Do Valentína som sa zamilovala po našom prvom stretnutí. Priateľka oslavovala okrúhle, tridsiate narodeniny a ja som bola krátko po rozchode s iným. Pripúšťam, že občas som na neho ešte myslela, ale nie preto, že by ma zožieralo, že som o neho prišla. Skôr sa mi uľavilo a užívala som si, že môj život je opäť len môj. Tá sloboda bola úžasná. Až som sa sama seba pýtala, prečo sme si nedali zbohom už dávno. Aj keď možno by bolo predsa len fajn mať s kým ísť do kina a filozofovať nad pohárom vína… „Vidím, že si znova v hre,“ smiala sa zo mňa kamarátka. A nútila ma stále sa s niekým zoznamovať. Naoko som sa vzpierala, ale keby sa objavil nejaký princ na bielom koni… Akurát, že život nie je rozprávka, schladila som ju aj seba. Alebo je…?
Valentín mal tridsaťdva rokov, ja o rok menej. Myslela som si, že sa to deje len v ľúbostných románoch, ale keď sa nám stretli pohľady, akoby ma niekto ovalil kyjakom po hlave. Hneď nato sa mi v hrudi rozprestreli motýlie krídla a ja som stratila hlavu. Sklopila som oči a odvrátila tvár, aby nevidel tie odporné červené mapy na lícach, ktoré sa mi robia vždy, keď sa hanbím, zlostím alebo… sa zaľúbim. Ako vravím, Valentín, vysoký, čierny muž s modrými očami, aj keď s trochu nevyšportovanou postavou, sa mi usadil v srdci a ja som bola šťastná ako vrecko blšiek, keď ma pozval na prvé rande. Rozlievala som sa na kolomaž.
„Cítim sa ako pubertiačka. Som do neho zbláznená. Zmyším sa, ak mi tentoraz vzťah nevyjde,“ zdôverovala som sa priateľke, ale tá len mávla ru kou a sucho skonštatovala, že ak nejde o život, ide o lajno. Slušne povedané. Moje sny sa plnili a my sme ani nie po trištvrte roku bývali spolu. Prenajali sme si dvojizbový byt a budovali si hniezdočko lásky. S pribúdajúcimi dňami, týždňami, mesiacmi a rokmi som bola čoraz viac zaľúbená. Valentín mal obrovský zmysel pre humor a zodpovednosť. Super kombinácia. V práci sme boli obaja úspešní a spokojní. Plynul rok za rokom a ja som vedela, že mi už bijú biologické hodiny.
„Ešte ťa nepožiadal o ruku? To dokedy chcete žiť takto nadivoko? S ockom čakáme!“ prehovárala mi do duše mama.
„Čo čakáte? Mami, ty si tehotná?“ snažila som sa byť vtipná, ale nevyšlo mi to. Moji rodičia si Valentína obľúbili, no mama mala stále zapnutú kontrolku. Bola zo starej školy. Manželstvo považovala za čosi sväté a, úprimne povedané, aj ja som túžila po svadobných zvonoch. Ale Valentín sa stále nevyjadroval. Dokonca ani vtedy, keď ho môj otec, akože zo srandy, no myslel to vážne, chytil pod krk a zasipel mu do tváre.
„Kedy si už zoberieš našu Andulku?“
„Ocko, prestaň!“ skríkla som, zahanbená, čoho sa ocko dopustil. Valentín sa zasmial a odvetil:
„Keď naprší a uschne.“ Nastalo ticho. Mama zostala stáť doslova s otvorenými ústami. Valentín rýchlo pochopil, že to prehnal. Ticho vystriedal trápny smiech. Mne však do smiechu nebolo. Naopak, cítila som sa urazená do morku kostí. A s plačom som vybehla z bytu rodičov. Valentín bežal za mnou a kričal na celú ulicu. Periférne som vnímala mamu stojacu na balkóne. Sliedila ako vždy. Keby nás niekto nakrúcal, mal by ideálny materiál do nejakej humoristickej relácie.
„Stoj, Anička! Zastav sa, vieš, že mám odtrhnutý meniskus na ľavom kolene!“ kričal za mnou Valentín, ale ja som sa ani neobzrela. Dobehol ma až na zastávke autobusu.
„Keď fučíš, vyzeráš ako barakuda,“ dychčal mi pri uchu Valentín a snažil sa, aby som sa mu pozrela do tváre.
„Nafúknutá je ryba fugu, ty múdra hlava do pečiva!“ vyštekla som.
„No tak, Anička, moja milá dušička, veď sa hádam tak veľa nestalo. Nikdy si nepovedala, že sa chceš vydávať. Veď nám je spolu takto dobre. Potrebuješ na to papier?“
„Tebe stačí záchodový, ale ja…“ to som sa už zadúšala plačom… „a vieš čo, ty si jeden egocentrický záprdok!“
Valentín začudovane nadvihol obrvy. Takéto prirovnanie ešte z mojich úst nepočul.
„Robíš z komára somára!“ snažil sa ma pohladiť, ale ja som na neho vybehla tak prudko, že zostal stáť ako obarený. Do autobusu som nastúpila, ale keď sa už mali zatvoriť dvere, rýchlo som z neho vyskočila. Valentínovi dvere zatvorili špičku nosa. Už som videla len za sklom jeho šokovaný výraz na tvári. Vrátila som sa k našim.
„Zostaň u nás, Andulka. Tvoja izba je síce zaprataná ockovými rárohami, ale tie rýchlo vyhádžeme. On ťa nie je hoden. Ani tvojich sĺz. A viac nám ho do
mov nepriveď. Máš tridsaťpäť rokov, najvyšší čas… ja som v tvojom veku už mala aj teba, aj tvojho brata,“ ťala do živého moja mama. A tak som sa do nášho bytu nevrátila. Valentínovi som neodpovedala na správy, nedvíhala som mu mobil. Ale keď sa o pár týždňov blížil Valentín, začala som zo stresu vracať. Točila sa mi hlava a nervy som mala ako šnúry na bielizeň. Bývanie u rodičov bolo síce fajn, ale časom som netúžila po inom ako byť pri Valentínovi. No ako mu odpustiť, ako s ním žiť, keď nás nečaká, ako hovorí moja mama, žiadna budúcnosť?
„Aničkááá! Otvor si očičká, ty láska moja maličkááá!“ ozval sa spev pod oknami bytu rodičov. Vyletela som z postele na rovné nohy a nakúkala spoza záclony. Z okna druhej izby trčala hlava mojej mamy.
„Zmizni! Daj našej Andulke pokoj! Nerob nám hanbu!“ Krik mamy sa rozliehal sídliskom. Zhasla som svetlo, aby ma Valentín nevidel, a postavila sa za okno. Videla som ho. Potácal sa, mal riadne vypité. V ruke držal kyticu ruží. Ešte párkrát zakričal moje meno, ale keď som neotvorila okno, otočil sa a ťahajúc kyticu po zemi, kráčal nočným sídliskom. Po pätnástich minútach som vystrelila z bytu. Varovanie ocka a mamy som nepočúvala. Ale keď som vybehla pred dom, Valentína som nevidela. Rozbehla som sa k zastávke autobusu. Cestou som zbierala hlavičky ruží, ktoré vo Valentínových rukách šúchaním po zemi odpadli zo stoniek. Videla som ho nastúpiť do autobusu. Sadol si k stredným dverám a pozeral do tmy. Po chvíli mi pípla správa. Tentoraz som si ju prečítala. „Milujem Ťa, láska moja. Vráť sa ku mne, prosím. Ja si Ťa zoberiem. Pôjdem s Tebou na kraj sveta, moja posledná veta. Tvoj Valentín.“
„Posielam Ti valentínku, Valentín!“ zakričala som do tmy. Zvierala som v dlani všetkých päť červených hlavičiek ruží a nastúpila na ďalší spoj, ktorý ma doviezol pred náš prenajatý byt. Keď ma zbadal, mala som pocit, že sa mu zaleskli oči. Vlastne aj mne. Vyskočila som do jeho náruče a obaja sme si, ako keby sme sa dohodli, vydýchli… „Konečne.“ Cítila som sa šťastná ako ešte nikdy nie. O to viac som nechápala, prečo môj žalúdok znova protestuje. Takmer som sa Valentínovi nestihla vytrhnúť z náruče a utekať na toaletu, tak silno ma začalo napínať. „Preboha, Anička, čo sa s tebou deje?“
Definitívnu odpoveď mu dala až moja gynekologička. No čo vám poviem. Svadbu sme stihli. Ale len tesne pred narodením našej prvorodenej Valentínky. Moji rodičia, aj s mojím bratom, ktorému bolo vždy všetko šumafuk, takmer z kože vyskočili, keď prišlo na svet aj druhé vnúča. Dali sme jej meno Dagmar. Lebo to tak chcel Valentín, mysliac si, že ak mladšiu dcérku pokrstíme po mojej mame, odpustí mu. Ale ona už dávno zabudla, dokonca úplne popierala, že môjho manžela, na rozdiel odo mňa, kedysi nechcela už nikdy vidieť.
Dana Hlavatá
Prozaička, dramaturgička a výtvarníčka. Vyštudovala televíznu žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Venuje sa rozhlasovej tvorbe, televíznej scenáristike a próze pre deti i dospelých. Knižne debutovala pod pseudonymom Kristína Lumiská príbehom Urobím ti peklo (2002) o týranej žene, ktorá v snahe ochrániť vlastné deti je schopná všetkého. Dnes má na konte viac ako 70 kníh a 3 000 fejtónov a poviedok. Žije v Bratislave, kde sa zaoberá aj výtvarnou tvorbou.
Foto: Pixabay, Unsplash
