Nikdy predtým sa nestretli, nerozprávali sa spolu, ale obaja vedeli, že chcú to isté. Dvoch mladých ľudí, žijúcich vo svojich svetoch, spájalo spoločné volanie a ktovie, možno ich niečo medzi nebom a zemou prepojilo, pritiahlo k sebe, aby sa zoznámili, zaľúbili a zmenili osud jednému tmavookému dievčatku. Zuzana a Ivan Lukáčovci bez ohľadu na to, či budú mať raz vlastné biologické deti, vedeli, že chcú dať domov a lásku dieťaťu, ktoré ostalo bez rodičov.
„Obaja sme rovnako cítili, že sme sa s touto myš- lienkou stotožnili dávno predtým, než sme sa poznali. A dnes, už so skúsenosťou adoptívnych rodičov, sa zase zhodujeme v tom, že je to jedna z mála vecí, na ktorú si jednoznačne odpovedáme, že má skutočný zmysel,“ hovoria Zuzana a Ivan. Aj napriek pevnému odhodlaniu však prežívali chvíle strachu a obáv. Budú ľúbiť cudzie dieťa ako svoje vlastné? Dajú sa tieto pocity naučiť, získať, dokážu si ich vymodliť alebo vyprosiť? Priznali strach aj obavy, ale i dojímavé spomienky na to, ako sa v ich srdciach rodila láska ku tmavookému dievčatku so šibalským úsmevom, ktoré prijali do rodiny k bio- logickej dcére.
ČO AK SA MEDZI NAMI NESTANE TO, NA ČO ČAKÁM?
Ich cesta k adoptovanej dcére začala klasicky, po- daním žiadosti na úrade a čakaním. Keďže vedeli, že čakacie lehoty sú dlhé a niekedy to môže trvať aj roky, žiadosť si podali hneď, ako sa obaja rozhodli, že sú pripravení stať sa rodičmi. O necelý rok sa im narodila biologická dcéra Luna, a v procese osvojenia požiadali o odklad. Nie však preto, že by sa myšlienky na adopciu vzdali. „Boli sme presvedčení, že každé dieťa potrebuje svoj výnimočný čas a priestor na vytváranie bezpečnej vzťahovej väz- by. S príchodom našej prvej dcéry nás však v túžbe po adopcii zásadne posilnilo zistenie, že sme ako rodičia a partneri super tím a spolu nás to baví. Presne deň po vypršaní nášho odkladu sme uvideli fotografi u našej druhej dcéry, Mie,“ spomína Zuzana. Najskôr na úrade manželom Lukáčovcom dali k nahliadnutiu spis a fotografi e dieťaťa a mohli si premyslieť, či sa chcú s ním stretnúť. „Nemali sme očakávania, aké dieťa k nám príde, vedeli sme však, že nám to napovie náš pocit.“ Zuzana úprimne priznáva, že pred prvým stretnutím bojovala s pocitmi neistoty a obáv. Čo ak sa medzi nami nestane to, na čo čakám? Čo ak ten pocit nepríde? „Je to veľká emočná záťaž počítať aj s možnosťou, že nejakému už konkrétnemu dieťaťu a jeho osudu povieme nie.“
NAJDLHŠIE TRI DNI V ŽIVOTE
Termín stretnutia Lukáčovcom stanovili o tri dni. „Boli to najdlhšie tri dni v mojom živote. Predstavovala som si tú tmavookú, vlasatú šibalku z fotografi e na nemocničnej posteli, ktorá by už dávno mohla byť s nami v pohode doma, a ona tam musí sama ležať a pozerať sa na strop. Až na druhý deň mi došlo, že lepšiu skúšku správnosti ani nepo- trebujem. Už som bola zaláskovaná rovnako, ako keď som prvý raz uvidela staršiu dcéru po pôrode,“ vyznáva sa Zuzana. U Ivana to bola láska na prvý pohľad už z fotografi e. „Na osobnom stretnutí to medzi nimi dvoma iskrilo, akoby sa poznali odjakživa,“ spomína Zuzana. Bolo im jasné, že s príchodom nového člena do rodiny príde aj k narušeniu ich dovtedajšej rovnováhy. Do vytvárania nového vzťahu s ich adoptovanou dcérkou navyše hneď na začiatku vstúpili obavy o jej zdravie. „Zaľúbiť sa je jedna vec, druhá je vytvoriť si vzťah. A ten vzniká v čase a nie je jednosmerný. Až neskôr som si uvedomila, že v mojom prípade veľkú úlohu zohrával strach z nepoznaného. Keďže sme nemali istotu, čo sa týka rodinnej anamnézy a netušili sme, čo sa dialo v tehotenstve, ktoré nebolo sledované, trvalo dlhý čas, kým sa u mladšej dcérky vylúčili rôzne fy- zicky závažné diagnózy. V dostupných lekárskych správach som sa síce snažila čítať medzi riadkami, pátrala som cez úrady, konzultovali sme so špe- cialistami, no priznávam, že som si nebola istá, či som pripravená prebrať na seba zodpovednosť. Ale práve vtedy u mňa súbežne nastalo aj prijatie. Keď som pochopila, že je v poriadku, ak mám strach,“ úprimne priznáva Zuzana.
EKONOMICKÍ SAMOVRAHOVIA
Žiadna z nepriaznivých prognóz dievčatka sa síce nepotvrdila, no nieslo si so sebou následky tráum, ktoré malo za sebou, a tak jej noví rodičia vedeli, že stoja na začiatku cesty s neistým výsledkom. „Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. Ukázalo sa však, aký dôležitý je v krízových situáciách pevný partnerský vzťah. Predali sme dom, aby sme mohli obaja zostať s dievčatami doma. V očiach mnohých sme sa stali bláznami či ekonomickými samovrahmi. Ale, našťastie, bolo v našom okolí aj dosť takých ľudí, ktorí nás povzbudzovali a držali nám palce,“ hovorí o prvom kritickom roku Zuzana. Nakoniec bol pre nich taký zásadný a obohacujúci, že sa rozhodli založiť občianske združenie Čas na seba, ktoré sa venuje podpore vytvárania vzťahov. Mimochodom, o tom je adopcia predovšetkým.
DÁ SA NAUČIŤ ĽÚBIŤ?
Keď som sa Zuzany spýtala, či súčasťou procesu osvojenia je aj príprava na to, aby sa adoptívni rodiča naučili prijaté dieťa ľúbiť, priznala, že táto otázka ju najskôr pobúrila. „Dá sa v nejakom kurze vôbec ´učiť ľúbiť´?“ položila v podstate rečnícku otázku. „Venovali sme sa rôznym situáciám a emóciám, ktoré môžu po príchode nového člena domácnosti prísť, ale učenie láske to nebolo. S odstupom času v tejto súvislosti za najdôležitejšie považujem byť sám k sebe vždy úprimný. A mať možnosť zdieľať všetky pocity, ktoré život prináša. Nielen tie „pekné“. Vzťah totiž nie je len prechádzka ružovou záhradou. Preto je potrebné porozumieť, prečo sa ma niektoré veci dotýkajú viac a iné menej,“ ponúka vlastnú skúsenosť Zuzana. Za dôležité v nadviazaní kvalitného vzťahu s prijatým dieťaťom považuje vedieť s ním komunikovať. „Zo strany dieťaťa nemusí byť komunikácia vždy zrozumiteľná a jednoducho čitateľná. Vzdelanie v téme náhradného rodičovstva je preto podľa mňa nevyhnutné. Najčastejším omylom náhradných rodičov, s ktorým sa stretávam, je, že dieťa, ktoré k nim príde, je „poslušné“. Nemajú s ním žiadne problémy. Neplače, nemá žiadne požiadavky, kam ho dajú, tam je. Ak ale nerozumejú tomu, že to dieťa neplače preto, lebo už vzdalo, že by svojím plačom niekoho privolalo, potom ich môže v neskoršom veku prekvapiť, že takéto dieťa vzdalo vzťahy ako také, náhradných rodičov nevynímajúc.“
OBE SÚ NAŠE
Zuzana pripúšťa, že jej napriek dlhému plánovaniu nakoniec chvíľu trvalo prijať samu seba ako adoptívnu matku. „Hlodali vo mne myšlienky, či to, že to chcem, nie je nejaká ilúzia, ktorá pominie hneď, ako dieťa začne hľadať vlastnú identitu. Dnes viem, že som v podstate mala len strach ísť do toho vzťahu naplno. Čím viac sme však mali s adoptívnou dcérkou jedna druhú, tým menej podstatné sa mi to ale zdalo, až tieto obavy nakoniec úplne zanikli,“ spomína. Dnes už rozdiel medzi svojimi dievčatami vôbec nevidí. „Obe sú naše, každá so svojím jedinečným príbehom. O tom, ako sa k nám mladšia dcérka „narodila“, rozprávame u nás doma od začiatku a postupne sa pochybnosti vytratili na oboch stranách. Hoci vieme, aké dôsledky môžu mať jej traumatické skúsenosti, s ktorými sa, ako všetky opustené deti nedobrovoľne, stretla. O to viac našim deťom ponúkame lásku, trvalý vzťah, bezpečie, prijatie a samých seba. Myslím si totiž, že deti, a nielen tie osvojené, potrebujú, aby sme sa s nimi dokázali prepojiť a pomohli im zorientovať sa v tom, čo prežívajú.“
SÚ ROZDIELNE, TAK AKO SÚ ROZDIELNI AJ BIOLOGICKÍ SÚRODENCI
Luna a Mia sú jednoducho sestry. „Deti neriešia, či ich spája rovnaká krv alebo farba pleti. Spájame ich my, rodičia, a náš spoločný rodinný príbeh. Od začiatku je príchod pôrodnými alebo súdnymi cestami u nás v rodine úplne prirodzený. Deti sa nezaťažujú pochybnosťami, idú do toho rovno srdcom. Sú rozdielne, tak ako sú rozdielni aj biologickí súrodenci,“ hovorí ich mama. Staršia Luna miluje svet fantázie, rada kreslí, píše svoje knihy a vymýšľa si svoje príbehy. Mladšia Mia miluje pohyb, tanec, je rada vonku. „Neviem predvídať budúcnosť, ale moja vnútorná intuícia mi vraví, že obávať sa toho, že by si raz mohli vyčítať svoj pôvod, nehrozí, pokiaľ sa nám podarí ukázať dievčatám nielen dôležitosť vnútornej slobody, ale aj zodpovednosť, ktorá so slobodou prirodzene prichádza. Skrátka, rešpektujúci pohľad na seba, vzťahy aj svet.“
