obaja rodičia. Dodnes však cí­tim na chrbte mamin buchnát, keď som sa chcela dopredu vzdať na jedných recitačných pretekoch. Zaspala som, a keď som dobehla do kina Nivy, kde sa to konalo, a videla, že súťaž sa už začala, vrátila som sa domov a hovorím: „Mami, ja tam nejdem, ja sa hanbím.“ Bolo pre mňa nepredstaviteľné meš­kať. Ona je však, naopak, človek, ktorý sa len tak nevzdáva. Rozohnala sa a dala mi taký buchnát do chrbta, že som naň doteraz nezabudla: „A pôjdeš!“ Vďakabohu zaň. Z tej súťaže som totiž nakoniec odišla s prvou cenou.

Ako inak. Viem však, že si celé detstvo túžila byť učiteľkou. Až známa pedagogička a herečka, dnes už nebohá Alexandra Skořepová ti navrhla skúsiť herectvo. Neľutovala si?

Naopak. Dodnes ďakujem Bohu za to, že som sa stala herečkou. Hneď na VŠMU som mala veľké šťastie, že som sa dostala do ročníka Miloša Pietora a Ivana Letka, ktorí boli úžasnými učiteľmi. S Milo­šom, ktorý ma objavil pre kameru, som potom na­krútila množstvo inscenácií. Bol nesmierne dobrý pedagóg, láskavý človek, veľký džentlmen. Keď zomrel, niekoľkokrát som si povzdychla – keby som sa s ním mohla ešte aspoň raz porozprávať. Myslela som si, že takých ľudí ako on budem stre­távať v tejto brandži veľa, ale život mi ukázal, že to bol ojedinelý a výnimočný zjav.

Takže asi nie je náhoda, že práve on je výrazne podpísaný pod tvojím hereckým životopisom…

Po skončení školy som dostala dve ponuky – z Mar­ tina a z Nitry. A je pravda, že keď som sa s ním vte­dy radila, kam ísť, povedal mi: „Choď do Martina, nič neoľutuješ.“ Mal pravdu, aj keď začiatky neboli ľahké. Po príchode som si totiž uvedomila, že Mar­tin bola len jedna siahodlhá ulica a nič viac. Stalo sa, že ma prepadla nostalgia, a o druhej poobede po skúške som sadla na vlak a šla domov, aby som potom o štvrtej ráno vstávala na spoj späť do Mar­tina. Nakoniec som tam bola štyri sezóny. Potom som sa však vydala a z praktických dôvodov prijala ponuku do Trnavy.

Láska je láska. Kto bol ten šťastný, kvôli komu si toto všetko opustila?

Vydala som sa za svojho spolužiaka z gymnázia. Nezvládli sme však hneď prvú krízu, a tak naše manželstvo vydržalo len tri roky. No mám z neho úžasného syna. S dnešným rozumom by som to riešila asi inak. Spomínam však na to obdobie v dobrom a dodnes mám s prvým manželom vý­borný vzťah. Navyše jeho syn je jeho verná kópia, takže ho mám aj tak doma.

Ale bolieť to muselo. Zaľubujeme sa predsa s ná­dejou, že nás rozdelí len smrť…

Klamala by som, keby som nepriznala, že bolelo, ale pocit, že môžem kedykoľvek zdvihnúť telefón a zavolať sestre, a keby ma nepochopila ona, tak mame, a keby ma nepochopila ani ona, tak neteri, mi pomáhal ísť ďalej. Jednoducho vždy sa našiel niekto, kto mi zdvihol a povedal – neblázni, Dadi, bude lepšie.

V núdzi skrátka poznáš priateľa. Bola pre vás tým najbližším práve sestra?

Keby niet jej, tak sa ani nenarodím. Mala dvanásť rokov a mama spomína, že si ma doslova vypro­sila. Stále za ňou chodila: „Maminka, nech je aj hluchý, aj slepý, aj hocijaký, len nech mám súro­denca.“ Napriek tomu, že je medzi nami dvanásť­ročný rozdiel, máme úžasný vzťah. Niežeby sme sa nepohádali, nemali rozdielne názory, naopak, po­vieme si vždy, čo jedna druhú ťaží, aj zvýšime hlas, ale vždy je medzi nami čistý stôl. To nás naučila naša mama.

Vydržalo sestre to tešenie sa z teba, alebo ju to po čase prešlo?

Nikdy. Prebaľovala ma, kočíkovala, strážila… Do­konca si ako pubertiačka pamätám, že ma nosila aj na rande. Ja som potom presne to isté robila s jej deťmi. Okrem toho, že som ich nevynosila, boli ako moje. Brávala som ich ako mačence naozaj všade. V čase vysokej školy sme si napríklad kúpili s Maťom Landlom drevenicu. Bol to taký bláznivý študentský nápad, ale nesmierne krásny. A syno­vec, dnes veľký tatko, ktorý má sám troch synov, nedávno spomínal, ako tam bol raz s nami. Bolo po pás snehu a tam bolo treba šliapať asi hodinu a pol pešo. Po každom kroku sa nám tento náš kr­pec takmer celý doň zaboril. Stále som si hovorila, keby tá moja sestra vedela, veď ja jej domov pri­nesiem zamrznuté dieťa… A teraz mi pripomenul: „Pamätáš sa, krstná, ako si ma prosila, aby som si dal aspoň malilinkú lyžičku vodky?“ Strašne som sa bála, že zamrzne.

To bola krásna štafeta pomoci. Podávali ste si ju so sestrou aj ďalej?

Keď som bola na VŠMU, rozhodli sa vysťahovať do Nemecka. Môj švagor je totiž pôvodom Nemec. Pamätám si ten deň, keď odchádzali. Na žiguláku s jedným prívesným vozíkom. Napriek tomu, že šli s odobrením úradov, mohli si zobrať len to, čo sa doň zmestilo. Pre všetkých to bola trauma. To od­trhnutie od rodiny bola rana pre nich aj pre nás. Prvých niekoľko rokov sme sa vôbec nevideli. Pre­šli najskôr lágrom, takže jediným kontaktom boli telefonáty. Keďže to bolo ešte za čias zatvorených hraníc, mohla som za nimi ísť len s vízami. Potom po revolúcii to bolo lepšie, ale osemsto kilometrov medzi nami je osemsto kilometrov. No napriek nim je to stále medzi nami veľmi silné. Nemáme milióny, nie sme bohatá rodina, ale vždy si uvedo­mujem, že to, čo nás spája, je neskutočné bohat­stvo.

Boli sestrine deti dostatočným tréningom na vlastné?

Myslím, že áno. Brala som to všetko tak prirodze­ne, akoby som len pokračovala v tom, čo som dáv­no začala. Navyše Igorko bol rozkošný chlapec so všetkým, čo k tomu patrí. Pamätám si, ako mi raz volala kamoška, ktorá rozprávala tak, že nebolo možné ju prerušiť. Ani sa nenadychovala. Syn už v pyžamke čakal na kakavko a ja som sa nie a nie k tomu dostať. No odrazu zostalo v slúchadle ti­cho. Igorko zobral nožnice a prestrihol kábel. Keď mama hodinu nedokázala prerušiť telefón, musel si poradiť ako chlap. A mal kakavko.

Vidím, že ste mali vedľa seba malého muža činu. Ale predsa len nechýbal vám aj nejaký veľký?

V prvom rade som chcela muža, ktorý prijme to, že mám dieťa. Ale nikoho som nehľadala. Pravdupo­vediac, ani som sa veľmi nechcela vydávať. Nejako mi však sám prišiel do života a môj syn mi hovorí – mami, mohli by sme to skúsiť. Tak sme to skúsili. Mal päť rokov, keď som sa vydávala druhýkrát, ale musím povedať, že, bohužiaľ, ani toto manželstvo nevydržalo. Mám však z neho úžasnú dcéru.

Znova rozvod a znova sa bolo treba dvíhať ďalej. Ako si to dokázala?

Učím sa každý deň brať tak, ako prichádza. Neho­vorím, že to zvládam vždy. Niekedy prídu pochyb­nosti, prepadne ma zúfalstvo. Hovorím tomu, že som na mínus prvom poschodí. Ale potom si po­viem, moja milá, nič sa nedá robiť, musíš vyjsť as­poň na nulu. Zatnem zuby a idem.

Bolo to v tebe vždy, alebo si ťa život týmto všet­kým vytrénoval?

Ešte v detstve som strávila takmer dva roky v ne­mocnici s podozrením na leukémiu. Nevedeli ju vylúčiť, ani prísť na to, čo mi je. Nesmierne ma bolievali ruky a nohy, a výsledky nič neukazova­li. Jedna pani doktorka dokonca povedala mojej mame, nech zoberie varechu a dobre mi nacápe na zadok, lebo si vymýšľam. Jediný človek, ktorý mi veril, bola maminka. Keď som dostala záchvat horúčky, niesla ma do nemocnice na rukách. Naši totiž nemali auto. Lekári uverili až potom, keď mi z ničoho nič začali praskať cievky a po celom tele sa mi objavovali modriny. Po dvoch rokoch už bola mama z toho všetkého neskutočne unavená. Po­tom jej totiž stále hovorili len to, že asi zomriem. Tak si povedala, že keď mám zomrieť, tak doma. Presne si pamätám tú noc. Mama sedela v kresle, ja som na posteli blúznila vo vysokých horúčkach. Vtedy sa prihovárala Bohu – Bože, keď sa to má stať, odovzdávam to do tvojich rúk, zober si ju. Tú noc sa mi zdalo, akoby som jazdila na koni s biely­mi krídlami. Mama nevie, čo sa udialo, lebo nako­niec od únavy zaspala, ale od tej noci mi bez toho, aby mi zmenili lieky a prišli vôbec na to, čo mi je, začalo byť lepšie. Bol to až mystický zážitok.

Takže zasiahol Boh?

Mama v neho verila a vždy mi bola príkladom v tom, že podľa toho žila. No nikdy o tom veľa ne­hovorila. Bola totiž dieťaťom mníšky. V dvadsiatom treťom, keď sa narodila, to bol však nesmierny pre­hrešok proti všetkému. Dodnes nevieme, kto bol mojím dedkom. Traduje sa totiž, že babička, ktorú mama nikdy nepoznala, dostala od muža, s ktorým počala, väčšie množstvo peňazí, aby navždy mlča­la. Dcéru porodila, ale odložila ju k svojej mame a odišla do Bratislavy začať nový život. Už ako päť­ročná si tak musela zarábať na chlieb a ísť slúžiť do gazdovskej rodiny. Našťastie sa dostala do rodiny, kde síce nemala jednoduchý život, ale bolo o ňu postarané. Nakoniec medzi nimi zostali také dobré vzťahy, že o ich dcérach dnes hovorím ako o svo­jich sesterniciach. Dokonca som k nim ako dieťa chodievala na prázdniny. Ale pred pár rokmi som pochopila, že mama to babičke celý život vyčítala. Pýtala som sa jej na to: „Mamina, však ty si jej ešte neodpustila?“ A mojej veľkej, vtedy pomaly osem­desiatročnej mame začali tiecť slzy. Chytila som ju za ruku a hovorím: „Mami, veľmi ťa prosím, skús jej odpustiť. Skús sa na to pozrieť tak, že urobila jednu veľkú vec. Možno čestne ľúbila toho muža, a keď ju nechal, nemusela nikomu povedať, že je tehotná, mohla ťa zabiť, ísť na potrat, odhodiť ťa. Nič z toho nespravila, naopak, porodila ťa, aj keď to znamenalo prežiť veľkú hanbu.“

Z toho mám až zimomriavky…

Po tomto všetkom aj do kostola chodila mama ako­by s takým rezervovaným postojom. No spomína­la, že mňa to tam naopak vždy ťahalo. Začalo sa to asi tým pobytom v nemocnici na bratislavskej Bezručovej ulici, ktorá je presne oproti Modrému kostolíku. Sedávala som na okne, čakala na dvad­saťtrojku, ktorou prichádzala mama, a cez mreže som naň celý čas pozerala. Dodnes sa tam vraciam, najmä keď tam môžem byť sama v tichu. A naučila som sa ten kostol nosiť všade so sebou.

Takže si si vieru našla sama. A čo tvoje deti?

Nedávno som dostala kompliment od svojej dcéry: „Mami, ty nám veci neprikazuješ ani nezakazuješ, ale necháš nás, aby sme sami prišli na to, čo je dob­ré.“ To sa týka aj viery. Naozaj nemám rada príkazy ani zákazy, pretože by mohli urobiť poza môj chr­bát presný opak. Ak chcú vyliezť na strom, tak rad­šej stojím pod ním a dodávam im odvahu – vylez až na vrchol, držím ti palce. A to je zase niečo, čo som si priniesla z domu. Mama nám dávala vždy pocítiť, že nás bezpodmienečne miluje. Mohla som urobiť akúkoľvek somarinu, ale vždy som vedela, že sa môžem vrátiť domov. To považujem za naj­väčší dar.

FOTO: ARCHÍV D. S. A TV MARKÍZA