Koľkokrát sme sa pozreli do zrkadla s pomyslením, že nie sme dosť svalnatí, pekní či štíhli? Koľkokrát sme si vytkli nedostatočné vzdelanie, to, že sme ešte vôbec neprecestovali svet? Že nemáme dosť peňazí, dosť dobré bývanie, dosť času, dosť talentu a vedomostí na všetko, čo sme chceli dosiahnuť. Koľkokrát sme sa pred spaním mračili, že sme nestihli, čo sme chceli a vstávali s tým, že sme nevyspatí… Prečo nie sme „dosť?“
„Ja som si vždy myslela, že nie som dosť chytrá. Ale čo ma vždy štvalo najviac, bolo to, že som nikdy, nikdy, nikdy nemala dosť peňazí,“ sťažuje sa Ema. „Oproti ostatným,“ dodáva. Tridsaťdvaročná Eva si myslí, že sme generácia „všetko alebo nič”. Na to, že nie sme dosť dobrí a tak ďalej, nás navádzajú médiá.
„Neustále sme bombardovaní radami,” tvrdí Eva. „Päť spôsobov, ako vylepšiť suché vlasy, sedem tipov, ako niekomu spôsobiť orgazmus cez malíček na nohách a neviem čo ešte. Týmto nám subliminálne alebo aj otvorene dávajú na vedomie, že sa musíme vylepšovať – a teda, že status quo nie je dosť.“
Veľa ľudí sa preto vymaže zo sociálnych sietí. Nemajú na to nervy, porovnávať sa s persónami, ktoré si vytvorili tí okolo nás. „Nemám chuť počúvať motivačné citáty, napríklad od kolegyne, o ktorej viem, že je alkoholička,” krúti hlavou Eva.
Zuzana, ktorá žije v Írsku, hovorí, že nie je nič jednoduchšie, než nepripadať si dosť pekní, „keď si Kim Kardashian urobí 500 selfíčok, aby bola spokojná s tou, čo si vylepí na Instagram. Potom jej odfotia ten bryndzový zadok niekde potajme na pláži a všetci zase komentujú.“
Hovorme o tlaku.
Podľa Zuzany je to vyumelkovaný zdanlivý perfekcionizmus, ktorý sa všade propaguje a ženie nás k zdrvujúcej sebakritike. „Ja by som strašne rada dala seba niekde za príklad: Som Zuzana a žeriem kebaby, pijem litre piva a stále mám 50 kíl… Ale toto by asi nikto nezverejnil,“ smeje sa.
Eva si myslí, že do nás tlačia nielen to, akí by sme mali byť, ale k tomu sa nás nikto nepýta, či sme pritom šťastní. Keď však nie sme šťastní, dostaneme milión ďalších rád, ako byť šťastnými. Pretože byť nešťastnými zase znamená, že niečo je s nami zle, keď to nezvládame s úsmevom.
„Keď som bola decko, naši mi zakázali zafarbiť si vlasy. Keď som argumentovala tým, že spolužiačke dovolili, spýtali sa ma: ‚Keď Jana skočí z mosta, skočíš aj ty?‘ Určite ste aspoň raz dostali od rodičov tento nepriestrelný argument aj vy. O deň, dva na to sa ma rodičia pýtali: ‚Prečo nemôžeš mať známky ako Natália?‘ Nájdite na tom logickú chybu,“ špúli veľavýznamne ústa Eva. Porovnávať sa so susedovými deckami je už dosť zlé samo osebe, myslí si. Teraz, vďaka internetu, je naším susedom celý svet.
Vnútorný diktátor
Tridsaťdvaročná Beáta má teóriu, že naši vnútorní diktátori sú vlastne originálne hlasy našich rodičov v nás. „Samozrejme to mám sama veľmi silné,” hovorí Beáta. „U mňa bol môj vnútorný vyrývač vždy o tom, či som schopná a talentovaná a prečo sú iní viac schopní a talentovaní a majú lepšiu prácu.”
Beáta si myslí, že vyrastáme v porovnávacej spoločnosti, kde sa zdôrazňuje idealizmus, ale nie v tom zmysle, aby bol človek jedinečný, ale aby podával vysoké výkony v rámci štandardov, ako sú nastavené.
„Počujeme už od malička, že v tomto a tomto nie si dobrá. Potom to človek považuje za vlastné myšlienky. Uvedomila som si, že ten vnútorný diktátor mi rozpráva podobné veci ako kedysi môj mega náročný otec. To mi pomohlo sa s tým neskôr vyrovnávať a utíšiť ten hnusný hlas, inak by sa človek asi zbláznil,” dodáva Beáta, ktorá si tiež uvedomuje, aké je to náročné v prúde sociálnych médií, kde všetci vyzerajú krásni a úspešní. „Treba si uvedomiť, že je to bublina a každý má také isté osobnostné krízy ako človek sám.”
Rodičovský hlas, ktorý nás niekedy káral, nás dnes usmerňuje ako náš vlastný tyran. Je to niečo, s čím možno bojujeme celý život. Ten vnútorný hlas hovorí: „Ale netrep” alebo „Si strašne čaptavý” či „Si si istá, že máš na výšku? Veď si ledva spravila maturitu” sa stáva naším vlastným.
Časom nás už rodičia nemusia vychovávať, robíme si túto „službu” sami. Keby však niekedy pred nami stál konkrétny človek, ktorý by nám hovoril tie isté hrozné veci, aké si často povieme v hlave sami, možno by sme mu dali aj facku. Sebe ju však nedáme. Niektorí ľudia majú väčšiu tendenciu sa vnútorne „dodžubávať” než iní.
Každopádne však často v krízových situáciách, keď sme dodžubaní až príliš, utiekame sa práve k rodičom. A v týchto situáciách, keď im plačeme do telefónu, ako sme to nezvládli v práci a akí sme nemožní, lebo nás opustil partner a tak ďalej, rodičia sú tu, aby nás utešili: „Jasné, že na to máš. Vôbec sa tým netráp. Si najlepšia.” A nám sa uľaví. Ešteže ich máme, však?
Definícia úspechom
Ale my sa na druhý deň zase zobudíme do sveta, v ktorom väčšina ľudí nie je naša matka. V tomto scenári, nanešťastie, väčšina ľudí nie sú naše matky. Títo ľudia, ktorí nie sú naše matky, sú tí, ktorí sa nás na večierku opýtajú kultovú otázku 21. storočia: „Kde pracujete?“
Alain De Botton, švajčiarsky spisovateľ a filozof, si myslí, že na základe toho, ako odpoviete, sú ľudia potom buď neuveriteľne radi, že vás stretli, alebo sa pozerajú na hodinky a o minútku si spomenú, že si chceli ísť zobrať punč.
Keď nemôžeme zaspať, lebo máme kariérnu krízu, sú chvíle, keď to, čo sme si mysleli o našich schopnostiach, sa stretáva s rozporom v realite. Tak, ako je možno jednoduchšie než kedykoľvek predtým zarobiť, je ťažšie ako kedykoľvek predtým nepodľahnúť úzkosti z neúspechu.
Nikdy sme nemali okolo seba toľko motivačných kníh a návodov na úspech, YouTube videí zadarmo, z ktorých sa dá naučiť čokoľvek, jazykových aplikácií, ktoré nás naučia cudzí jazyk za tri týždne a tak ďalej. Je ťažšie byť v pohode, ako to bolo kedysi. Nikdy predtým sme nemali také očakávania ohľadom toho, čo môžeme v živote dosiahnuť, myslí si A. de Botton.
Z viacerých strán počúvame, že ktokoľvek môže dosiahnuť čokoľvek. Máme systém, kde sa každý môže vyšvihnúť na akú pozíciu chce. Je to nádherná myšlienka. Ide s ňou ruka v ruke duch rovnoprávnosti. Sme si v podstate rovní. Nie sú žiadne prísne definované hierarchie. To, kde pracujeme, sa u väčšiny ľudí rovná našej pozícii v spoločenskej hierarchii. Myslíme si, že to, koľko času, lásky a rešpektu nám ostatní venujú, súvisí s tým, aká je naša práca.
Sám sebe hrdinom
Je dôležité si uvedomiť, že v stredoveku, keď ste stretli veľmi chudobného človeka, pomysleli ste si o ňom, že je „nešťastník“. Doslova niekto, komu šťastie nedožičilo, ozrejmuje A. de Botton. Bolo nám to často ľúto, dostal sa tam hlúpou zhodou okolností. V minulosti ľudia mali šťastie, ak sa narodili do „dobrej a bohatej“ rodiny, ostatní mali smolu.
Dnes, keď stretnete niekoho na dne spoločnosti, myslíme si, že je „lúzer“. Medzi nešťastníkom a lúzrom je veľký rozdiel. Vidíme tam štyristo rokov evolúcie a našu vieru v tých, ktorí sú zodpovední za naše životy. Už to nie sú bohovia, sme to my. My držíme opraty.
Ak máte teda talent, energiu a schopnosti, dostanete sa v našej meritokratickej spoločnosti na vrchol, vysvetľuje Alain de Botton. Problémom je, že ak naozaj veríte v zriadenie, kde sa šikovní dostanú na vrchol, zároveň logicky musíte veriť v zriadenie, kde tí, ktorí si zaslúžia skončiť na dne, skončia na dne. Inými slovami, vaša životná pozícia nie je náhodná, ale zaslúžená. A preto je dnes zlyhanie pre ľudí omnoho zdrvujúcejšie.
V rozvinutých individualistických krajinách je viac samovrážd než kdekoľvek na svete. A jedným z dôvodov je, že ľudia berú to, čo sa im stane, tak osobne. Zaslúžime si svoj úspech a aj svoje zlyhanie. Našimi hrdinami sú ľudia. Sme prvou spoločnosťou vo svete, ktorá neuctieva nič iné než seba.
Materiálne statky, úspech, uznanie a iné cesty k láske
„Nemyslím, že by sme boli obzvlášť materialistickí,“ myslí si de Botton. Podľa neho žijeme v spoločnosti, ktorá prisudzuje isté emocionálne odmeny priamo úmerne nadobúdaniu materiálnych statkov. Chceme však tie odmeny, nie tie statky. Chceme lásku, pozornosť. Je to nový pohľad na luxusný tovar.
„Keď nabudúce uvidíte niekoho vo Ferrari, nepovedzte si: „To je pažravec.“ Pomyslite si: „Tento človek je neskutočne zraniteľný a potrebuje lásku.“ Záleží nám na našej kariére, pretože chceme zapadnúť, byť obdivovaní a ľúbení.
Okrem toho, keď premýšľame o zlyhaniach, dôvodom, prečo sa ich bojíme, nie je iba strata príjmu a postavenia. Bojíme sa hodnotenia a zosmiešňovania od iných.
„Poznáte tú situáciu, keď dostanete spätnú väzbu od šéfky, a ona vás pochváli za 37 vecí, ktoré robíte naozaj úžasne, a spomenie jednu vec ako vašu príležitosť na zlepšenie? Samozrejme, budete potom celý deň myslieť iba na tú jedinú vec na zlepšenie.“ Hovorí to Brené Brown, sociálna výskumníčka, ktorá strávila dvanásť rokov skúmaním zraniteľnosti a pocitov hanby.
Podľa Brené Brown sú vzťahy to, prečo sme tu. Dávajú zmysel a cieľ našim životom. O nich to celé je. Všetci vieme, že spojenie, schopnosť cítiť sa časťou celku, je to, prečo sme tu – neurobiologicky sme tak nakoniec aj skonštruovaní. Na koho vlastne teda robíme dojem? Pred kým sa hanbíme zlyhať a prečo sa bojíme?
Podľa B. Brown sa musíme vrátiť späť k pocitu, že „nie sme dosť dobrí“. Zistila, že základ našej hanby je práve tam. Hanba je jednoducho definovaná ako strach, že nás niekto vylúči zo vzťahu či zo svorky. Niečo, čo keby ostatní o nás vedeli alebo na nás videli, by spôsobilo, že by sme neboli hodní vzťahu s nimi.
Jediní ľudia, ktorí necítia hanbu, nemajú ani žiadnu schopnosť cítiť s druhými alebo vytvárať vzťahy. V jadre tohto celého je neznesiteľný pocit zraniteľnosti, myšlienka, že na vytvorenie vzťahu musíme dovoliť tomu druhému nazrieť hlboko do nás. A tá je často desivá.
Zraniteľnosť nie je slabosť a Brené Brown tvrdí, že tento mýtus je od základu nebezpečný. Väčšina ľudí si myslí, že zraniteľnosť a slabosť sú vlastne synonymá. Zraniteľnosť je však opakom slabosti. Naopak: je pôvodcom inovácie, tvorivosti a zmeny. Prečo? Tvoriť predsa znamená urobiť niečo, čo predtým neexistovalo. Nie je nič zraniteľnejšie ako toto – čeliť kritike za vybočenie z normy. Prispôsobenie sa zmene je celé o zraniteľnosti.
Theodor Roosevelt raz povedal výborný citát o mužovi v aréne: „Kritik nie je dôležitý. Nie je dôležitý ten, kto sedí a prstom ukazuje na toho, kto koná, ako mohol urobiť veci lepšie, ako spadol a zakopol. Zásluhy patria mužovi v aréne, ktorého tvár je špinavá od prachu a krvi a potu. A keď je v aréne, môže prinajlepšom vyhrať, prinajhoršom prehrať, ale keď zlyhá, keď prehrá, robí to tak úžasne, až je to trúfalé.“
Hanba a dve skupiny ľudí
Brené Brown po mnohých rokoch výskumu pochopila, čo je to hanba a ako funguje. Ľudí, s ktorými sa rozprávala, rozdelila na tých, ktorí naozaj cítia, že majú svoju hodnotu – ten naozajstný rozdiel vo vnímaní vlastného šťastia a „dostatočnosti“, majú silný zmysel pre lásku a pocit spolupatričnosti, a na ľudí, ktorí o to stále bojujú, tých, ktorí stále pochybujú, či sú dosť dobrí.
Bola tu len jediná premenná, ktorá rozdeľovala týchto ľudí. Ľudia, ktorí majú silný zmysel pre lásku a pocit spolupatričnosti, verili, že sú hodní lásky. A čo mali ešte tí „dosť dobrí“ ľudia spoločné? Boli otvorení celým srdcom. Ich príbehy vypovedali o tom, že žijú s vierou vo svoju vlastnú hodnotu. Všetci mali spoločný zmysel pre odvahu.
Rozdiely medzi odvahou a statočnosťou, hovorí Brown, sú v tom, že pôvodná definícia odvahy vychádza z latinského slova „cor“, čo znamená srdce. Pôvodná definícia odvahy je rozprávať príbeh o tom, kto ste s otvoreným srdcom. Títo ľudia mali jednoducho odvahu byť nedokonalí. Mali zľutovanie nad sebou a potom aj nad ostatnými, pretože, ako sa ukázalo, nemôžete mať súcit s druhými, ak neviete odpustiť sebe.
A napokon cez svoje nedokonalosti, cez svoju ľudskosť, našli vzájomné spojenie. Ako výsledok svojej autenticity boli ochotní opustiť to, kým by mali byť, aby mohli byť tým, kým sú – niečo, čo musíte urobiť, aby ste mohli vytvoriť akýkoľvek vzťah.
Odvážni ľudia teda úplne a bez výhrad prijali zraniteľnosť, tvrdí B. Brown vo svojich výskumoch. Verili, že to, čo ich robí zraniteľnými, ich robí krásnymi. Hovorili o ochote povedať „milujem ťa“ ako prvý, o ochote urobiť niečo bez toho, aby ste mali nejakú záruku. Sú ochotní investovať do vzťahu, ktorý možno vyjde a možno nevyjde.
Zraniteľnosť spláchnutá pivom
Nechceme sa cítiť zraniteľne, hovorí Brené Brown. Keď musíme požiadať partnera o pomoc, lebo sme choré, a sme spolu len krátko; keď navrhujeme niekomu milovanie, keď nás niekto odmietne; keď niekoho pozývame von, keď čakáme na telefonát od doktora, keď nás prepustia z pohovoru, keď prepúšťame ľudí, toto je svet, v ktorom žijeme, hovorí B. Brown. Žijeme v zraniteľnom svete. A jedným zo spôsobov, ako sa s tým vyrovnávame, je, že sme voči zraniteľnosti znecitliveli, vraví a dodáva, že znecitlivením pred zraniteľnosťou je aj dať si čokoládový koláč alebo pivo.
Nie je to jediná príčina, ale dosť veľký dôvod pre to, že väčšina z nás je v dlhoch, že máme nadváhu, že sme závislí a na liekoch. Zraniteľnosť označujeme za zlý pocit, smútok, hanbu, strach, sklamanie – nepríjemné pocity, ktoré nechceme cítiť. Dáme si teda niekoľko pív a koláč.
Trik je však v tom, že nemôžeme necítiť len tie ťažké pocity bez toho, aby sme prestali cítiť aj tie ostatné. Nemôžeme selektívne znecitlivieť len voči niektorým. Čiže ak vyradíme tie zlé, prestaneme cítiť aj radosť, vďačnosť, šťastie. A potom je nám nanič, hľadáme zmysel a cieľ, cítime sa ešte viac zraniteľní, a tak si zase dáme pár pív alebo čokoládový koláčik. A stane sa z toho nebezpečný cyklus.
Keď dovolíme ostatným vidieť do nás, hlboko do srdca, vidieť našu zraniteľnosť, keď budeme milovať celým srdcom, aj keď nemáme záruku, pomôže nám to spojiť sa s inými možno viac, ako im dokazovať, že sme dosť dobrí. Najdôležitejšie je však vnútorne veriť, že sme dosť dobrí. Potom prestaneme kričať a začneme počúvať, sme láskavejší a milší k tým okolo seba a sme láskavejší a milší k sebe samým. Hanba je nejsť do tej arény, nebyť zraniteľný.
Život je o tom, robiť veci trúfalo úžasne, byť v aréne. A nikto nás nechce vidieť v aréne dokonalých. Ak chceme znovu nájsť cestu, zraniteľnosť je cesta. Viem, že je lákavé stáť mimo arény, a hovoriť si, pôjdem tam a ukážem im to, keď budem nepriestrelná, dokonalá. Je to lákavý imidž.
Ale to sa nedeje. Ak by sme aj boli takí dokonalí, zistíme, že to nikto nechce vidieť. Vymažú nás zo sociálnych sietí. Chcú vidieť aj náš bryndzový zadok. Chcú byť v aréne s nami a oproti nám.
Prísny a tvrdý vs. milý a laxný?
Kde je hranica kopania sa do zadku verzus vysedávania na gauči bez stresu zo zlyhania?
„Každý má vlastnú,“ myslí si Eva. „Tak ako niekto bude spokojný v panelovom trojizbáku s dvoma deťmi a každoročnými dovolenkami v Chorvátsku, tak niekto bude chcieť byť riaditeľom impéria v tridsiatke.“
Akí boli vaši rodičia a akí sú dnes vaši vnútorní diktátori? Akými budete vy?
„Chceme mať dokonalé deti, čo je najnebezpečnejšie,“ hovorí Brené Brown. „Keď držíte na rukách malé dokonalé bábätko, nie je vašou povinnosťou povedať ‚je dokonalé’ a želať si, aby ostalo takým navždy.“ Našou povinnosťou nie je zabezpečiť, že sa dostane do tenisového tímu v piatej triede a potom na Oxford. Máme sa naňho pozrieť a povedať: „Vieš čo, dievčatko? Si nedokonalá, ale si stvorená na to, aby si sa prebíjala životom, a bola hodná toho, aby si bola milovaná a patrila sem.“
„Ukážte mi generáciu detí, ktoré budú tak vychované, a myslím, že vyriešime väčšinu našich problémov,“ dodáva výskumníčka. Koho by ste chceli za ideálneho otca, matku? Ideálnym otcom je niekto, kto je prísny, ale láskavý. Je to veľmi jemná hranica. V spoločnosti potrebujeme príkladných otcov, ktorí sa vyhýbajú týmto dvom extrémom. Jedným je autoritatívny, despotický, a druhým ležérny, ktorý nehľadí na pravidlá. Každý potrebujeme otcov, ktorí sú prisni, ale zároveň láskaví (spomeňme si aj na profesora, ktorý nás naučil najlepšie, ale bol na nás pes, no neskôr sme na neho s láskou spomínali). Je desivé, že strašiť ľudí je najlepší spôsob, ako ich donútiť pracovať, hovorí Alain de Botton. Čítajme radšej knihy o tom, ako sa akceptovať, než o tom, ako všetko dokážeme aj bez sebavedomia. Knižnice sa prehýbajú pod oboma.
Pozor na to, čo si želáme
Nemôžeme mať úspech vo všetkom, zistil de Botton. „Veľa počujeme o vyvážení práce a voľného času,“ hovorí. „Hlúposť. Nedá sa to.“ Akákoľvek vízia úspechu si musí priznať slabinu. Je múdre prijať fakt, že vždy budeme mať v živote oblasť, kde jednoducho nebudeme úspešní. A je to v poriadku. Je teda dôležité vedieť, v čom chceme byť najväčším úspechom, keď už tomu snaženiu venujeme celý život, prečo a najmä pre koho.
Zuzana, ktorá má v Írsku vlastnú reštauráciu „fish and chips“, si pripadá, že nie je dosť múdra, aj keď veľa ľudí jej tvrdí, že musí byť pyšná na vlastný biznis. Ona však chce viac… Na druhej strane ale nevie, čo. „Takže sa v tom motám…“ hovorí. „Som príliš dobrá na smaženie ryby, ale nie dosť dobrá na niečo lepšie.“
Zavrite oči a predstavte si niekoho, kto je pre vás úspešný. Predstavy budú rôzne: politik, umelec, športovec, podnikateľ… A tieto predstavy sa časom menia.
Ďalšia vec, ktorú Alain de Botton odhalil, je, že naše predstavy o tom, čo znamená úspech, nie sú často ani naše. Vstrebávame ich od iných. Pokiaľ ste muž, od otca. Pokiaľ ste žena, od matky. Sú to aj trendy. Keď počujeme, že bankár je vážená profesia, mnohí chceme ísť do bankového sektora. Keď bankári prestanú byť vážení, strácame o bankovníctvo záujem. Sme otvorení podnetom. Tiež vstrebávame myšlienky z televízie, reklamy, marketingu… „Nechcem tvrdiť, že by sme sa mali vzdať našej predstavy o úspechu. Ale mali by sme sa ubezpečiť, že je ozaj naša,“ hovorí A. de Botton.
Uistiť sa, že sme skutočne autormi svojich ambícií. Pretože ak je zlé nedostať to, čo chceme, môže byť ešte horšie na konci našej dlhej cesty zistiť, že sme sa hnali vlastne za niečím, čo sme vôbec nechceli. Teda, veľa úspechu v zisťovaní! A keď to miestami nepôjde, uistite sa, že je s kým držať sa za ruky.
