Po tragédii v Spišskej Starej Vsi, kde gymnazista dobodal svoju spolužiačku a učiteľku, nastal šok. O to väčší, že prvé správy, ktoré médiá o útočníkovi zistili, boli, že to bol úspešný a nadaný reprezentant. O pár dní sa však v tlači objavila titulka jeho chlapčenskej tváre s nekompromisným titulkom – MONŠTRUM. Stále to bol pritom ten talentovaný reprezentant, o ktorom písali chvíľu predtým. Mohol sa narodiť ako monštrum? A nielen on, ale ktokoľvek iný?
Marek Madro, psychológ a zakladateľ projektu internetovej poradne pre mladých IPčko.sk, ktorý po útoku pracoval priamo na mieste s obeťami a stretol sa aj so samotným útočníkom, pre Denník N skonštatoval, že považuje Samuela za nešťastného chlapca, ktorý sa nedostal k potrebnej pomoci v čase, keď ju najviac potreboval. Ráznym NIE na titulku týždenníka Plus 7 dní priamo v rozhovore s nimi reagoval aj ďalší odborník – psychológ a špeciálny pedagóg Viktor Križo. „Čítal som jeho genézu a som presvedčený, že tento chlapec bol riešiteľný. Som až ochotný spáliť na námestí v Bratislave všetky svoje diplomy, ak sa mýlim v tom, že ide o zranenú a nepochopenú ľudskú bytosť, ktorá sa rozhodne ako monštrum nenarodila. Nikoho teraz neobviňujem, ale doplatil na to, že ľudia okolo neho ho nevedeli odborne podporiť. My vo všeobecnosti vôbec nevieme reagovať na síce nadané, ale úzkostné deti,“ skonštatoval ďalej. To vnieslo viac svetla aj do otázky, ktorá zostáva čoraz viditeľnejšie visieť vo vzduchu po sérii všetkých podobných medializovaných prípadov. Mimoriadne nadaný mladík totiž útočil aj na bratislavskej Zámockej ulici pred podnikom Tepláreň, kde pripravil o život dvoch ľudí. Rok nato ďalší študent gymnázia pre mimoriadne nadané deti podpálil firmu, kde brigádoval, aj vlastnú školu, čo ho stálo život. Ocenenia za študijné úspechy zbieral aj sedemnásťnásobný vrah z pražskej filozofickej fakulty David K. A tragédia v Spišskej Starej Vsi sa zdá teda ako nepochopiteľné pokračovanie. Môže toto byť náhoda?
Tvrdé porno a mŕtvoly
Doktor Dušan Fábik, ktorý päť rokov pôsobil ako školský psychológ na Škole pre mimoriadne nadané deti v Bratislave, tvrdí, že hľadať problém týchto mladých útočníkov vo výške inteligencie je ako hľadať ho vo farbe vlasov. „Výška inteligencie nás nijako nepredurčuje na antiso-ciálne či agresívne správanie. Fakt, že dieťa vie napísať zaujímavé a tvorivé básničky alebo vie rýchlo vypočítať príklad z matematiky, je veľmi ďaleko od agresívneho či autoagresívneho konania. Pri spomenutých tragických udalostiach je podstatné preskúmať individuálnu životnú históriu daných študentov a zistiť, ktoré okolnosti mohli vyvolať ich správanie. Vysoká inteligencia na to určite nestačí,“ skonštatoval. Ani v jednom so slovenských prípadov verejnosť nedostala k dispozícii správu o záveroch vyšetrovania. Ostro sledovaný prípad českého študenta, ktorý sa pred Vianocami v roku 2023 stal masovým vrahom, keď pripravil o život svojho otca, náhodného muža na prechádzke a jeho niekoľkotýždňovú ratolesť a štrnásť svojich spolužiakov, sa však skončil zverejnením správy znalkýň z odboru psychiatrie a forenznej psychológie. Pre políciu vypracovali podrobné posudky, podľa ktorých David K. netrpel žiadnou duševnou chorobou, bol však samotár, uzavretý do svojho sveta fantázií, nedokázal mať vrelé city a necítil potešenie z ničoho. Analyzovali pritom svedectvá jeho rodiny, spolužiakov, učiteľov, kolegov z práce, a dokonca aj výpovede jeho samotného, ako si ich poznamenala psychiatrička, ku ktorej krátko chodil. Zároveň vychádzali z obsahu jeho počítača a výsledkov surfovania po internete. Tie, ako bolo v správe viackrát zdôraznené, ukázali, že pravidelne sledoval pornografický obsah s bizarnými kulisami. Vo väčšine prípadov išlo o ázijskú produkciu. Medzi snímkami bola aj séria, v ktorej sú ženy nalíčené ako zombie alebo mŕtvoly.
Veľmi sa so mnou nebavíte!
Sám vzťahy vytvárať nedokázal. „Necítil ich,“ píše sa v posudku znalkýň, ktoré tvrdia, že nechápal ani princíp kamarátstva. Podľa dlho nezverejnenej výpovede pred tým, než spustil paľbu, to v podstate vyčítal svojim obetiam, keď smerom k študentom vykríkol dôvod, prečo na nich strieľa: „Veľmi sa so mnou nebavíte!“ Mohla byť táto neschopnosť mať vzťahy, ktorá v ňom vyprovokovala agresiu, dôsledkom dlhodobej konzumácie pornografického obsahu? Lívia Halm-kan, ktorá sa ako lektorka venuje citlivým témam intimity a sexuality vrátane prevencie závislosti od pornografie na základných a stredných školách, si nemyslí, že na to jestvuje jednoznačná odpoveď. „Určite sa však dá skonštatovať, že ľudia, ktorí dlhodobo sledujú pornografiu, potrebujú na sexuálne uspokojenie eskalovať prijímaný obsah. To znamená, že postupne ho vyhľadávajú čoraz viac a čoraz explicitnejší,“ konštatuje s tým, že to už v reálnych vzťahoch nemajú šancu nájsť. Logicky ich teda žiadne neuspokojujú, čo vedie podľa nej k osamelosti, zatrpknutosti a často aj potrebe pomsty. „Skrátka to chcú okoliu ukázať niečím, čo už nebude môcť prehliadnuť, aj keď by to mal byť násilný čin.“
Chlapci sú takí…
V prípade útočníka zo Zamaguria sa zase ukázal jeho niekoľkoročný nepriateľský postoj voči ženám a dievčatám, ktorý však podľa odborníkov nie je na slovenských školách výnimočný. S mizogýnnymi myšlienkami sa identifikujú od internetových influencerov urážajúcich ženy, ktorých im na sociálnych sieťach zobrazujú ich algoritmy, bez toho, aby si to školáci uvedomovali. Od slov, ktoré počujú na internete, nie je k ich vlastným činom často ďaleko, lenže málokedy si ich okolie uvedomuje, že sa práve rozhára požiar, ktorý treba uhasiť hneď na začiatku. Naopak, často majú pocit, načo hasiť, čo ich nepáli. „Ak sa syn takto správa – uráža dievčatá, ponižuje ich, dáva najavo nadradenosť –, treba konať hneď a nečakať, že ‚z toho vyrastie‘,“ upozorňuje autorka knihy Deti jou taky lidi Zdeňka Šíp Staňková, podľa ktorej v tomto prípade nejde o pubertálnu drzosť ani nič, nad čím môžeme mávnuť rukou s tým, že „chlapci sú takí“ „Je to spôsob myslenia, ktorý sa môže prehlbovať, pokiaľ ho nikto nerieši,“ dodáva. Prvým krokom, ktorý teda radí urobiť, je netváriť sa, že to nič nie je. ‚Pokiaľ rodič pristúpi na ospravedlnenia typu „To je len sranda‘ alebo ‚To sa robilo vždy‘, dáva tým najavo, že je to v poriadku. Nie je. Keď syn hovorí o dievčatách ponižujúcim spôsobom, je dôležité ho konfrontovať otázkami: ‚Ako myslíš, že sa spolužiačka či kamarátka cíti, keď toto počuje? Myslel by si si to, aj keby išlo o niekoho, koho máš rád?‘ a zároveň jasne povedať: ‚Takto u nás doma nehovoríme, pretože je to zlé a nevhodné.‘
Silný sa nemusí vyvyšovať nad druhých
Ďalšia vec, na ktorú Šíp Staňková upozorňuje, je potreba hľadať, odkiaľ to prichádza. „Chlapci si tieto postoje vždy od niekoho osvoja. Niekedy je to prostredie – kamaráti, rodinní príslušníci, herné komunity, určité druhy obsahu na sociálnych sieťach, kde sa zosmiešňovanie žien normalizuje. Rodič si musí začať všímať, čo jeho syn sleduje, koho obdivuje, ako sa baví s kamarátmi a čo sa v jeho bubline považuje za ‚normálne‘,“ vysvetľuje odborníčka s tým, že veľmi dôležitá je emocionálna výchova. „Mnoho mladých chlapcov sa cíti neisto a hľadá, kde by si potvrdili svoju hodnotu. Niekedy to urobia tým, že zhadzujú druhých. Zvlášť pokiaľ vidia okolo seba posolstvo, že ‚muži musia byť drsní a dominantní‘. Namiesto moralizovania je však podľa nej dobré s nimi hovoriť o tom, čo je skutočná sila – že silný človek sa nemusí vyvyšovať nad druhých, že rešpekt k druhým mu nič neberie, naopak, pomáha mu byť lepším človekom. „Veľmi dôležitý je pre nich príklad. Deti sa totiž učia hlavne napodobňovaním. Ak doma počujú, že ženy sú ‚precitlivené‘, rovnoprávnosť je zlo, lebo ženy majú ‚vedieť, kde je ich miesto‘, tak si ten postoj prirodzene prevezmú. Inými slovami, ak má rodič syna naučiť úcte k ženám, musí ju sám prejavovať – vo vzťahu k partnerke, k dcére, k iným ženám vo svojom okolí,“ dodáva s tým, že predovšetkým nemá význam nič odkladať. „Ak chceme bezpečnejšiu spoločnosť, nestačí riešiť násilie, až keď sa stane – musíme začať, keď vzniká.“
Chytáme psa za chvost
To sa, bohužiaľ, ani v jednom z medializovaných prípadov nestalo. A nielen v nich. Aj v ďalších, ktoré sa nikdy nedostali pred kamery a na stránky médií, chytáme doslova psa za chvost, až keď už je neskoro. „Obávam sa, že aj tejto tragédii sa dalo predísť, ak by fungoval celý systém,“ skonštatoval psychológ Madro aj bezprostredne po návrate zo Spiša. „Ak si predstavím ideálny svet, ktorý je v tomto podľa mňa dosiahnuteľný, dokážeme spolupracovať, máme odborníkov, dokážeme na to upozorňovať, dokážeme odpovedať na potreby mladých ľudí, na ich jazyk, vieme ich zachytiť a vieme im pomôcť.“ Zháňať odborníkov až nad hrobmi ich obetí je obrovské zlyhanie. A podľa psychológov veľmi často nielen samotných agresorov…
Foto: Unsplash
