Herečka a trojnásobná mama Petra Millerová

Keby ste stroskotali na opustenom ostrove, chceli by ste tam byť s ňou. Len tak sa totiž nevzdáva, hystéria jej nič nehovorí, naopak, keď narazí na slepú ulicu, otočí sa a hľadá inú. Navyše nemá problém začínať odznova. Keď sa ako malé dievčatko objavila na obrazovke a doslova ju „zbúrala“ nezabudnuteľným seriálom Otecko sa mi nepáči, zdalo sa, že o jej budúcnosti je rozhodnuté, lenže život sa žiadnym dopredu napísaným scenárom neriadi, a tak si musela napísať vlastný. Aj v ňom vie stále povedať, čo sa jej nepáči, ale už pre to nekričí ani na „otecka“, ani nikoho iného. Jednoducho to herečka a trojnásobná mama Petra Millerová zmení sama.

Narodili ste sa do rodiny vtedajšieho prezidenta, keďže vaša babička, otcova mama, bola druhou manželkou Gustáva Husáka. Zažili ste ju?

Bohužiaľ nie. A je mi to ľúto.

Babička Viera Husáková sa, ako sme sa učili na dejepise, stala obeťou leteckej nehody. Po tom, čo sa v bardejovských kúpeľoch šmykla na scho­doch, si zlomila ruku. A hoci ju bez problémov mohli ošetriť priamo tam, bratislavský chirurg trval na prevoze vrtuľníkom do hlavného mesta vzhľadom na to, že išlo o prezidentovu polovičku. Pri pristávaní sa však zrútili a vaša stará mama zahynula…

Teta, otcova sestra, mi nedávno povedala, čo som doteraz nevedela, že oni v Bratislave dokonca už pristáli, ale na tráve, keďže bolo strašne zlé poča­sie. Pilot však ešte raz vzlietol, aby pristál na neja­kom lepšom mieste a babička sa nemusela brodiť tou trávou. A vtedy sa to stalo.

Vedela som, že to bola zbytočná smrť, ale teraz vi­dím, že úplne… Kedy ste sa o nej dozvedeli? Roz­prával o mame otec?

Skoro vôbec. Myslím, že to bolo pre neho citlivé. Stratil ju doslova zo dňa na deň, takže aj keď som sa vypytovala, nevracal sa k tomu rád. Viac dokon­ca viem od mamy, ktorá ju zažila ako svokru. Ne­dávno bola na dlhší čas u nás, takže sme sa o nej dosť rozprávali. Najsilnejšie mi v pamäti utkvelo, že aj po tom, čo sa rozviedla s dedkom, mali veľ­mi dobré vzťahy, stretávali sa všetci na nedeľných obedoch, ocino, aj teta s rodinou… To podľa mňa o človeku veľa hovorí, že dokázala byť láskavá aj napriek tomu, že im to vo vzťahu nevyšlo. Mu­sela byť veľkým človekom – srdcom aj dušou. A sprostredkovane som počula, že sa na ňu veľmi podobám. Som vraj strelená ako ona… Aj keď bola prvou dámou, zostala totiž sama sebou. Ďalej pra­covala ako prekladateľka, chodila z práce so sieťov­kami s nákupom a žila úplne obyčajný život. Ona sa za prezidenta aj vydala viac-menej len preto, že ich čakala nejaká štátna návšteva.

Nevyrastali ste teda v rodine, ktorá by si zakla­dala na nejakom postavení a chcela, aby ste aj vy prerazili?

Práve naopak. Moji rodičia sa s komunistickým re­žimom vôbec nestotožňovali. Dedko, babkin prvý manžel, bol dokonca dlhé roky politickým väzňom.

„Aj keď bola babička prvou dámou, zostala sama sebou. Ďalej pracovala ako prekladateľka, chodila z práce so sieťovkami s nákupom a žila úplne obyčajný život.“

Pýtam sa len preto, že už ako malé dievčatko ste sa objavili na obrazovke, jednak v slávnom večer­níčku Otecko sa mi nepáči, a potom aj v niekoľ­kých filmoch…

To vôbec nie. Veľmi dlho som ani netušila, že moja babička bola známa. Zrejme som sa ako dieťa doma predvádzala a mamina niekde počula o kon­kurze v Slovenskom rozhlase, tak ma tam prihlási­la a oni ma zobrali.

Našli ste sa v tom alebo ste sa pred kamerou pre­slávili v podstate proti svojej vôli?

To nie. Cítila som sa tam dobre a bavilo ma to. A to platí dodnes. Keď mi niekto dá príležitosť hrať, te­ším sa z toho. Beriem to ako možnosť ukázať svoje vnútro. Ale už je to pre mňa skôr hobby, nemám potrebu ísť vyslovene za kariérou, chodiť na kas­tingy a snažiť sa presadiť, čo ma trochu aj prekva­puje. Inak som totiž veľmi cieľavedomá a vytrvalá, keď niečo raz začnem. Neviem, či sa vekom zo mňa stáva introvert, ale nemám rada, keď sa mám nie­kde ukazovať a snažiť sa prestrčiť dopredu. Mám pocit, že ak niekto chce, tak si ma nájde. Tak to mám v podstate aj vo vzťahoch. Kto potrebuje moju energiu, príde.

Ani vtedy v detstve, keď ste zažívali prvý úspech, ste si nehovorili, že toto chcem robiť, aj keď bu­dem „veľká“? Neužívali ste si, že ste známa?

Bol to zážitok, ale neviem, či to bola sláva. Mne sa deti v škole alebo aj na ulici skôr vysmievali, keď ma spoznávali. Vykrikovali na mňa – aha, tá z tel­ky. Vyspevovali mi úvodnú večerníčkovú pesničku a bolo mi to skôr trápne. Hoci dnes si hovorím, ako dobre, že som to ako dieťa zažila. Veľmi ma to v ži­vote posunulo.

Konkrétne na konzervatórium. To vyzerá, že ste hereckú budúcnosť predsa len plánovali…

Nebola tam fyzika, matika, chémia, takže keď som sa tam dostala, hovorila som si – fajn, ale prizná­vam, že ten prvý rok som sa tam cítila doslova stra­tená. Nevedela som, či to naozaj chcem. Ako keby som cítila, že toto nie je moje vytúžené bytie.

Čím ste teda chceli byť?

V pätnástich podľa mňa človek nerozmýšľa, čo ho bude baviť celý život. Bola som na konzervatóriu, tak som sa snažila naučiť hrať. Veľa som vtedy ro­bila aj popri škole, hoci nám to zakazovali, čo som vôbec nechápala. Ako keby športovcov nepúšťali na preteky… Brala som to teda tak nejako auto­maticky, že keď to študujem, tak asi budem naozaj herečka, pôjdem na VŠMU. A tam som pochopila, že nie každému sa musí moje herectvo páčiť. Prvý­krát som na prijímačkách skončila prvá pod čia­rou. Druhýkrát som sa nedostala ani do druhého kola. Tomu som vôbec nerozumela. Keď ma teda neprijali ani na tretíkrát, povedala som si, že asi fakt nie som dosť dobrá. Pritom sa tam dostali ľu­dia, ktorých som vôbec nevnímala ako prirodzené talenty. Vedela som, že to majú len vydreté alebo to   ani nechcú robiť, ale sú to deti nejakých známych osobností. Vtedy som si jednoducho povedala, že na to kašlem, a poslala si prihlášku na marketingo­vú komunikáciu na Univerzite Komenského. Bola som totiž úprimne sklamaná.

Tým ste dali snahe dostať sa na VŠMU definitívne zbhom? Neľutujete?

Ja som prekvapivo vlastne vďačná, že to život za­riadil takto, lebo by som tam asi nebola šťastná. Myslím si, že nie som taká dobrá herečka, aj keď možno keby som na tom fakt makala…

Toto vám niekto povedal?

Nie. Naopak. Milka Vášáryová mi doteraz hovo­rí, aká je nešťastná, že ma vtedy nezobrali, a cíti dodnes za mňa krivdu. Ale ja som šťastná, že som našla inú cestu. Keď vidím, čo prežívajú moji ka­maráti v divadlách, na nakrúcaní, ako nemôžu hrať s tým a s tým… Mne stačí, len že o tom rozprávam, a cítim úzkosť. Myslím, že ja by som to nezvládala. Som vďačná, že som na výške otehotnela, že mám dnes osemnásťročného syna a rodinu a prosto ži­jem život, aký žijem. Nie som upätá na kariéru a cí­tim sa slobodná.

Takto ste to však asi nevnímali, keď ste objavili dve čiarky na teste. Alebo áno?

Bolo to nečakané, jednoducho mi to prišlo zrazu do života. A všelikto mi rozprával, že si to mám dať zobrať, že som ešte mladá… Ale vedela som, že to dieťatko chcem, a nakoniec to bolo úžasné rozhod­nutie. Viem, že to takto malo byť. Od prvej chvíle, ako som dostala Teinka do rúk, bolo materstvo pre mňa úplne prirodzené. Bolo krásne byť mladou mamou, navyše popri Teovi som vnútorne vyrást­la. Kým kamaráti chodili na kávičky, ja som cho­dila s kočíkom do školy. Našťastie som bývala za rohom, takže som mohla cez prestávky odbiehať dojčiť a bez problémov dokončiť školu. V treťom ročníku som si stihla urobiť všetky skúšky, v júni som porodila a v septembri som nastúpila vďaka mamine, ktorá odišla do predčasného dôchodku,, normálne do štvrtého ročníka.

Vďaka mamine, ale aj vlastnej odvahe. Neprekva­pili ste tým aj samu seba?

Možno. A možno sú v tom tie babičkine gény. Tak ako ona, aj ja totiž verím, že keď sa chce, všetko sa dá.

Neprišiel strach ani vtedy, keď ste s Teom zostali sami?

Nie. Musím totiž povedať, že mám obrovské šťastie na ľudí a som neskutočne šťastná, že mám Tea prá­ve s jeho tatinom. Je to veľmi krásny človek s veľ­kým srdcom. Jasné, že to bolo ťažké, keď sme sa rozchádzali. Na začiatku tam boli aj emócie, skla­manie a hnev… Ale nikdy som nebola sama. Aj po­tom sme spolu trávili dovolenky, obedy, večere, zo­stali sme skrátka v priateľskom vzťahu a nezabudli na to, že sme sa kedysi veľmi ľúbili. Ja ho vlastne dodnes veľmi ľúbim ako človeka.

Čiže ste nikdy neboli v situácii, že ste museli byť Teovi nielen mamou, ale aj otcom?

My sme sa veľmi snažili, aby bol aj s jedným, aj s druhým, striedali sme si ho, hoci viac bol, samo­zrejme, so mnou, ale potom nám do života prišla taká vec, že Teov otec dostal prácu v zahraničí. A keď mal syn štrnásť, dostal možnosť ísť tam s ním a študovať na veľmi dobrej škole v Južnej Kórei. Jas­né, že ten odchod bolo ťažký pre neho aj pre mňa, ale potlačila som svoj rodičovský egoizmus a dala som mu tú možnosť, aj keď to znamená vidieť ho len párkrát v roku, keďže letenky tam sú veľmi dra­hé. Teo je však za tú príležitosť strašne vďačný.

Ani vy ste tu však nezostali sama…

Pomerne skoro som stretla svojho dnešného manžela.

Nebáli ste sa nového vzťahu, respektíve toho, že by mohol dopadnúť rovnako?

To nie, skôr som sa hrozne bála mať znovu dieťa. V tomto som si niesla v sebe traumu. Akokoľvek sme spolu dobre vychádzali a bývali od seba päť minút, aby to nebolo komplikované, dieťa do ur­čitej miery aj tak trpí. Teo mi aj dnes hovorí, že bolo strašné sa sťahovať každý týždeň z miesta na miesto. A keď spomeniem nejakých kamarátov, ktorí sa rozchádzajú, hneď sa spýta – a čo deti? Ako to berú? Keď aj poviem, že to vyzerá, že dobre, opo­nuje mi – mami, to nikto neberie dobre, že nemá pokope rodičov. A to vidí priateľstvo a lásku medzi nami s jeho otcom. Každé dieťa si zrejme praje, aby jeho rodičia boli spolu.

„Mne sa deti v škole alebo aj na ulici skôr vysmievali, keď ma spoznávali. Vykrikovali na mňa – aha, tá z telky.“

To je naozaj silné. Prišla napriek tomu nakoniec odvaha znovu otehotnieť?

Manžel túžil po dieťatku, takže sa to stalo tak pri­rodzene. Na druhé som ho už musela trochu pre­hovárať, nebol o tom celkom presvedčený, ale pre mňa sa materstvo stalo niečím, čo ma v živote na­pĺňa najviac. Vidím v tom až také svoje poslanie. Neskutočne ma baví byť s deťmi. Jasné, že máme aj ťažké chvíle, ale vidím veľký význam v tom, že som tu za každých okolností pre ne.

Hľadali ste v manželovi otca, už keď ste sa zozná­mili? Hoci Teo toho svojho mal, bolo pre vás dôle­žité, aby ním bol aj váš nový partner?

Myslím, že to si praje každá žena. Manžel sa veľmi snažil, veľa si o tom čítal a zisťoval, ako byť v pozí­cii kamaráta a zároveň autority. A nie vždy to bolo ružové. Veľakrát to bolo ťažké, ale dnes majú taký krásny vzťah, že on je ten, komu Teo volá, keď má nejaký problém alebo niečo potrebuje. Vie, že mu môže veriť a spoľahnúť sa na neho. A ja som šťastná.

Máte tri deti. Niekto by možno ani nespával z toho, ako ich uživí, bol závislý od práce a šalel, že mu neprichádzajú ponuky. Vy ste sa však ni­kdy nestratili. Keď nevyšlo herectvo, vyštudova­li ste iné, vyskúšali si robotu v televízii a potom zase rovnými nohami vhupli do podnikania a or­ganizovali ľuďom pikniky. Nikdy ste sa nebáli, že zostanete bez peňazí?

Mám to v živote nastavené možno zvláštne. Viem, že peniaze chýbajú, ale nakoniec vždy nejaké boli, sú aj budú. Keď už som mala na účte len desať eur, tak prišla ponuka si niekde zahrať. Alebo som si piknikmi zarobila v lete toľko, že som mala na celý rok. A vždy som robila viac vecí naraz. Popri hraní som strážila napríklad deti, alebo som upratovala byty na prenájom. Som človek, ktorému čokoľvek dáte robiť, urobí to so srdcom a najlepšie, ako vie. Takže ani teraz nemám strach, čo bude. Ak by som mala ísť predávať do supermarketu, aby moje deti mali čo jesť, tak tam nastúpim s úplnou hrdosťou.

Ako som už povedala, ak s niekým stroskotať na opustenom ostrove, tak s vami. Mimochodom, to si zjavne povedal aj váš muž a pred tromi rokmi ste skončili na španielskom Tenerife… V tomto prípade však nešlo o stroskotanie. Ako ste sa tam teda dostali?

Keď sa pred tromi rokmi začala vojna na Ukrajine, povedali sme si, že na mesiac pôjdeme niekam preč. Už sme doslova kupovali letenky do Mexika, ale zrazu som sa zháčila, že dcéra má len deväť mesiacov, nemá ešte všetky očkovania a Mexiko je tak trochu džungľa. To sme teda zavrhli a vtedy mi napadlo Tenerife, kde som bola raz na kurze kite­surfingu. A strašne sa nám tu zapáčilo.

Lenže mesiac ubehol ako voda a museli ste sa vrá­tiť, alebo nie?

Samozrejme, vrátili sme sa, ale nejako sa tu všetko komplikovalo. Stredný syn sa nevedel adaptovať v škôlke, stále sme boli chorí, tak si hovorím – ne­skúsime ešte pocestovať, kým deti začnú chodiť do školy? To sme si už povedali, že sem ideme na tri mesiace. A osud to celé zahral tak, že sa nám podarilo nájsť na Tenerife prenájom na celý rok, našli sme tu super škôlku a školu a celé sa nám to tu páčilo. A politická situácia na Slovensku nás začala utvrdzovať v tom, že by sme vyskúšali život v zahraničí, hoci sme to nikdy neplánovali. Jediné, čo sme si hovorili, keďže môj muž surfuje, bolo, že na starobu by sme chceli žiť pri oceáne. Pritom ja som nebola schopná odísť žiť ani do Prahy. Tak som bola naviazaná na Bratislavu, na svoje chod­níčky na ľudí… A zrazu sa ma spýtal – a prečo by sme mali život pri mori odkladať až na starobu? Veď žime tu a teraz!

A vy ste zrazu prikývli?

Áno. Možno keby som bola naviazaná na kariéru alebo na nejaký majetok, tak by som to nedoká­zala. Lebo viem, že presne tým by mi každý argu­mentoval, prečo sa to nedá. Pre mňa sú to však len zámienky. Som človek, ktorý sa vždy snaží hľadať, ako sa niečo dá a čo nové nám to do života prine­sie. Dnes som už doma tu. Každý deň sa pozerám na takmer štyritisícmetrovú miestnu sopku a cí­tim obrovskú pokoru. A je mi úplne jedno, že som neobsadzovaná herečka, že máme škodovku a nie mercedes. To sú pre mňa nevýznamné veci. Na-učila som sa totiž žiť naozaj tu a teraz, týmto dňom.

Foto: FOTO: ARCHÍV TV JOJ A P. M.