Keď pred pár mesiacmi dostala do ruky scenár slovenského seriálu Priveľa lásky, všetko v nej kričalo, že má povedať áno. Tá postava milenky muža, ktorý má okrem toho dve paralelné rodiny, bola skvelo napísaná a bolo v nej čo hrať. Znamenalo to však otvoriť dvere do vlastnej minulosti. Len chvíľu predtým totiž sama zažila neveru a zradu muža. Kým jej rozprával, že ju miluje, oženil sa s inou. Ako to krásna herečka Denisa Nesvačilová dokázala zvládnuť?
Váhali ste nad tou ponukou práve pre tému nevery? Svojím spôsobom vás totiž vracala do boľavých chvíľ z vlastného života, za ktorými ste asi chceli zabuchnúť dvere… Boli ste pripravená ich napriek tomu otvoriť?
V prvom momente som cítila, že ich nechcem otvárať v žiadnom prípade. Nechcela som sa znovu pozerať za ne, na druhej strane som si však uvedomovala, že vlastná skúsenosť je ten najlepší odrazový mostík. Vždy sa hrá lepšie to, čo človek nejakým podobným spôsobom sám prežil. Síce je to extrémne bolestivé, ale dnes už môžem povedať, že zároveň to dokáže byť aj veľmi terapeutické. Keďže nakrúcanie seriálu prišlo viac-menej hneď po tom, čo sa mi to v živote stalo, a trvalo niekoľko mesiacov, tak som sa z toho mohla doslova vyhrať a nájsť kľúč k tomu, ako si to v sebe vyčistiť. A trúfam si povedať, že sa mi to podarilo.
Pýtali ste sa vtedy samej seba, prečo sa vám to stalo? Ako ste mohli nevidieť, že máte vedľa seba človeka, ktorému sa nedá veriť?
Láska vie byť skrátka naozaj slepá. Keď ste zaľúbený, stávate sa istým spôsobom naivným a veríte, že všetko dopadne dobre. Keby človek ku vzťahu od začiatku pristupoval tak, že sa niečo môže pokaziť, tak si to akurát privolá. Takže jednoducho veríte a nevidíte, že ten človek, ktorého milujete, nie je ten správny, že je to klamár. A potom sa spálite. Myslím, že láska dokáže byť nádherná aj krutá zároveň. Ale práve preto je možno také krásne, keď potom príde tá pravá.
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že ste od troch rokov robili vrcholovo gymnastiku, čo znamenalo tvrdé tréningy a pravidlá. Dnes si hovorím, že ste sa na tvrdý život v podstate pripravovali odmalička…
(úsmev) To je pravda, ale nemenila by som. Dokonca som za to vďačná.
Až teraz, alebo ste to takto vnímali už vtedy ako malé dievča?
Tým, že som to robila úplne odmalička, som si dlho neuvedomovala, že iní to také tvrdé nemajú. A keď som bola staršia, už som gymnastiku tak milovala, že som si nevedela predstaviť ju nerobiť. Priznávam však, že okolo štrnástich-pätnástich rokov prišlo váhanie, či mi niečo neuteká inde, že som vlastne nemala žiadne detstvo a trochu som revoltovala… Nakoniec všetko ukončil úraz, po ktorom som sa už do telocvične nemohla vrátiť. A prijať to bolo nakoniec ťažšie ako čokoľvek predtým.
Aj keď to znamenalo dennodenný trojfázový tréning a dokonca váženie na známky?
K tomu športu to skrátka patrí. Gymnastky musia byť veľmi chudučké. Ako dospelá, racionálne uvažujúca s tým možno nesúhlasím, myslím si, že je to tak psychicky, ako aj fyzicky nezdravé, ale rešpektujem, že sú to metódy, ktoré sa používajú. Gymnastika je skrátka tvrdý šport.
Vy ste ju robili vrcholovo?
Áno, bola som v tej najvyššej kategórii, v akej sa dalo byť, a skončila som tesne predtým, než som sa stala seniorskou pretekárkou, pritom tie už chodia na majstrovstvá sveta a olympiády.
Keď vidím vašu postavu, predpokladám, že ste boli aj vo vážení jednotkárka…
To nie. Dostávala som dvojky. Jednotky boli v pretekárskej sezóne iba za to, že ste schudli. Ak ste si len udržiavali váhu, mali ste dvojku. Jednoducho nás nútili byť čoraz chudšie a chudšie. Ale ja som mala v podstate vždy dobré známky. Bola som, čo sa týka stravy, skutočne zodpovedná a pohybu sme mali už z princípu neskutočne veľa. Takže to šlo ruka v ruke.
Dávali ste tomu úplne všetko. Už chápem, prečo to bolelo ešte viac, keď ste zrazu museli skončiť. Čo sa vlastne stalo?
Klasická únavová zlomenina chrbtice, po ktorej som bola s konečnou platnosťou a definitívne mimo. Dlho to dokonca vyzeralo, že skončím s trvalými následkami na vozíku. Našťastie, maminka to nevzdala a dennodenne ma vozila na rehabilitácie, vďaka čomu som sa z tých najhorších problémov dostala a dnes môžem normálne fungovať.
Telo sa teda vyliečilo. Čo duša? Museli ste totiž začať úplne odznova. Ako ste to zvládali?
Zo začiatku veľmi zle. V rovnakom čase sa mi totiž rozvádzali rodičia, navyše nastupovala puberta, takže to bolo skutočne turbulentné obdobie. Také dva-tri roky úplného temna. Postupne som sa s tým však začala vyrovnávať. Pochopila som, že sa nemôžem donekonečna ľutovať, lebo môj život sa neskončil. Začala som sa zaujímať o divadlo, a neskôr, keď už som mohla, chodila som na tanec.
A do školy. Čo ste predtým v podstate nepoznali.
To je pravda. Mali sme trojfázové tréningy, čo znamenalo, že sme boli v telocvični od rána do večera, takže som mala individuálny študijný plán a do školy som chodila len minimálne – na rozdielové testy a tu a tam na nejakú hodinu, keď som mala pauzu medzi tréningmi. Inak bol môj život telocvičňa. Musela som sa teda naučiť, čo to znamená chodiť do školy každý deň, vychádzať so spolužiakmi, mať kamarátky, vzťahy… Skrátka začal sa mi úplne nový život. Narodila sa nová Denisa.
Viem, že ten „pôrod“ nebol ľahký, pretože ste spolužiakov, ku ktorým ste sa vrátili, v podstate nepoznali.
Bola som pre nich taký exot. Učitelia ma stavali na piedestál, pretože som mala samé jednotky, aj keď som mala diaľkovú výuku a popritom som vyhrávala preteky po celej republike, dokonca aj v zahraničí. Ale spolužiakom som bola preto tŕňom v oku. Navyše som vôbec nevedela v tom kolektíve fungovať, čo tomu, samozrejme, nepridávalo. Dvanásť rokov gymnastiky ma však natoľko otesalo, že som to nevnímala tak, že je život ku mne nespravodlivý. Brala som to tak, že musím hrať s kartami, ktoré som dostala. A myslím, že dnes vďaka tomu patrím k tým silnejším, nič ma len tak nerozhádže a viem sa životom pretĺkať aj v ťažkých situáciách.
„Láska vie byť skrátka naozaj slepá. Keď ste zaľúbený, stávate sa istým spôsobom naivným a veríte, že všetko dopadne dobre.“
Našťastie veľmi rýchlo prišla stredná škola. Spomínali ste, že už vtedy vás lákalo herectvo, ale maminka chcela, aby ste mali najskôr „normálnu školu“, a potom sa uvidí. Keďže váš herecký talent na DAMU nemohli prehliadnuť, dostali ste ešte pred maturitou na pedagogickej rozhodnutie, že ste prijatá. Herectvo však nie je škola, kde vás učia poučky, museli ste tam zas a znova odhaľovať svoje vnútro…
Našťastie to zapadlo do môjho vtedajšieho vlastného hľadania samej seba. Mohla som zisťovať, kto vlastne som.
Za akú cenu? Nemali ste pocit, že vás to zraňuje?
Neustále. Štúdium herectva je ako vojna. Neustále ponižovanie, poučovanie, ako to v živote máte mať, stále počúvate kritiku… Tá škola skrátka bolí. Ale uvedomila som si, že ma to vytrénovalo na herecký život. Pretože robiť divadlo a film nie je med lízať. Je to tvrdé, keď prácu nemáte, aj keď ju máte, ale robíte s režisérom, ktorý je despotický. Celý život herca je v podstate jedno veľké odriekanie, prispôsobovanie sa a stres. Nakoniec je tak človek vďačný, že ho na to tá škola pripravila. Ale priznávam sa, že som na nej preplakala noci, dni, týždne… Doslova môžem povedať, že som sa vysokou prerevala.
Asi nie náhodou sa hovorí, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku… Zišlo sa vám to aj pri rozhodovaní o role milenky v spomínanom seriáli? Nemali ste pocit, že vám ju ponúkli len kvôli krásnej tvári a obrazu ženy, ktorú jej partner dostal do roly milenky? Presne ten o vás médiá vzhľadom na to, čo ste prežívali v súkromí, totiž vytvorili.
V prvom momente som ani nepremýšľala o tom, že ide o milenku. Skôr sa mi páčil príbeh ako taký a to, že mi tá ponuka otvárala dvere na Slovensko. A hlavne som to od začiatku vnímala tak, že tvorcovia predovšetkým verili tomu, že zahrám všetko, čo bude potrebné. Tá postava mala totiž naozaj ťažké scény, a keby do nej obsadili herečku len preto, že je pekná, mohli by sa veľmi spáliť. Myslím, že každý, kto to bude vidieť, asi uzná, že tam skutočne nešlo o obsadenie podľa krásnej tváre.
Dobrá voľba to teda bola nakoniec nielen pre nich, ale ako ste spomínali, aj pre vás, keďže vás tá rola doslova liečila. A to som mala strach, že vám bude skôr predlžovať utrpenie…
Aj samu ma prekvapilo, že mi to liečenie paradoxne trvalo pomerne krátko. Ono to bolo, ako keď vás niekto strelí priamo do srdca a vy okamžite vykrvácate. Je to intenzívna, ale rýchla bolesť. Rýchlejšia, ako keby vás niekto len tak škrabol a trápili by ste sa strašne dlho. Práve tým, aké to bolo nečakané a kruté, to trvalo kratšie. Úplne zúrivo som sa totiž vrhla do práce, mám pocit, že som robila za troch ľudí, a to ma držalo nad vodou. A o mesiac som bola schopná žiť tak ako predtým. Jednoducho som sa zdvihla a šla.
„Myslím, že láska dokáže byť nádherná aj krutá zároveň. Ale práve preto je možno také krásne, keď potom príde tá pravá.“
Vaša situácia bola pritom o to komplikovanejšia, že išlo o muža z rovnakej brandže. Nenapadlo vám ani na moment, že ju radšej opustíte, ako by ste ho mali stretávať alebo s ním dokonca pracovať?
Ani na chvíľku. Som v tomto profesionál a asi by som sa v rámci nejakej spolupráce nad to dokázala povzniesť. Zároveň má človek slobodu. Keď viete, že s nejakým človekom robiť nechcete, vždy môžete odmietnuť a veriť, že príde iná úloha. Herectvo skrátka milujem natoľko, že by som sa naň nikdy nevykašľala len preto, že mi to s nejakým mužom nevyšlo.
Ste silná žena. Máte pocit, že vás tá zrada a nevera posilnili ešte viac?
Stopercentne som silnejšia a pokojnejšia. Trvalo to síce dlhší čas, ale jedného dňa som sa prebudila a uvedomila som si, že za to, že ma niekto zradil, ostatní muži nemôžu a že by bola veľká škoda trestať nejakého ďalšieho partnera za niečo, čo mi urobil niekto predtým. To ma naplnilo obrovskou nádejou. Zároveň už viem, akých ľudí v živote nechcem, a dúfam, že ma to naučilo vyberať si partnera inak, inde a s inými hodnotami.
Foto: TV JOJ
