Čo môže byť príčinou toho, že sa z inak celkom mierumilovného občana odrazu stane agresívny blázon? Alebo už dnes fanúšikovia, z ktorých ide strach, patria minulosti? A prečo vlastne potrebujeme niekomu fandiť?
„Ako to hráš, ty hlupák!!! No, to je somár. Videli ste to?“ Tučný muž s pivným bruchom stál na betónovom obrubníku hľadiska okolo futbalového štadióna v Brozanoch a nahlas si uľavoval. Okolo neho stál hlúčik ďalších starších pánov, z ktorých sa však k hlasným komentárom spoluobčana nikto nepridal. Placho vyzerajúca žena so svetlými vlasmi nesmelo ťahala tučniaka za tepláky a snažila sa ho mierniť. „Ale veď sa na nich pozri,“ nedal sa muž, zrejme jej manžel. Keby šiel náhodný pozorovateľ večer do miestneho hostinca, zastihol by tam toho istého muža, ako nahlas rozoberá stretnutie Čechov so Španielmi a posiela na adresu nášho tímu cenné rady prešpikované šťavnatými prívlastkami. Ten muž sa vyznal. Škoda, že naposledy hral futbal v deviatej triede. Má päťdesiattri rokov, vyzerá na sedemdesiat, je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný, chová králiky a každému do všetkého hovorí. Keď sa objaví na štadióne, nie sú miestni veľmi radi. Síce ich chvíľu bavia jeho hlášky, ale hneď keď pritvrdí, je dosť ťažké zniesť jeho prítomnosť.
Fandí celá rodina
Fanúšikovia tohto typu sa vyskytujú najmä medzi mladými. Nájazdy hôrd slovanistov a priaznivcov ďalších exponovaných klubov sú vďačnou témou večerného spravodajstva a polícia sa už naučila rýchlo presúvať posily na ohrozené miesta. Ich vzorom sú anglickí rowdies – tlupy mladíkov bez zábran, ktorí sa chodia do hľadiska predovšetkým pobiť. Keď už sme pri tom Anglicku. Ono je aj kolískou fanúšikovstva prenášaného z generácie na generáciu. Na ihriská tímov, ako je Manchester United, chodia celé rodiny a hneď ako ich deti trochu vyrastú, berú ich so sebou. Doma v predsieni visí vlajka milovaného klubu a víkendové popoludnia sú vyhradené na návštevu štadióna. „Mne sa tento štýl rodinného fandenia strašne páči. Odmalička som slovanista, na futbal ma bral už dedo, chodil som tam s otcom, teraz so svojou novou partnerkou,“ hovorí rozvedený Matej, pričom v kočíku tlačí novorodenú dcéru, ktorú má práve so spomínanou priateľkou. A čo ona? „Bude fanúšička, samozrejme,“ nepochybuje. Nechodí len na Slovan, ale aj za ním. „Nie všade, pochopiteľne, ale keď to nie je ďaleko, samozrejme, okolie Bratislavy, tam všade chodím.“ Keď sa ho pýtam, čo mu to prináša, pozerá sa na mňa s nechápavým pohľadom. „To je povinnosť,“ povie. Matej je ten typ fanúšika, ktorý za klub aj dýcha. Samozrejme, že keď je na tribúne, tak si tiež občas uľaví. Ale nikdy by mu nenapadlo navážať sa do iných fanúšikov alebo nedajbože demolovať nejaké zariadenie. „To sú zvieracie pudy úbohých ľudí. Nemám pre nich žiadne ospravedlnenie.“ On sám hovorí o Slovane ako o svojom dieťati, na ktoré sa môžete hnevať, ktoré vás občas naštve, ale ktorému nakoniec vždy odpustíte. „Je predsa jasné, že sa nemôže vždy všetko dariť. To je hlúposť. Práve preto klub potrebuje verných fanúšikov, aby ho podporili. Zober si niektoré kluby, keď to s nimi bolo nahnuté, akú silu prejavili ich fanúšikovia. A to je super, to obdivujem.“ Matej je aktívny človek, chodí do zamestnania a veľa športuje. Na amatérskej úrovni. Aj pri športe prejavuje bojového ducha, je ochotný sa o jednu loptu pohádať do krvi, ale keď príde na vec, kolektívne prežívanie športovej aktivity uňho zvíťazí. „Šport je preto, aby v ňom človek ventiloval svoju agresivitu alebo napätie. Keď prehrám, mám zlosť, ale tá nevydrží dlho. Zostane dobrý pocit z fyzickej námahy, z dobre stráveného času s kamarátmi,“ dodáva.
Postihnutí športom
Keď som minulý rok navštívil Prahu, stretol som sa pri nejakej akcii s Marikou. V tom čase práve prebiehali majstrovstvá sveta v hokeji. „Ja vám fandím,“ vyhlásila a mňa to veľmi prekvapilo. Jednak preto, že je to ženská a jednak preto, že ako Češka fandí Slovákom. „No, sledovali ste, ako sme hrali?“ reagovala na môj skúmavý pohľad. A spustila dvadsaťminútový rozbor jednotlivých stretnutí oboch mužstiev, do ktorého okrem výkonov jednotlivých hráčov a rozhodcov zahrnula aj také abstraktné pojmy ako šťastie, dobrú konšteláciu hviezd alebo, naopak, smolu. Keď som sa jej spýtal, či hokej sleduje pravidelne, odpovedala, že áno. „My sme športová rodina. Ja aj manžel máme fakultu telesnej výchovy, manžel hral dlho futbal, ja som pracovala v Slovenskom zväze telesnej výchovy, organizovala som hádzanárske turnaje a starala sa o športovcov. Dodnes športom žijeme, ale fandiť nikam nechodíme. Keď, tak jedine pri televízore. To pozeráme skoro všetko. Nijako si nevyberáme. Lepšie ako sa pozerať na hlúpe filmy. Futbal, hokej, ja si niekedy dám hádzanú, keď ju stihnem, teraz sa často pozeráme i na golf, manžel mu prepadol, tak sa tým aj učí,“ usmieva sa Marika. Tento rok som Marike telefonoval v nejakej záležitosti a medzi rečou som sa spýtal, ako sa teší na majstrovstvá. „Veľmi. Už máme lístky na štvrťfinále, semifinále i finále. A manžel chce chodiť aj na zápasy našej reprezentácie. Tentoraz vám to nedarujeme,“ podpichuje ma.
Ako fandia ženy
Fanúšikom je aj František, ktorého volajú – Fanda. Dlhé vlnité vlasy splývajúce na chrbte, výška dva centimetre nad dva metre, predtým aktívny hokejista, teraz sviatočný cyklista. Býva v menšom meste a je veľmi pyšný na hokejový celok, ktorému sa veľmi darí. „Poznám skoro všetkých chlapcov, od hráčov až po funkcionárov. Na žiadnom zápase nesmiem chýbať,“ vysvetľuje svoje fanúšikovstvo dnes päťdesiatpäťročný chlap ako hora. „Šport je dôležitý a kto ho niekedy robil, tak sa nikdy nespráva v hľadisku ako výtržník. Dokáže uznať, že sa hráčom nedarí alebo že u atlétov sa skončí forma. Kto nikdy nič nerobil, tak je múdry ako rádio. Keď vidím takého chlapa u nás v hľadisku, ktorý len kričí a nadáva, tak mu poviem: ‚Poď si to rozdať so mnou, keď si taký športovec‘. A to vždy každého umlčí. Toto fakt neznášam. Nemám rád ani keď sa kričí na rozhodcu. Nikto z ľudí si nedokáže predstaviť, v akom strese rozhodujú. Ak sa nechá zaplatiť, je to podvodník, ale myslím, že v hokeji to nie je také časté.“ František teraz už chodí len na hokej, ale ešte pred niekoľkými rokmi bol aj aktívnym a verným fanúšikom basketbalového tímu. „Dcéra za nich hrala, je vysoká po mne, tak jej to šlo. S mamou sme stále chodili fandiť, ale to je úplne iná atmosféra. Taká čistejšia. Diváci sú iní, ako tí, ktorí chodia na hokej alebo na futbal. Basketbal a volejbal boli odjakživa vysokoškolské športy, takže sa okolo nich motajú iní ľudia. Ja nie som bitkár, takže mi to vyhovovalo, ale manželka sa občas nechala uniesť a všetci na ňu potom pozerali,“ smeje sa. „Ženské to berú veľmi osobne. Keď raz na dcéru vyštartovala súperka, manželka sa hneď hrnula na palubovku,“ ešte dodal. Podľa neho je dobre, že ani jeden z ich synov nehrá hokej. „To by si žena možno kúpila samopal. Keď si spomeniem, akú nakladačku som dostával pri stretnutí, tak to by tá moja neprežila,“ špekuluje o fanúšikovskom zapálení svojej ženy.
foto: Unsplash
